Stolicovci

Jedného dňa dostal Pišta Stolica list. Bola to pre neho veľká udalosť. Žiadne listy totiž nedostával. Nikto mu ani nevolal a nenavštevoval ho. Keby nemal decko, bol by úplne osamelý. Veľmi tým trpel, lebo nemal pred kým rečniť. No ale keď mu prišiel list, až sa mu ruky od vzrušenia roztriasli. Konečne si na neho niekto spomenul! Čakal čo pekné bude vo vnútri. List mal takýto obsah:

Vážený pán Stolica. Máte jedinečnú príležitosť objednať si skvelý kozmetický prípravok PAROHAL PLUS, ktorý je určený na údržbu a ošetrovanie parohov, a je mimoriadne vhodný pre opustených paroháčov. Pre zvýšenie účinnosti treba pri jeho aplikácii recitovať nasledujúce verše:

   A ten drúk starý
   pri televízore sedí,
   parohy mu z hlavy rastú
   rum a víno z neho smrdí.

Pán Stolica, hlavu hore! Neváhajte a objednajte si tento prí-pravok už teraz, a premeňte svoju hanbu na pýchu. Ak si náš produkt objednáte ihneď, dostanete k nemu ako bonus knihu s názvom: Starému paroháčovi Stolicovi sa smeje celá dedina. Náš kontakt je: 090X XXX XXX

Adresát po prečítaní na list dlho a mlčky hľadel. Potom ho odložil, ale vždy znova a znova, deň čo deň ho bral do rúk, sústredene čítal, a snažil sa z nejakého neviditeľného znaku zistiť kto ho poslal. Veď on na to príde. Strašne sa tým umáral, a jeho dlhý vrtácky nos bol z toho ako keby ešte dlhší. Meno a adresa odosielateľa boli fiktívne, to bolo jasné. Zostalo mu len telefónne číslo. Mnohokrát naň vzrušene volal aby zistil kto je na druhom konci, vždy sa však ozval obsadzovací signál. Čo to len môže byť za linku, keď majú stále obsadené? Žeby toľko predávali? Až po dlhej dobe pochopil že na liste je uvedené jeho vlastné číslo.

Aj napriek nepriazni osudu sa pán Stolica nakoniec ako keby spamätal a chytil druhý dych. Začal o seba viac dbať, a ani toľko nepil. Keď mal dobré obdobie, tak vydržal bez alkoholu aj tri dni. Aj jeho filozofické úvahy boli akési svetlejšie a menej apokalyptické. Príčinou tohto jeho náhleho obrodenia bola láska. Áno, opäť sa zaľúbil. Tou ženou čo ho tak pobláznila bola istá úradníčka zo sociálneho úradu. Táto pani bola celkom milá, bola rozvedená, mala asi tridsaťpäť rokov, a vychovávala malé dieťa. Pán Stolica jej furt robil komplimenty, a keď bol opitý, tak jej vyvolával, a neúnavne vyznával lásku svojím sentimentálnym opileckým hlasom. Pán Stolica bol presvedčený že si ju podmanil. Vzrušene sníval o možnom vzťahu s ňou. Trpel predstavou že z prípadného dieťaťa ktoré by sa im mohlo narodiť by sa určite stala veľká osobnosť. Keďže jej vytrvalo robil komplimenty, čo majú ženy rady, a navyše ona mala mäkké srdce, už k nemu raz prišla aj na návštevu.

Tento krát sa tešil že zajtra k nemu príde opäť. Všetko poupratoval a ľahol si spať. Zaspal skoro hneď, a prisnil sa mu čudný sen. Snívalo sa mu že je zavretý v nejakej záhadnej miestnosti, a okolo je len pustatina, takže sa nedá nikam ísť. A v tej miestnosti nič nie je. Jediným predmetom ktorý sa tam nachádza je veľký trezor. Pán Stolica tam stojí, je strašne smädný, a vie že v trezore je pálenka. Nemôže sa k nej ale dostať lebo nemá kľúč. A tak tam postáva, obšmieta sa okolo, húta ako by sa dostal dnu, a strašne sa mu žiada piť.

Ráno mal z toho sna trochu zvláštny pocit, ako keby to malo veštiť nejaké prichádzajúce nebezpečenstvo. Rýchlo na to ale zabudol. Pani Kristína (tak sa tá žena volala) napokon prišla. Sama, lebo dieťa nechala u mamy, u ktorej zároveň aj bývala. Keďže bol krásny letný deň, tak sa všetci, pán Stolica, malý Jožko, aj pani Kristína vybrali do lesa na huby. V lese sa prechádzali s košíkmi v rukách, dýchali svieži vzduch, a debatovali. Pán Stolica priam žiaril od radosti že sa môže vyrozprávať, a bol plný pozitívnej energie. Húb v lese veľa nebolo, lebo bolo suché počasie. Niečo však predsa len našli.

   „Aha Jožko, tam sú pečiarky. Choď ich zobrať.“

A on išiel.

   „Ach, čo sme sa my za mlada húb nazbierali. Vtedy ich rástlo habadej. Fajn že máme aspoň tieto. Keď sa vrátime domov, tak vám z nich pripravím obed. To bude chutné!“ Zapišťal. „Dúfam že sa naješ s nami, Kristínka?“

Ona moc nechcela, musel ju trochu prehovárať. Ale nakoniec sa mu ju predsa len podarilo presvedčiť aby zostala. Po obede sa spokojne rozlúčili, a sľúbili si že sa opäť stretnú. Nakoniec sa tak ale nestalo, a oni sa už nikdy nestretli. Prečo? Bol azda pán Stolica tajný agent chrániaci Slovensko pred útokmi Marťanov, a dostal nejaký príkaz z velenia, keďže takýto vzťah bol pre neho nežiadúci? Kdeže, bola to oveľa prozaickejšia, avšak o to bolestnejšia príčina. Pán Stolica sa pomýlil a zamenil si pečiarku s muchotrávkou zelenou. Jožkovi sa tie pečiarky zdali nejaké nazelenalé, ale radšej mlčal, veď otec má vždy pravdu. O niekoľko dní po zjedení otráveného jedla ich všetkých troch zachvátili silné bolesti, a teraz ležia na jednotke intenzívnej starostlivosti na hadičkách. Postele majú vedľa seba, takže spolu vlastne sú, aj keď pani Kristína by tam asi radšej nebola. Ale aj tak im to môže byť jedno, lebo sú všetci v bezvedomí, a Jožko, ktorý sa jedlom z muchotrávky napchal najviac, už zdá sa aj zomrel. Každopádne, neskončilo to práve najšťastnejšie, ale taký je život.