Ako sa dnes máš? 15

Ďakujem za radu a podporu, ak len naznačím doktorke, že sa necítim fajn ani po liekoch tak len do nemocnice by ma posielala, čo viem, že mne by nepomohlo určite kedže som skúsil na deň tam byť a videl ako to tam chodí. S tými obrázkami prosím nevieš/te čo sa tým zisťuje? ak mám povedať čo je na obrázku a nakresliť muža alebo ženu? Dr. mi povedala že čo si ona myslí nemusí byť pravda, tak potom neviem čo ďalej, mám o mesiac ešte jednu tak uvidíme čo povie tá. Prajem si len aby som mohol normálne viesť život nejaký, nie takýto :/

Ahoj @Jaro123444

Mne keď dali prvé lieky, Som bol v nemocnici a pamätám sa, ako mi išlo hlavu roztrhnúť. Utlmený a mimo. Postupom času, keď mi definitívne určili diagnózu Som si na lieky zvykol.

Takže moja rada, musíš si niekoľko mesiacov, rokov pretrpieť, privyknúť na výskum nových liekov, aby ti sadli. Záleží od pacienta a jeho odolnosti. Psychiatri ti budú lieky meniť, až kým sa nenájde ten správny.

Ja Som bol prvý krát v nemocnici a mal prvé lieky v roku 2003. Pár rokov mi diagnostikovali nediferencialnú schizu.

Potom, ako mi začali nové lieky zaberať, mi aj začali postupne lieky nové nepridavať. Od roku 2013 Som v stabilizovanom stave, čo znamená, že už nepotrebujem nemocničnú hospitalizáciu. Od leta 2018 a čo Som si dal zistiť, akými diagnózami trpím,  sa cítim byť zdravý.

Bez liekov si život neviem predstaviť a ani neviem, aký je.

Moja rada, musíš si to pretrpieť! Zažiť na vlastnej koži! Ako urýchliť uzdravenie? Začni čítať motivačnú literatúru a najmä ezoterika a duchovno. Mne knižky veľmi pomohli dostať sa z pomyslnej hmly.

Podľa mňa, cesta z psycho choroby vedie k odhaleniu jej príčin a následkov.

A dokonca postačia aj štyri vznešené pravdy Budhy:
Prvá pravda - utrpenie
Druhá pravda - vznik utrpenia
Tretia pravda - zánik utrpenia
Štvrtá pravda - cesta vedúca ku zániku utrpenia

Keď budeš o ticho pravdach kontemplovat máš šancu sa so psycho choroby dostať, alebo ju mierne utíšiť.

Utrpenie to jesť problémy, utrpenia, trápenia, starosti, bolesti

Začni sa venovať niečomu aktívne, presmeruj tak tvoju myseľ na zdravé a čisté myšlienky, na úkor chorych a nečistych myšlienok

Jaro počúvaj psychiatričku. Ona vie to najlepšie. Duševné choroby sa diagnostikujú len na základe znakov, čo im všetko povieš, preto pravdu. Na tvojom mieste by som tú hospitalizáciu zvážil a budeš možno prekvapený, že bude to lepšie. Doma nebudeš mať nikdy taký režim ako v nemocnici. V nemocnici vedia veľmi dobre, že prečo sté vecí robia tak ako robia. Nedajú sa výsledky čakať za jeden deň. Musíš byť tam aspoň 5-6 týždňov. Prvýkrát som bol skoro 9 týždňov a neľutujem. Dnes fungujem. Na základe skúsenosti, keby mi bolo zle tak by som sa pýtal tam sám. Je predsa v mojom osobnom záujme, aby som mal relatívne fajn život...

Jaro zvaz psychiatricky stacionar, to chodis kazdy vecer domov a mas tam program. Podla mna lepsie riesenie ako hospitalizacia, hlavne za takychto podmienok. Ja som bola pred rokmi tiez hospitalizovana na Sk a zle spomienky mam. Taki pacienti ako ty nemusia byt jak vo vazeni, bez mobilu, bez navstev, zavreti za mrezami. To je chyba psychiatrie. Tu v Nemecku maju hospitalizovani pacienti mobil a volnost, mozu chodit na prechadzky kam chcu. Zavrete ako vo vazeni su fakt len velmi tazke pripady.

Ja verím psychiatričke, dodržujem liečbu ako mám. Možno by som potreboval nejaké terapie aj. Čakám čo povie 2. psychiatrička, táto povedala, že čo si myslí nemusí byť pravda, tak stále som v nádeji len na nejakú úzkosť ako pred tým.
Ja by som súhlasil skôr s Catherin, viem, že v nemocnici je režim nejaký ale nemám pocit že zavretý len niekde bez všetkého je pre mňa riešenie, aspoň ja to tak cítim, vy chalani to môžete cítit inak.
Chcel som si aj nejakú knižku prečítať, len sa neviem sústrediť vôbec
A ak sa môžem spýtať... pracujete niekde aj? alebo máte invalidný? lebo ja by som šiel aj pracovať, len nie som toho schopný a invalidný nemám
A psychiatričke som hovoril vždy pravdu, aj jej verím ale ak povie, že sa môže mýliť, tak asi každý by hľadal aj iný názor. Lieky beriem už pár mesiacov ale tie hlasy produkované mojou mysľou sú stále, tak som rozmýšľal či to nemôže byť aj nejaké OCD, lebo lieky mi už nezvyšuje ani

To poznam ked sa nemozes sustredit, ja som to mala tiez, ale to prejde. Prave prezivas tie najhorsie stavy ale horsie uz nebude, len lepsie. Ja som mohla len pozerat nejake nenarocne filmy pri ktorych som nemusela rozmyslat, inak som nebola schopna nic robit.

Ja ani po nejakých 10 rokoch od prvej psychózy nie som schopný ničoho, ale mne osobne to ani nevadí. Sústrediť sa nepotrebujem nejako. Žijem to nenáročným spôsobom života. Robím všetko, preto aby som sa nedostal do zlého stavu. Pri našom ochorení je ľahké sa dostať do horšieho stavu, ale byť relatívne dobre na tom je záležitosť niekoľkých rokov... Je to beh na veľmi dlhú trať. Bohužiaľ čítať knižky, filmy nemôžem veľmi pozerať, ale mne to nevadí už. Mám šachy, kamarátov môžem pozrieť šport v TV, popočúvať hudbu atď...

A ako sa vlastne prejavuje tá psychóza alebo atak? Ja by som chcel veľmi normálne žiť, lenže to záleží aj od mojej diagnózy všetko, ja sa s tým trápim . Beriem si to k srdcu. Ešte pred troma mesiacmi som bol schopný všetkého, tešil som sa to Tatier s kamošmi, bez problémov odšoféroval a tak. Tam sa niečo stalo a odvtedy som začal cítiť že niečo ide na mňa. Mal som hrozné ako keby úzkosti že mi až hlava išla vybuchnúť, nekľudný strašne, bál som sa že niekomu niečo spravím aj ked som nechcel, ani mi to nikto nehovoril, potom som si vyčital čo som za človeka. Takéto stavy som už mal pár krát v živote ale vždy som ich prekonal hlavne tým že som sa niečím zapodieval. Vedel som existovať aj bez liekov. Ten na úzkosť som nebral ako som mal. Potom som chcel ukončiť svoj život lebo ma napadlo že mám schizofréniu, bez toho aby som ju mal v papieroch a vedel poriadne čo to je. Potom všetkom ked mi psychologička povedala, že žiadna schizofrénia mi odľahlo začal som sa cítit zrazu lepšie. Ostal som taký iný. Potom ale v škole bolo toho na mňa veľa, teda možno ani nie ale mal som hrozný stres z toho. Nešlo mi to ako malo celkovo tá škola, tak som musel bohižiaľ zasiahnuť. Kľud je teraz to čo najviac potrebujem. Lebo beriem aj 6 liekov denne čo asi každý uzná že pre telo nie je dobré a aj z toho už môžu byť nejaké následky. A každopádne som rád, že na tomto fóre sú ľudia ktorí rozumejú a vedia aké ťažké to je.

Ku tým liekom na začiatku si prešiel asi každý z nás. Na začiatku musia dať vyššie dávky, a keď budeš relatívne OK tak budú postupne znižovať... Mne osobne je jedno, že ako tá naša choroba sa volá... Pre mňa je podstatnejšie, že nemám už dlhé roky zle stavy a aj psychicky som na tom OK. Uvedomujem si, že v mojom prípade je to vratké a viac menej sa udržiavam liekmi pri živote. Beriem deň po dni už 7 rokov... V mojom prípade s tými liekmi na začiatku nebolo tiež ono a ani nezaberali. Musel som ísť z nemocnice po 5-6 týždňoch až domov na priepustku na Vianoce a až doma na druhý deň bolo po hlasoch a bludoch... Druhá hospitalizácia bola len pionierský tábor. Nebolo mi nič len som musel nastavovať lieky... V nemocnici som viac´menej prespával. Dali ma na stacionár 3x do týždňa do 15. hodiny som bol tam. Tiež 2x do týždňa som mal min. 12 hod. priepustky domov niekedy aj na 48 hodín...

Si na invalidnom kimi, že?