Stolicovci

Stolicovci sú celkom obyčajná rodinka. Bývajú na dedine v malebnom kúte Slovenska. Miesto kde žijú, je obklopené peknou prírodou, ale oni ako keby to nevnímali. Majú iné starosti. Je práve víkend, a preto treba niečo robiť. Niečo užitočné. Tak teda upratujú. V ich dome je rušno ako v úli, je v ňom bordel, koberce zašpinené, drez plný špinavého riadu. A ich špecialitou je to, že na každej voľnej ploche v byte je veľká kopa oblečenia. Je na všetkých stoloch, skrinkách, a aj stoličkách, takže si nie je kde sadnúť.

Nad upratovaním má dozor pani Stolicová. Ona riadi kam sa ktorá kopa preloží. Totiž, upratovanie spočíva najmä v tom že sa kopy preložia z miesta na miesto, takže to čo zavadzalo na stole v jedálni potom prekáža niekde v obývačke. Pani Stolicová vie ako sa to má robiť, ona je na to odborník. Ona sa v tom vyzná, veď má vysokú školu a učila sa vždy na samé jednotky! Nech si niekto netrúfne poučovať ju, čo a ako. Stará sa o to aby sa všetko dialo s primeranou dávkou zbytočnej nervozity. Pobehuje po dome so založenými rukami, vykrikuje a rozkazuje.

Pani Stolicová je nevysokej postavy, v dôsledku prejedania sa  a nečinnosti trochu rozkysnutá, a jej hranatá hlava je takmer dokonalou kockou. Má orlí nos, tenké pery, a výraznú bradu. Líca má zbrázdené hlbokými vráskami tiahnúcimi sa skoro až k ušiam. Má prázdne kuracie oči. Žmúri, mračí sa, a škaredo nimi pozerá. Na hlave má krátky účes z naježených vlasov. Hoci nie je veľmi stará, predsa vyzerá o dosť staršie.

Pán Stolica je človek veľmi aktívny, stále niečo robí, bohužiaľ všetko necháva nedokončené a hrozne sfušované. Nesmierne rád reční, najmä o politike. Je prívrženec konšpiračných teórií. Najviac verí konšpiráciám o židovskom sprisahaní. On strašne nenávidí Židov, je neuveriteľné kde sa v ňom tá nenávisť voči nim berie, lebo nikdy mu žiaden Žid neublížil. Pán Stolica má aj problémy s pitím. Pije potajomky, keď mu to niekto vyhodí na oči, tak to poprie a urazí sa.

Stolicovci majú dve deti, chlapca a dievča. Obidve chodia na základnú školu. Chlapec trpí depresiami. Dievčatko je mimoriadne flegmatické, stále ticho sedí a pozerá do blba, ako keby mala nejaké postihnutie.  Deti sú chorľavé a bledé, lebo furt sedia doma.

Pani Stolicová behá po dome ako raketa, rozhadzuje rukami a ziape. Dnes je v akejsi bojovej nálade. Nie je spokojná s ničím čo jej syn spraví. Stále na neho vykrikuje:

   „Toto čo má byť?! To mi robíš naschvál?“ Alebo: „Si neschopné malé sprosté decko! Z teba nikdy nič nebude!“

A naozaj. Ako naschvál, decko je sprosté, drzé, a papuľnaté, na sprosté slová odpovedá často slovami ešte sprostejšími. Mamička sa potom rozzúri (vôbec sa nevie ovládať) a nasleduje bitka.

   „Keď to nepôjde podobrotky, tak to pôjde po zlotky!“ Ziape. „Budem ťa tĺcť až dovtedy, kým nebude tak ako ja chcem!“ Vykrikuje napoly nepríčetná. Prečo sa takto vyžíva v bití? Ťažko povedať, možno je to prejav prehnanej túžby po moci, možno nejaké komplexy, alebo trauma z detstva. A možno je to dôsledok toho, že ona ako príslušníčka ľudu, ktorej rodičia mali len základné vzdelanie a pracovali ako robotníci v strojárňach, zázračne vyštudovala vysokú školu s vyznamenaním, a nejako jej tie vzorce a grafy udreli na mozog.

Stolicovci sú najspokojnejší teraz. Jar prišla, polia okopneli, na lúkach je ešte stále veľa blata zo snehov a dažďov, ale už zo zeme vyrazili prvé jarné kvety. Vzduch je čerstvý, nebo jasné, modré, a na holiach sa trbliecu snehové polia. Práve pracujú v záhrade, aby bolo všetko pripravené na sadenie zeleniny. Pani Stolicová stojí na hriadke s nohami naširoko, jej široký zadok ako kufor týči sa dohora. Hranatú hlavu k zemi skláňa. V rukách zviera motyčku, a kopká si kopká. Svojimi slepačími očami sústredene hľadí medzi hrudy. Na tvári má tupý úsmev. Jej manžel je tiež vonku na dvore. Tentokrát je akýsi nervózny. Čosi mu nejde, tak pobehuje po garáži, kľučkuje pomedzi hromady hrdzavého šrotu čo tam ako chrček naznášal. Zas by chcel čosi zmajstrovať, ale tak ako vždy z toho nič nebude. Ich dcéra sedí v izbe bez pohybu a meravo zíza do steny, chlapec sa fláka po vonku.

Nedávno bola Veľká noc a oni mali stoly plné jedla: šunky, vajec, mäsa a chleba, a ešte mali hromadu koláčov. Prejedanie sa ešte viac zhoršilo ich psychický stav, ale už je dobre, už je to za nimi, všetko úspešne zjedli. Najhoršie bolo obdobie pred Veľkou nocou, keď pani Stolicová chytala hysáky že v dome nie je poriadok. Akási kolegyňa v práci si z nej urobila srandu, a na otázku či už majú doma upratané odpovedala:

   „A načo? Však nedávno boli Vianoce.“

Tento fór nedal pani Stolicovej spávať. Zožieralo ju že sú aj také rodiny, kde stačí upratať pred Vianocami a majú poriadok až do Veľkej noci. Doma to potom dookola opakovala mužovi a deťom, zlostným a plačlivým hlasom.

Stolicovci si vždy zakladali na tom, že sú niečo viac ako ostatní v dedine. Oni sú akási aristokracia, miestna smotánka, elita tejto obce. Pani Stolicová bola o tom presvedčená. Aj jej manžel mal na to rovnaký názor. Okrem toho vždy zdôrazňoval že to bol on kto svoju manželku uviedol do vyšších kruhov. (Čo bolo myslené týmito kruhmi nevedno.)
Ich syn Jožko kazil tieto ich predstavy, lebo zo školy nosil zlé známky, kamarátil sa s deťmi ktorých sa Stolicovci štítili a každú chvíľu urobil nejaký prúser. Bodaj by ho matka netĺkla, sadizmu v nej bolo dosť. A na kom si mala vybiť zlosť za nenaplnené ambície? Učila sa na samé jednotky, a v práci nikdy nič nedosiahla. Kávu šéfovi varí, kartičky na počítači hrá, papiere z jednej kopy na druhú prekladá, a to je asi tak všetko. Musí striedať zamestnania, lebo nikde ju kolektív pre jej hašterivú náturu a pre jej lenivosť neprijme, a doma trpí so svojím manželom. Na neho si netrúfne. Ešte tak vykrikovať, tak to áno, ale s deckom si môže robiť čo chce. Decko len vyrevúva, nevie sa brániť, myslí si že je to normálne. Jožko na to aký je mladý má už celkom slušne vyvinuté negatívne myslenie, a týra aspoň psa. S jeho sestričkou problémy nie sú, urobí všetko čo jej povedia, vždy je ticho, a stále sa hlúpo usmieva.

Čo sa týka výchovy detí a domácnosti, pán Stolica má k týmto veciam dosť ľahostajný vzťah. Stále je v práci, vo voľnom čase sa doma takmer vôbec neukazuje, a boh vie čo robí? Potuluje sa kade tade a nalieva alkoholom. Už sa pár krát stalo že prišiel domov tak opitý, že ani chodiť poriadne nevedel. Raz aj spadol a hlavu si o roh stola rozbil. Určite nie je dobré aby deti vídavali niečo takéto.

„Tato, prečo piješ?“ Spýtal sa ho raz chlapec.

A on mu na to:

„Aby som čo najskôr zdochol, a aby som vás potom mohol chodiť strašiť!“

Keď je doma, tak nebýva k deťom veľmi prívetivý. Najpozornejšie sa správa k svojej manželke. Zakladá si na tom že správny chlap musí mať pri sebe ženu. Keď sa mu podarí zarobiť nejaké peniaze, ona to hneď využije, nalepí sa na neho a vždy ho donúti aby jej kúpil nejakú drahú a nepotrebnú vec.

Pani Stolicová bola počas manželstva svojmu mužovi mnohokrát neverná. Bolo že to kriku, keď sa prevalila jej prvá nevera, potom druhá, tretia! Stolica zakaždým zúril, ba aj samovraždou sa vyhrážal:

„To kvôli tvojej mame musím piť!“ Hovoril Jožkovi. „Ja sa obesím, a potom ma tu nebudete mať!“

Nakoniec však aj tak zostalo iba pri rečiach, a on dôstojne znášal svoj údel. Určite by sa neobesil, lebo potom by nemohol piť.

Pani Stolicová sa pred cudzími ľuďmi úspešne pretvarovala a všetci boli presvedčení že je dobrá a citlivá žena. Keď komunikovala s cudzími ľuďmi, tak bola veľmi kultivovaná, často vzdychala, používala rôzne citoslovcia a robila tie najrôznejšie patetické grimasy. Všetky tetky a babičky z nej boli unesené. Keď sa s niekým zhovárala tak používala najrôznejšie odborné slová, a to aj vtedy keď to vôbec nebolo vhodné. Samé také výrazy ako: ekvivalencia, kulminácia, konzistencia, katedra... Krája v kuchyni mäso a mrkvu do polievky, vykrikuje o tom čo bolo cez týždeň v práci, a pletie do toho furt kadejaké spomienky z vysokej školy. Aj keď jej je titul inžinierky na nič, ona je naň hrdá. Ona sa učila vždy na samé jednotky! Promócie, vysokoškolskí potentáti vo svojich bizarných kostýmoch... Pani Stolicová chrlí rôzne latinské slová. Curriculum vitae... V dome sa šíri vôňa variacej sa polievky. Malý Jožko sa hrá v izbe. Je hladný. Potiahne nosom a spýta sa sám seba: čo je to curriculum vitae? Asi nejaká nová sáčková polievka. Vitae, Vitana... zelenina. Radšej je ticho a na nič sa nepýta. Ďalej sa hrá. Rodičia nemajú radi keď od nich niečo chce.

   „Jožo drž hubu a vypadni sa hrať do izby.“ Kričia vtedy na neho od televízora.

Veľkým miláčikom pani Stolicovej bol jej pes. Bol úplne nevychovaný, lebo ona vôbec nezvládla jeho výcvik. Pes si vždy robil čo chcel, každú chvíľu sa odtrhol z reťaze a pobehoval po dedine. Ona sa s ním maznala a okato dávala ostatným členom rodiny najavo koho spomedzi nich má najradšej. Robilo jej dobre keď žiarlili, tak ako jej robilo dobre keď pri prechádzke so psom videla že sa ho iní ľudia boja. Raz sa jej Jožko spýtal:

   „Mama, koho máš radšej, toho psa alebo mňa?“

A ona sa rozžiarila, a s blaženým úsmevom mu odvetila:

   „Všetkých vás mám rovnako rada.“

Cítil sa zmätene. Mamička mu práve povedala že ho má rada ako psa.

   „Naozaj nás máš všetkých rovnako rada?“ Spýtal sa jej opäť nedôverčivo.

   „Áno, všetkých vás mám rovnako rada.“ Povedala s dôrazom na slovo rovnako. Jej rozžiarená tvár ako keby hovorila: ďakujem že si sa ma na to spýtal a dal mi tak možnosť predviesť svoju vrcholnú životnú múdrosť a svoj humanizmus. Jej tvár vyjadrovala úplnú sebaspokojnosť. Bola sväto sväte presvedčená, že mať rada svoje decko ako psa je prejavom jej ľudskosti. Ale kto vie či to nebolo tak, že toho psa mala nebodaj ešte radšej ako decko, lebo to stĺkla každý tretí deň, no svojho psa nikdy neudrela.

Raz keď sa pani Stolicová vrátila z práce domov, porozkladala si pred sebou na stole jedlo – na veľkej tácke mala rozložený chlieb s maslom, papričku, šunčičku a uhorčičku, a už sa tešila ako sa bude napchávať. Vtom ju vyrušil vreskot zvonku. Dnu vbehol Jožko s krvavou tvárou.

   „Pes!“ Škriekal.

   „Čo? Čo si to zase urobil?“ Skríkla mamička, schmatla lieskový prút a začala decko biť.

  „Ja som mu nič neurobil! Poškriabal ma keď som išiel do maštale!“

   „Čuš, nerob z toho drámu!“ Povedala. Utrela mu z tváre krv, a prezrela ranu. Keby bol škrabanec trochu nižšie, bol by prišiel o oko. „To nič nie je. Bež si to umyť, a ak sa k tomu psovi ešte raz priblížiš, tak ťa zderiem že budeš čierny!“ Potom sa išla pozrieť von či je pes v poriadku. Pomaznala sa s ním, vrátila späť ku stolu, a spokojne pustila do jedenia.

Jožka Stolicu vôbec nebaví sedieť v školskej lavici, a keď zazvonia na veľkú prestávku, beží spolu s ostatnými deckami dolu schodmi div si nohy nedoláme. Tam na chodbe v kúte je dlhý rad. Kuchárky rozdávajú desiatu. Z veľkého hrnca naberajú kakao, a k nemu každý žiak vyfasuje kobylinec posypaný makom, alebo niekedy aj lekvárnik. Kakao žiakom nechutí a preto ho mnohí vylievajú do starého plechového umývadla. Snažia sa to robiť nepozorovane, lebo učiteľky to vidia, zalamujú rukami a horekujú. Bodaj by aj nie keď vidia také plytvanie. Veď žiaci vykydnú takmer dve tretiny nápoja.

Jožko tam stojí a jeduje ho že niektorí chlapci chodia na náboženstvo. On na Boha neverí. Keď sa na to mamičky pýtal, tak mu povedala že Boh neexistuje. Ale to bolo ešte za komunizmu. Keď sa zmenil režim, zmenila názor aby nevyčnievala z radu, a aj bibliu kúpila, ale jemu to nič nehovorilo.

   „Boh neexistuje.“ Povedal raz v škole cez prestávku spolužiakovi.

   „Existuje.“ Povedal on.

   „Pán farár na náboženstve vravel že existuje.“ Pridal sa do rozhovoru tretí chlapec.

   „To sú len také sprosté klamstvá!“ Odvetil mu arogantne.

Jeden z jeho oponentov bol trochu jednoduchší. Raz po tom čo u nich doma robili zabíjačku, chlapec doniesol do školy prasačie oko v šáčku. Hojdal s ním ako s kyvadlom a búchal o stôl. Strašil dievčatá. Nepáčilo sa mu že jeho spolužiak neverí na Boha. Keďže stál za ním, pokúsil sa do neho drgnúť a vyraziť mu z ruky načatý kobylinec. Potom uskočil.

   „To bol Ježiško!“ Zvolal.

Jožko sa podráždene otočil.

   „To nebol Ježiš, to si bol ty.“ Odvrkol.

Chlapca za ním nahnevala táto argumentácia ešte viac. Už sa takmer neovládal. Udrel ho opäť, tentokrát päsťou do pleca a uskočil.

   „To Ježiško, to Ježiško...“

  „Hovno Ježiško, to si bol zase ty.“ Zašomral Jožko napajedene.

Pre svoje správanie nie je obľúbený a ostatní žiaci sa mu často posmievajú. Keď sa ho rodičia občas spýtajú ako sa mu vodí v škole, tak mlčí. S ničím sa im nezdôverí, lebo im nedôveruje.

V školskej družine sa deti hrajú a pani učiteľka na ne dohliada dovtedy kým si po ne rodičia neprídu. Majú tam hračky od výmyslu sveta. Občas sa o ne povadia. Prednedávnom dostali novú hračku; kolky. Jožko uchopil dve čierne plastové gule z kolkov, postavil sa na vyvýšený stupienok, pritlačil si ich na rozkrok a zareval:

   „Uáá, gule!“

Pani učiteľka sediaca vedľa za stolom to začula, vyskočila ako tiger a vylepila mu zaucho.

Pán farár na hodine etiky vystríhal deti pred fajčením. Rozprával im o jednom mužovi, ktorý bol taký tuhý fajčiar že nedokázal prestať ani vtedy keď mu začali hroziť vážne zdravotné problémy. Napriek tomu že doktor mu to dávno zakázal, fajčil ďalej. Začali mu odumierať nohy, a keďže stále nevedel prestať, nakoniec mu ich museli amputovať. Potom začalo hroziť že príde aj o ruky, no on sa stále nedokázal fajčenia zriecť, tak mu napokon odrezali aj tie. A potom už len ležal ako taký trupík na posteli, a jeho manželka sedávala vedľa neho a vkladala mu cigaretu do úst.

Pred časom deti dostali novú učiteľku matematiky. (Stará odišla, lebo z kriedového prachu dostala silikózu pľúc.) Hneď počas prvých hodín čo odučila, stihla rozdať podozrivo veľa pätiek. A stále dookola, ako taký verklík, ako keby ich chcela upokojiť, im vravela:

   „Nebojte sa žiaci, ja vás to všetko naučím. Ja som vyučila samých inžinierov.“

Žiaci boli nespokojní, a keď sa pani učiteľka otočila chrbtom a písala niečo na tabuľu, niektorí na ňu ukazovali fakera. Jej sa podarilo nejako si to všimnúť a šibalsky im vravievala:

   „Ja to vidím. Ja mám na okuliaroch také malé zrkadielka pomocou ktorých vidím dozadu. Ja som odučila samých inžinierov...“

Posledná hodina matematiky s ňou bola hotová katastrofa. Učiteľka asi vysadila svoje lieky proti schíze a úplne sa zopsula. Počas hodiny vyvolávala rad radom všetkých žiakov, a dávala im také otázky na ktoré nik z nich nevedel odpoveď. Každému dala päťku. Dokonca aj jednému jednotkárovi. Chudák, ten bol z toho taký zdrvený že sa vtedy horko rozplakal. Našťastie, čudné správanie sa pani učiteľky sa zakrátko dostalo do uší riaditeľovi, ktorý ju pohnal svinským krokom preč zo školy. Potom si všetky deti vydýchli. Jožko taktiež, lebo tento predmet mu robil veľké problémy. Okrem toho, keď sa na začiatku školského roka prihlásil do skupiny pre slabších matematikárov, jeho mamička zúrila, lebo to bol prejav niečoho čo u svojho decka v žiadnom prípade nebola schopná strpieť: schopnosti samostatného rozhodovania. Skoro ju vtedy porazilo od hnevu že on si dovolil sám sa o niečom rozhodnúť bez toho aby sa jej na to predtým spýtal. Keď sa to dozvedela, okamžite išla za učiteľkou matematiky, poriadne jej vynadala a pýtala sa čo to má vlastne znamenať. Stará učiteľka bola celkom dobrá, rozumela svojej robote a vedela že Jožko si vybral správne. Tak sa jej ju nakoniec, i keď so značnou námahou, podarilo presvedčiť aby to akceptovala.

Jedného dňa sa Stolicovci rozhodli ísť do mesta za svojou rodinnou priateľkou, veštkyňou. Tá im poradí na akú strednú školu sa ich syn najlepšie hodí. Z nejakého tajomného dôvodu vždy verili všetkému čo im povedala. Bol jasný deň, frčali po ceste v dobrej nálade. Pani Stolicová najprv rozprávala rôzne hlúposti ktoré našla v časopisoch, potom  testovala Jožka z násobilky. Ukázalo sa že nič nevie, a nálada v aute sa začala prudko zhoršovať, ale našťastie, už boli v meste.

Veštica ich privítala vo svojom zanedbanom byte plnom kníh, špinavého oblečenia, a rôznych podozrivých harabúrd. Bola obézna a mala hlboký hlas. Pôsobila apaticky. Hovorila pomaly a veľmi naťahovala slová. Oblečenú mala hodvábnu blúzu kúpenú u Vietnamca, nevkusnú, ružovú a tak veľkú že by sa z nej dal ušiť padák. Zvítali sa, vzala ich dnu a pochválila sa im svojou kuchyňou natretou na oranžovo. Posťažovala sa im že odkedy je rozvedená, tak trpí neustálym nedostatkom peňazí. Živorí, a obracia každú korunu. Cez deň predáva šmejdy v stánku na tržnici, po nociach robí firmám účtovníctvo. Vyzeralo to že je zo svojej finančnej situácie skutočne veľmi nešťastná, a jej rozprávanie skončilo tak, že začala nadávať na komunistov. Aj napriek flegmatickej povahe a prítomnosti decka sa úplne prestala ovládať, a použila zopár sprostých slov.

   „Tie ... komunistické... Chudobné deti čo sa teraz narodili na Sibíri, to sú tie ... komunistické čo nám zničili život!“ Nadávala až jej skoro pena z úst fŕkala.

To už všetci sedeli v obývačke za stolom. Veštica sa upokojila. Naliala im do pohárov džús, a že len tak mimochodom, keď už sú tu, tak pre nich má vynikajúce CD s hudbou hranou na pohároch s vodou za sprievodu gitary. Sú tam len samé skvelé pesničky, ako napríklad Mission Impossible, alebo Rážova Voda čo ma drží nad vodou. Zdôraznila že toto CD je svetový unikát, a že táto hudba má mnohostranný pozitívny účinok spočívajúci v tom že hra na poháre má jedinečné a pozitívne vibrácie ktoré nemá žiadny iný hudobný nástroj na svete, a počúvanie takejto hudby prinesie zaručený a okamžitý úspech v láske, kariére a všetkom čo si len človek zmyslí. Stolicovci si ho kúpili, a to aj napriek tomu že nevlastnia žiadny prehrávač na ktorom by si ho mohli prehrať.

   „Nó, a ako vám poslúžím?“ Spýtala sa napokon. „Jasnovidectvo, mágiá, krištáľové gule, pikošky o celebritách, telepatia, taroty...“

   „Z tej krištáľovej gule prosím.“ Povedala pani Stolicová.

   „Mmm, dobre... To bude stáť dvesto korún.“

   „Hm, toľko máme.“  Prikývla pani Stolicová s plačlivým výrazom, promptne vytiahla peňaženku, začala sa v nej hrabať, a keď s vážnou tvárou kládla peniaze na stôl, prísne na svoje decko pozrela.

Potom si všetci vypočuli veštbu. Jožkovi sa to čo počul moc nepáčilo, tak sa mračil. Veštkyňa si to všimla, pohladila ho a láskavo vtipkovala.

   „Vidíš čo pre teba robíme? To by si si mal vážiť!“ Povedala mu mamička príkro, keď vyšli von a nasadali do auta.

Keď už boli Stolicovci v meste, vybrali sa na nákupy do domu nábytku. Zmizli kdesi, a Jožko sa v obchodnom dome ocitol sám. Najprv sa poflakoval v samoobsluhe pomedzi regály. Potom išiel von medzi trafiky, a tam mu do očí udrel na stene visiaci panel s vyloženými časopismi. Nikde žiadna pokladňa... To si ľudia odtiaľ majú brať zadarmo? Napadlo mu. Všimol si tam Fiškáľ, časopis pre silné nervy. Rodičia ho kupovali. Nenápadne ho schytil a potmehúdsky sa uškŕňajúc že aký je chytrý s ním zamieril k východu vzdialenému len pár metrov. Už bol takmer von.

   „Hej stoj!“ Ozvalo sa zrazu za ním.

Esbeéskar ho strčil naspäť dovnútra a dopostrkoval do vedľajšej, skromne zariadenej miestnosti kde bola akási kancelária. Zdvihol telefón, zavolal policajtov a oznámil im prichyteného zlodeja. Tí prišli asi po desiatich minútach a potom sa o čomsi zhovárali. Celé to trvalo dosť dlho.

   „Ako sa voláš?“ Opýtal sa ho policajt, držiac v ruke pero a papier.

   „Jozef Stolica.“

Policajt to zapísal, a opäť sa začal s esbeeskárom o čomsi zhovárať.

   „Dokedy tu budem?“ Opýtal sa chlapec hlúpo.

   „Ešte buď aj drzý! Vieš kto som?“

   „Fízel.“ Vytresol.

Policajt sa striasol od urážky.

   „Daj si pozor,“ pohrozil mu „lebo ja ti môžem dať aj facku! A teraz mi povedz, kde bývaš?“

Povedal mu názov dediny.

   „A celú adresu?“

  „Nó... ja to naspamäť neviem aká je to adresa...“ Zašomral klopiac zrak k zemi.

   „Čo? Ty nepoznáš svoju adresu?“ Zvolal policajt podráždene.

   „Nie. Iba názov tej dediny...“

   „Kde máš svojich rodičov?“

   „Tu.“ Odvetil.

   „Tu?“

   „No. Sú niekde tuná vonku.“

   „Tak to je fakt dobré, che che.“ Zasmial sa policajt. „Takže oni tu nakupujú a len tak ťa nechajú kradnúť? Máš parádnych rodičov! No dobre, pôjdeme za nimi.“

Policajti aj spolu s ním vyšli von pred obchodný dom, a ani to dlho netrvalo, na parkovisku sa zrazili so Stolicovcami. Vzali ich naspäť dnu, spísali s nimi zápisnicu a za ukradnutý časopis im uložili pokutu päťdesiat korún. Všetci z toho mali mizernú náladu.

   „Ty sa ešte niekedy opováž odo mňa niečo chcieť!“ Okríkla ho mamička cestou domov.

Juraj napísal:„Z tej krištáľovej gule prosím.“

Stolicovci si dali predsavzatie, že si urobia dovolenku. K moru nepôjdu, lebo na to nemajú dosť peňazí. Najprv sa rozhodli že budú chodiť po hradoch a zámkoch. Tento romantický plán však napokon neprešiel, lebo pán Stolica vymyslel niečo lepšie. Inšpiroval ho jeho alkoholizmus, a navrhol aby vycestovali na západné Slovensko a cestovali po malokarpatských vinohradníckych mestečkách tvoriacich takzvanú Malokarpatskú vínnu cestu. Pani Stolicová napokon pristala. No a už sa blížil čas kedy by mali ísť. Zostával už len jeden problém: bolo sa treba zbaviť decka. (Jožkova sestrička už bola kdesi odprataná.) A tak, jedného pekného letného dňa, keď sa Stolicovci opäť viezli z mesta na svojej škodovke domov, zahlásila mamička:

   „Pôjdeš ku babičke.“

Jožko, ktorý dovtedy mlčky sedel vzadu a zachmúrene skúmal okolitú krajinu podráždene odvetil:

   „Ale ja tam nechcem ísť, tam je nuda. Nie sú tam žiadne decká, nedá sa tam nič robiť!“

   „Čuš, to nie je tvoja vec. Ty nebudeš rozhodovať o tom kam pôjdeš. Detstvo sa skladá zo zákazov a príkazov!“

Zase pozrel von z auta.

   „Za chvíľu sa skončia prázdniny. Prečo aspoň raz neideme niekam na túru?“

   „Jožo, drž už konečne tú svoju hubu! Pochop že nás vôbec nezaujímajú tie tvoje sprosté reči! Na žiadnu túru sa nepôjde, a ty pôjdeš ku babičke!“ Vyrevúvali na neho rodičia.

   „A ako dlho tam budem musieť byť? Tam sa absolútne nič nedá robiť...“

   „To že si  nedokážeš nájsť nejakú  zmysluplnú činnosť aby si sa nenudil je tvoja chyba, a budeš tam tak dlho ako my uznáme za vhodné.“

Rodičia boli nahnevaní, a pohrozili mu že ak bude ďalej papuľovať, tak ho vysadia. Napokon stíchol. Triasol sa od jedu. Nechcel sa zmieriť s tým že minimálne dva nasledujúce týždne sa bude musieť nudiť u babičky, a po chvíli ticha začal opäť protestovať.

   „Jožo, ty si kus hovna! Drž už konečne tú hubu lebo ti takú tresnem že očernieš!“ Zahučal pán Stolica a pozrel na svoju triumfálne sa tváriacu manželku. Jej tvár vyzerala ako hranatý a zvráskavený výlisok z kryštálov kyseliny citrónovej.

Nakoniec rodičov vyprovokoval natoľko, že otecko po mamičkinom príkaze dupol na brzdu a zastavil auto kdesi v poli. Potom mu otvorili dvere a povedali:

   „Keď sa ti nepáči, môžeš ísť. No poďme, vypadni!“

Mlčal. Vystrašene sa pozeral von na pole plné buriny. Zľakol sa že ho rodičia chcú vyhodiť.

   „No poďme, na čo čakáš? Padaj hrdina!“ Kričala na neho mamička.

On nehybne sedel a čušal.

   „Tak čo, už si skrotol? Kedykoľvek sa ti niečo nebude páčiť, môžeme ťa vysadiť!“

A tak išiel ku babičke. Bývala v malej obci na juhu stredného Slovenska. Vôbec sa tam netešil, lebo tam neboli žiadne iné deti, a ani žiadne hory po ktorých by mohol loziť. Fádna a rovinatá krajina, okolo iba nízke pahorky pokryté zväčša bukovými a agátovými lesmi. Neďaleko tiekol tichý potok, okolo ktorého rástli agáty a jelše. V potoku, aj napriek tomu že voda v ňom bývala pokrytá čudesnou penou, plávali rôzne ryby, a v bahne boli zavŕtané škeble. Často tam chodil, brodil sa vo vode a vyberal ich. Inokedy sa chodil túlať do lesa. No väčšinu času aj tak len vysedával v izbe a nudil sa, alebo sa bezcieľne poflakoval po okolí. Raz bol aj na kúpalisku v jednej z vedľajších dedín za kopcom. Cestou tam a späť zabil celý deň, a strašne sa spálil od Slnka, takže druhýkrát sa mu tam už nechcelo. Okrem toho, babička ho stále strašila že ho na kúpalisku okradnú. Ináč jej bolo úplne jedno čo chlapec robí a kde sa moce. Mohol zmiznúť aj na celý deň, a ju to vôbec netrápilo. Keby ho aj uniesli a rozobrali na orgány, ona by si to možno ani nevšimla. Len raz, keď sa jej spýtal či by si nemohol požičať starý bicykel a trochu sa na ňom povoziť, začala rukami zalamovať, lamentovať, a strašiť ho:

   „Jožko preboha, len si dávaj pozor a radšej nechoď nikam ďaleko, lebo stretneš Cigánov, a ešte ťa zosadia a bicykel ti zoberú!“

Tak teda radšej nikam nechodil, lebo dostal strach že ho za najbližšou zákrutou okradnú. Nechcel mať na svedomí ukradnutý bicykel, čo by na to babička povedala? Tá práve pozerala televízor. Dávali tam samé zlé správy, a babička ich rad radom komentovala. Vraj na nejakých tichomorských ostrovoch je hladomor.

   „To preto lebo tam nechovajú svine a sliepky.“

Potápača v mori pohrýzol žralok, a to tak silno že ho pohromade držal iba skafander.

   „Nemal tam liezť!“

Nasledovala správa o zemetrasení, a o ním spôsobenej vlne Tsunami, ktorá s ničivými účinkami zasiahla pobrežie akejsi tropickej krajiny, a zabila obrovské množstvo ľudí, z veľkej časti rekreantov čo si tam užívali dovolenky. Babička aj toto okomentovala. (V tomto pripomínala pána Stolicu, ktorý tiež komentoval televíziu. Keď sa mu niekto nepáčil, tak zvolal: Ty ... židovský! Alebo: Ty ... česká!)

Raz tam predsa len prišli aj ďalšie deti na prázdniny. Bol pekný letný deň, lúčne koníky húdli medzi steblami trávy. Deti sa hrali na schovávačku. Jožko s kamarátom vybehol za chlievy, ale nezamieril do poľa, a ani do lesa. Za kopou dreva zbadal tunel vyhĺbený v hnilej slame. Obidvaja sa doň schovali. Tunel bol dlhý až päť metrov a na konci sa zahýnal. Viedol ku zadnej strane chlieva kde sa končil mrežou. Už si chlapci mysleli že ich tam nikto nenájde, tu ich sviňa zbadala, s kvíkaním priskočila a rypák medzi mreže strčila!

Normálne som si musel nájsť ako vyzerá kryštál kyseliny citrónovej.. A Jožko sa IMO cítil v aute takto:  



Píš, rozhodne sa z toho vypíš. Mne brutálne pomohlo, keď som povedal môj príbeh psychoterapeutke - akoby sa niečo vo mne zacelilo; akoby som naplnil nevedomú potrebu. Vykričať tú zradu a krivdu celému svetu. Odvtedy to nutkanie nemám, zvláštne..

Stolicovci napokon vyštartovali na dovolenku. Trvalo to nekonečne dlho, lebo pani Stolicová je strašne nedochvíľna. Napríklad, keď ráno cestuje do práce, nikdy nie je schopná prísť načas na zastávku autobusu. Šofér si na to už zvykol, a s autobusom vždy chvíľu počká, kým ona s ospravedlňujúcim sa úsmevom na tvári nepribehne. Mešká každé ráno. Ako keby zneužívala šoférovu dobrotu, zahrávala sa s ním, a testovala aké dlhé meškanie si môže dovoliť. No keď to trvá príliš dlho, tak šofér ide ďalej. Potom musí zasiahnuť jej manžel ktorý ju zvezie autom zopár zastávok, aby predbehli autobus. Všetkým je to úplne na smiech. Hoci je to pre pani Stolicovú nepríjemné, momentálne nejazdí. Auto používa len pán Stolica, lebo tam kde pracuje on sa autobusom nedá dostať, a oni majú len jedno auto.

No ale k veci; Stolicovci pôvodne mali ísť už deň predtým, ale celý ho strávili balením sa a škriepkami nad kuframi. Už bola hlboká noc keď s tým skončili. A oni boli na smrť unavení, a do krvi pohádaní. Okrem toho v televízii v tie dni bežala reality show v ktorej päť žien súťažilo o to ktorá z nich bude mať najlepšiu svadbu. Pani Stolicová z toho bola veľmi vzrušená. S priateľkami pretelefonovala celé hodiny, búrlivo diskutovali o každej časti a vymieňali si svoje postrehy, dojmy a názory. No a posledný diel mal byť práve v čase keď mali cestovať. Vraj posledná svadba mala byť hotový škandál, to si nemohla nechať ujsť! Teraz sa už vezú. Náladu majú obidvaja mizernú. Pred odchodom dúfali že nasledujúce dni sa zaobídu bez škriepok, no hneď ako vycestovali sa poriadne povadili, tak teraz zaryto mlčia. Cesta im ubieha. Práve prechádzajú cez hornonitriansky región. Neďaleko stojaci, rozsiahly areál Nováckych Chemických Závodov, aj so svojím impozantným, vyše tristo metrov vysokým komínom. Naľavo sa týči mohutná klenba hôr. Na to všetko žiari jasné letné Slnko. Pán Stolica zamieril na najbližšiu benzínku, lebo bolo treba natankovať. Auto pred ním stálo pri pumpe nejako podozrivo dlho.

   „Čo tam toľko robí, doboha? Čo si tam honí?“ Vykrikoval, lebo mu to liezlo na nervy.

Jeho žena mlčala, a meravo sedela. Keď načerpal palivo a zaplatil, vyrazili ďalej. Už sú takmer v cieli. V diaľke na pravej strane je vidieť úbočia malokarpatských kopcov, kde tu porastené vínnou révou. Vzduch je horúci, a pán Stolica sa už nevie dočkať ako si vypije. Od smädu je dvakrát taký nervózny. Keď dorazili do malebného vinohradníckeho mestečka, ihneď sa ubytovali v starobylo vyzerajúcom penzióne na námestí. Už bol večer, tak išli do reštaurácie na večeru.

   „Ech, toto víno je znamenité.“ Zvolal pán Stolica, usŕknuc si z pohára. „Niet nad takéto osvieženie. Predstav si, že vraj kdesi v Maďarsku je taká oblasť kde je nedostatok vody. Tak tam na každom gazdovstve majú sud plný vína a nič iné tam od smädu nepijú.“

   „Hm.“ Prikývla pani Stolicová žujúc mäso. „Myslím že toto kuracie je presolené.“

   „Keď som robil s pánom Ch. kšeft,“ pokračoval pán Stolica ktorý sa akosi uvoľnil „tak na záver prišlo na to že akú mi má dať fľašu. A on významne povedal: Ja viem že vy ste vinár. Aké víno by ste odo mňa chceli? A ja som mu povedal: viem že vaše sudové víno je dobré. To nie je také svinstvo ako to fľaškové z obchodu kde je samá chémia. Ale ak by som si mohol vybrať, najradšej by som si zobral fľašu pálenky, lebo aj keď mám rád víno, pálenka mi je najmilšia!“

Chvíľu mlčky jedli. No netrvalo to dlho. Pán Stolica sa opäť rozrečnil, tentokrát na inú tém:.

  „A vôbec, je škandalózne čo tie svine dávajú nám obyčajným ľuďom žrať.“ Povedal vzrušene, odtisol prázdny tanier nabok a zapálil si cigaretu. „Ovocie, zelenina... Ľudia si vôbec neuvedomujú aké je to všetko škodlivé. Veď to je samá chémia. Už aj za komunizmu to bolo tak že papaláši mali svoje vlastné družstvá a obchody. Tam sa predávali produkty s ktorými sa úplne inak zaobchádzalo. A obyčajní ľudia museli žrať len to prechemizované svinstvo.“

Na druhý deň sa rozhodli že sa zoznámia s mestom a jeho pamätihodnosťami. Vyšli si na námestie a prechádzali sa. Pán Stolica s frajersky rozopnutou košeľou. Je náramne spokojný že všetko vychádza tak ako on chce. Myšlienky mu lietajú kade tade. Náhle zastal a začal fotiť akúsi historickú budovu. Jeho manželka len znudene stála, vykrúcala nohu v členku aby si mohla obzrieť svoju topánku z rôznych uhlov. Po fotografovaní pokračovali ďalej. Ako tak kráčali, pán Stolica zrazu zastal a udivene sa zahľadel na protiidúci pár.

  „To je ale náhoda! Pán Genetik, a vy ste sa tu kde vzali?“ Zvolal srdečne.

Oslovený pán bol jeho starý známy. Pán Stolica by sa s ním veľmi rád spriatelil. Doma o ňom zavše s posvätnou úctou rozprával ako o vzdelanom a váženom človeku. Aká náhoda, spolu so svojou manželkou tu boli, podobne ako Stolicovci na dovolenke. Ihneď všetci išli na kávičku. Usadili sa na terase, čašník im priniesol objednané nápoje. Z reproduktorov znela hudba. Pán Stolica je vášnivým milovníkom normalizačného popu. Počúval, usmieval sa, a rytmicky klepkal prsta-mi do stola.

   „Zbožňujem túto hudbu!“ Zvolal zrazu nadšene. „Je taká rytmická a melodická!“

Pani Stolicová sa dala do reči s druhou ženou a zhovárali sa o rôznych iných ženských témach.

Páni zatiaľ debatovali o všetkom možnom. O práci, o histórii, a aj kultúre. Pán Genetik sa pochválil svojou dcérou žijúcou v USA. Vyjadroval sa o nej ako o inteligentnej a úspešnej dáme. Z tašky vylovil jej fotky a ukazoval. Zbožňuje kone, a vie vynikajúco jazdiť. Má aj nápadníka, Američana, a vraj sa práve chystajú vziať. Potom si chlapi rozprávali rôzne historky z vojenčiny. Tak ako to vždy pri takýchto rozhovoroch býva, nakoniec skončili pri politike a strašne sa pohádali. Krátko na to sa pán Stolica pohádal aj so svojou manželkou a zvyšok dňa sa nerozprávali. Pán Stolica zmizol, a do hotelovej izby sa vrátil až neskoro v noci opitý.

Na tretí deň to bolo rovnaké. Obidvaja mlčali, a večer skončili vo vinárni kde sa zase pohádali, a pán Stolica strašne opil. Bol taký opitý, že v noci mu prišlo zle, a hoci sa rozbehol na záchod, predsa to nestihol, a vyprskol z neho prúd tyčky ktorý dopadol na koberec, kde sa potom vyvrhnutá šabľa ako tenká stužka tiahla krížom cez miestnosť. Na štvrtý deň si pani Stolicová kúpila lístok na vlak a išla domov. Jej manžel sa bezcieľne motal po mestečku a opil sa. Potom si kúpil fľašku lacnej vodky, a držiac ju v ruke a pijúc z nej sa zatúlal kamsi do lesa, kde úplne opitý zaspal a ráno sa zobudil riadne prechladnutý. S opicou sa dotackal do mesta k autu, nasadol doň a išiel domov.

Pán Stolica bol v práci. Deň sa končil, a už tam nikoho nebolo. Ách boha, pomyslel si, ale by som si vypil. Prešiel pomedzi maringotky, vošiel do svojej kancelárie, vytiahol z knihovničky fľašku dunihlavu a potrundžil sa. Potom vyšiel von. Vzduch voňal ihličím, zemou a motorovým olejom. Na zemi rástli malé prasličky a okolo sa rozprestierali tajomné lesy. Nadýchol sa čerstvého vzduchu, zamkol, nasadol do auta a išiel domov. Doma bol sám. Jeho manželka zase išla na dajaké liečenie, či školenie, či čo. Zaviezol ju tam jej podporovateľ, pán Riťköš.

Pani Stolicová začala pracovať pre Herbalife. Jediní ľudia čo si ňou predávané produkty kúpili boli jej sestričky a všelijaké tetky z rodiny. Na rodinných oslavách mali všetci, ako nejakí kozmonauti, vedľa tanierov pekne v rade porozkladané tabletky rôznych farieb a veľkostí, ktoré pred jedlom zhltli. Pani Stolicová sa stala nadšenou propagátorkou týchto produktov. Keď bolo treba, každému ochotne vysvetlila celú históriu. Ako zakladateľovi tejto firmy kedysi zomrela mamička na rakovinu. On, veľký idealista a filantrop, bol z toho úmrtia taký nešťastný že vynašiel tieto zázračné výživové doplnky. No pani Stolicová aj napriek všetkému nasadeniu zarábala tak, že nezarobila takmer nič. Nejaký čas pracovala aj ako pokladníčka v potravinách. K zákazníkom sa správala arogantne; odvrávala im, nešetrne hádzala tovarom, a viac krát ho aj poškodila. Potom nikto poriadne nevedel čím sa skutočne zaoberá. Začala sa venovať aj akejsi pavede vychádzajúcej z nacistickej eugeniky, a občas dokonca tárala o akýchsi energiách, poliach, a silách. To všetko vďaka pomoci poskytnutej pánom Riťköšom. Odkedy sa o ňom pán Stolica dozvedel, robil mu zle aspoň cez telefón. Keď mu volal po prvý krát, tak bol celý vzrušený. Chvíľu znel čakací signál, a potom sa ozvalo:

   „Haló.“

Pánovi Stolicovi búšilo srdce. Chcel niečo povedať, ale hlas mu uviazol v hrdle, tak zložil. (Neskôr pochopil že svojej výrečnosti pomôže keď sa pred tým podguráži.) Hneď ako tak učinil, volal opäť. Keď volaný zdvihol a povedal: haló, pán Stolica  hlbokým chvejúcim sa hlasom zašepkal:

   „Halóóó...“

Na druhom konci bolo na moment ticho, potom sa opäť ozvalo:

   „Haló.“

Pán Stolica to zopakoval:

   „Haló... haló, haló...“

   „Haló?“

  „Chuj.“ Nečakal na odpoveď a zložil. Urobilo mu to dobre. Už ani na ženu sa tak nehneval. Zatelefonoval aj jej.

   „Ahój.“ Pozdravil ju keď zdvihla. „Ako sa mi máš, zlato mo-je, a čo mi robkáš?“ Pýtal sa jej sentimentálne.

Ona mu povedala že sa má dobre a že práve čosi študuje. Pán Stolica sa po predchádzajúcom emočnom uvoľnení rozcítil.

   „Moja drahá, ja som tak rád že sa ti darí...“ Rozprával maznavo. „Ja ťa mám rád. Mám ťa rád, vieš?“ Brblal opito. „Ja ťa ľúbim. Aj keď si...“ Zasekol sa. „Aj keď si taká aká si.“ Zahlásil, a mimovoľne šermoval ukazovákom vo vzduchu. „Chápeš to? Chápeš to že ťa mám rád, ty moje zlato? Ty móóója...“ Povedal sladko a nepríčetne sa škľabil. No jeho príjemné pocity netrvali dlho. Po pár dňoch sa opäť ozvalo jeho zranené ego. Keď si alkoholom dodal odvahu, skúsil niečo viac. Jeho potupiteľ zdvihol slúchadlo.

   „Haló.“

   „Haló.“ Zopakoval to pán Stolica.

   „Haló?“

   „Haló?“

   „Prosím vás, my sa odniekiaľ poznáme?“

   „Haló!“

   „Prosím vás, čo odo mňa chcete?“

   „Halóóó!“ Zrúkol pán Stolica. Predstava ako ten chlap trtká jeho ženu v ňom vyvolávala neovládateľnú zúrivosť. Keď ne skôr dostal chuť, volal zas:

   „Haló.“ Ozvalo sa.

   „Čo sa stalo?“ Zakontroval udiveným hlasom.

   „Pche, to sú ale ľudia.“ Zašomral volaný potichu. „Haló?“

   „No čo sa stalo?“

Nebolo počuť žiadnu odpoveď, tak zložil. Neskôr mu zase nedalo:

   „Haló.“

   „Haľoľo.“

   „Čo?“

   „Lečo.“

   „Prosím?“

   „Trávu kosím.“

   „Prepáčte pane, čo proti  mne máte?  Mám Vás považovať za niekoho zo svojich nespokojných klientov?...“
Takto sa zabával aby sa mu pomstil. Aj teraz v ňom samota vyvolala hnev a sebaľútosť. Sedel doma a pil. Pil, lebo on to fakt musel. Pred ním ležala načatá fľaša Stalker's whisky, a pohár. Uchopil ju a nalial si. Keď už bol podnapitý, zapálil si cigaretu. Fajčil jednu od druhej. Dym ktorý ho zahalil mu dával zlovestný výzor. Vstal, ťarbavo prešiel do druhej izby kde na stole trónil telefón. Prisadol si k nemu, zdvihol slúchadlo a začal pichať prstom do číselníka. Jeho pichanie vydávalo zvuk ako Beethovenova deviata symfónia. Volal svojmu potupiteľovi. Držal slúchadlo a čakal v opare nikotínového smradu.

   „Haló.“

  „Čau. No, počúvaj... počúvaj ty Riťkoš! Ty máš tak hrozné meno... Človek si skoro hubu doláme kým vysloví tú tvoju nadávku!“

Na druhom konci bolo ticho. Ale keďže pán Stolica počul že volaný neskladal, táral ďalej.

   „No haló!“

   „Čo?“

   „Haló! Počúvaj, tvoja mamička bola pobehlica!“

  „Chuj.“ Ticho zašepkal ten na druhom konci. „A vy ste poznali moju mamičku?“

   „Héj, jasné, poznal som ju. Ja som ti ju ..., vieš?“ Zvolal pán Stolica afektovane. „Hmmm... tvoja mamička, to bolo ale kurrrvisko!“ Vždy keď mu volával, sústredil sa na to že urážal jeho rodičov. „No veď počkaj, však ty ešte uvidíš... Veď ty dotrtkáš... Však počkaj, ty Riťkoš jeden. Che che.“ Zahrozil. Prižmúril oči a dal si šluka z cigy. Keď dotelefonoval, zmocnila sa ho alkoholová letargia. Ostal nehybne sedieť, a meravo zízajúc na vyrevúvajúci Drišľak napokon zachrápal.

Pani Stolicová sa jedného dňa rozhodla, že od svojho muža odíde. Nadobudla presvedčenie že žiť ďalej s ním by nemalo zmysel. Kým pán Stolica ešte ako tak zarábal, bola ochotná s ním vydržať, lebo sama bola každú chvíľu bez roboty. Ale keď sa jej muž napokon ocitol bez práce a bez perspektívy že by ešte niekedy niečo normálne mohol robiť, spolužitie bolo odsúdené na zánik. Darmo jej táral o tom aký zázračný biznis už čoskoro rozbehne, a akí budú potom všetci bohatí. Nefungovalo to. Z pána Stolicu sa stal opustený paroháč. V dedine sa mu smiali. A ako on zúril! Správny chlap ako on, a takto skončil. Je bez ženy! Toto si on nezaslúžil! Veru veru, bez ženy sa žiť nedá, to je hanba, to je poníženie! Veľmi zle to na neho doliehalo, keď bol medzi ľuďmi, správal sa konfliktne a raz sa domov vrátil s rozbitými ústami, lebo v krčme kohosi vyprovokoval a dostal po papuli.

Čo bude ďalej, a ako dopadne rozvod, to zatiaľ nie je vôbec jasné. Ale zdá sa že deti si už rozdelili. Keď sa pani Stolicová rozhodla svojho manžela opustiť, zobrala so sebou len svoju dcéru. O chlapca nemala záujem. Sklamal ju už ako malý. Každé poriadne dieťa povie ako prvé slovo mama, ale on nie. Keď túžobne čakala na tú čarovnú chvíľu, namiesto vytúženého slova sa ozvalo: Auto. Toto mu nikdy neodpustí.

Keď otecko zostal s chlapcom sám, rozhodol sa jeho výchovu vziať pevne do svojich rúk. Rečnil pre ním, začal ho zasväcovať do konšpiračných teórií, rozprával mu o zlom západe, o tom že Židia môžu sa všetko zlo sveta.

   „Poď Jožko, pôjdeme von.“ Povedal mu raz.

Chlapec s otcom išiel von do prírody. Prechádzali sa po lúkach a otecko mu rozprával o rôznych veciach.

   „Chcel by si dobre behať?“ Spýtal sa ho.

   „Chcel.“

„Tak to musíš poriadne trénovať. Ja keď som bol mladý, tak som mal takú kondíciu, že raz som išiel na bicykli, len tak si šliapem, a zrazu z auta idúceho povedľa mňa niekto zakričí: človeče, idete skoro šesťdesiatkou. Ako to robíte?“

   „Hm.“ Prikývol chlapec.

   „A to ešte fúkal protivietor.“ Dodal otecko pyšne. „No, trénovať môžeš aj tu, na tejto ceste. Prebehni odtiaľto tam, k tomu stĺpu. Ak chceš aby tvoja kondícia rástla, musíš behať vždy poriadne rýchlo!“

Chlapec sa rozbehol, dobehol k cieľu, a zadýchaný sa vrátil späť.

   „Tlačia ma topánky, tato.“

   „Čo ťa tlačí?“ Nerozumel otecko. „Jožko to je dobré. Bež ešte raz.“

Chlapec sa opäť rozbehol. Otec za ním kričal:

  „Výborne. Ja som bol najlepší atlét v okrese. Všetci sa ma pýtali: ako to dokážeš? A ja som im vravel: chlapci, vy to nikdy nepochopíte. Pozrite, ja viem všetko najlepšie preto, lebo mám prenikavú intuíciu a inteligenciu. Mám pevnú vôľu, a preto mám najlepšiu kondičku. So samopalom trafím desaťhaliernik na štyristo metrov. Prečo? Lebo ja som ten najdokonalejší chlap.“

Jožko to všetko so záujmom počúval, a bol hrdý na to že jeho ocinko je taký hrdina, hoci pán Stolica ani sám nevedel čo z toho čo povedal bola pravda, a čo výplod jeho mysle, tak často otrávenej alkoholom. Lebo je známe že alkoholici mávajú výpadky pamäte. Stáva sa že im vypadnú celé obdobia z ich života, a oni si ich potom nahrádzajú rôznymi bludmi čo si vymyslia, a ktorým uveria.

Jedného dňa si pán Stolica zaumienil že vezme chlapca stanovať. Utáborili sa v lese, sedeli v stane, a pán Stolica sa rozhodol že uvarí jedlo. Vytiahol hrniec, chleba, klobásy, a liehový varič vlastnej výroby.

   „A nebolo by lepšie variť vonku?“ Spýtal sa Jožko.

   „Nie, variť budeme tu. Vonku fúka, a aj sa ochladilo. V stane je dosť miesta.“

Zapálil varič, naplnil hrniec a postavil ho na oheň. Voda v ňom sa začala zohrievať. Keď zovrela, klobása sa už varila.

   „Vidíš ako mi to ide?“ Hovoril spokojne otecko. Priam žiaril od sebaspokojnosti, ba aj spodnú peru odul. „Ja sa v tom vyznám. Kto sa so mnou drží, ten dobre robí. Mne vždy všetci ľudia okolo mňa vraveli: Pišta, ty si človek ktorý vie všetko najlepšie. Vždy sa ukáže že máš vo všetkom pravdu. Si spomedzi nás najmúdrejší. A ja ich spokojne počúvam a vravím im: chlapci, to je preto lebo ja viem efektívne využívať svoj rozum. Málokto má toľko skúseností ako ja. Preto len ja viem všetko tak dobre spraviť. Snáď to pochopí aj tá tvoja sprostá ..., ako zle spravila že od nás odišla. Takto muža a decko opustiť, to je hanba!“

Otecko si všimol že klobása je už skoro uvarená. Natiahol sa preto za chlebom aby ho nakrájal. Nanešťastie, zavadil pri tom nohou o varič, ktorý prevrhol. Horiaci lieh sa z neho vylial a zapálil stan. Všetko vzbĺklo.

   „Boha! Jožko, rýchlo vyskoč von!“

Chlapec vyskočil, a z vonku pozoroval neúspešný boj svojho otca s ohňom. Stan sa najprv triasol, napokon spadol a úplne zhorel. Pán Stolica sa z neho popálený vyvliekol, škrípal zubami a nadával.

  „... Krista ...! Za to môžu tie svine západniarske! Nič nedokážu vyrobiť poriadne! Keby nás obyčajných ľudí tak ...ávali, tak by sme nemuseli stanovať, ale by som ťa vzal niekde na chatu. Možno aj tá tvoja ... by s nami bola, a nič by sa nebolo stalo!“

Obidvaja sa zbalili a vydali smutní na cestu domov. Bolo ešte svetlo, ale v mokrom teréne sa šmýkalo, preto si bolo treba dať pozor. Pán Stolica ani cestou späť nesklamal, a využil aj túto príležitosť aby sa mohol predviesť.

   „Tu na tomto mokrom briežku si dávaj pozor Jožko, aby si nespadol. Opatrne, nešmykni sa. Pozor, to musíš vedieť. Rob to ako ja. Aha...“

Ani to nestihol dopovedať, už sa aj pošmykol, piruetu urobil, a v blate sa vystrel.

   „Boha Krista!“ Zahrešil. „Ale je to klzké!“