Samota ako príčina vzniku schizofrénie?!

Ahojte.napadlo ma prísť sem s touto témou.čo si o tom myslíte?vačšinou takýto názor kolegovia lekári a vedecké kapacity si myslím neakceptujú.ja si však myslím,že samota môže byť spúštač ochorenia.samozrejme,že aj iné faktory-aj tie genetické môžu zohrať rolu.no všimol som si na sebe,že mňa osamotenosť dlhé roky trápila.mal som od detstva sny-mať rodinu,jedinú ženu,deti,prácu a tak ďalej.a keď to neprichádzalo,vedel som sa preto dlho trápiť.na osamotení je podľa mňa najťažšie,že nie je s kým zdieľať život.človeku potom z toho hrabne.ja som sa počas ataky rozprával sám so sebou.je to autistická črta častá pri tomto ochorení.ako prejaviť niekomu pocity a nebyť emočne plochý,keď tu nikto taký nie je?aj celý bludne halucinatórny svet môže vznikať z nedostatku kontaktu s inými si myslím.proste to,čo človek bežne "dáva von",je nie možné.zaujímal by ma váš názor,prípadne skúsenosti.údajne samotárom pomáhajú soc.siete

Ja som skôr samotársky typ. Prítomnosť ľudí ma vyčerpáva a energiu naberám keď som sám. Keď som však bol mladý, tak som veľmi trpel tým že som bez priateľky. Postupne som si na to zvykol a už ma to netrápi. Keď má človek okolo štyridsiatky, tak si zvykne že je sám a mne, myslím si, pomáhajú aj lieky.

Ja som ochorel keď som mal asi dvadsať rokov. Prispel k tomu stres (konflikty ktoré som mal s ľuďmi v práci) a to že som experimentoval s drogami. Naučil som sa s chorobou žiť a žil som s ňou dlhé roky, až kým sa mi pred niekoľkými rokmi nezhoršila do tej miery, že som musel začať užívať antipsychotiká. K tomuto zhoršeniu stavu podľa môjho názoru prispelo to že som užíval antidepresíva z ktorých som bol veľmi podráždený.

Neviem s istotou odpovedať či samota môže byť spúšťačom ochorenia. Myslím si že môže byť. Je veľa vecí ktoré dokážu spustiť chorobu a samota patrí medzi ne.

Samota je základom Bytia. Nie je nič nad lepšie, ako Samotár sám o samote. Neviem si predstaviť vedľa seba vplyvný kontakt, konexiu, natožto človeka, ktorý by chcel so mnou zdieľať svoj i môj nový život. Akúsi zmenu v živote. Rodinné konexie, sú rodinné, to beriem, ale tie z vonka, tam si vyberám opatrne.

Jelikož Som po štyriciatke tak, žena, deti, rodina, auto, dom, práca a karíera padli. O tomto Som sníval celý život a počas choroby Som sa aj niekoľkokrát ocital v nemocnici, bo Som si robil starosti. Dnes už starosti si nerobím, pretože Som preštelovaný úplne iným smerom. Som za skutočnú slobodu, na ktorej ešte pracujem. Ak oddídem do dôchodku mladý, môžem povedať, že Som túto skutočnú slobodu dosiahol.

Vladimir napísal:(...) ja si však myslím,že samota môže byť spúštač ochorenia.samozrejme,že aj iné faktory-aj tie genetické môžu zohrať rolu.no všimol som si na sebe,že mňa osamotenosť dlhé roky trápila.mal som od detstva sny-mať rodinu,jedinú ženu,deti,prácu a tak ďalej.a keď to neprichádzalo,vedel som sa preto dlho trápiť. (...)

Myslím si, že spúšťačom nie je ani tak samotná skutočnosť, ktorá nás trápi či trápila, ale skôr je ním samotný fakt, že nás to vôbec trápilo a že sme voči tomu cítili či kládli silný emočný odpor vedúci k emočnej bolesti. Chcem tým povedať, že samotná podoba spúšťača sa u ľudí pravdepodobne môže rozlične líšiť, pričom však všetci majú spoločné v súvislosti s ním to, že predstavuje pre nich silnú emočnú záťaž. A je teda vlastne jedno, čo zdrojom tejto záťaže je, lebo to sa od prípadu k prípadu líši podľa rôznych faktorov, trebárs podľa povahy človeka, jeho názorov, jeho spôsobu života, podľa rôznych objektívnych podmienok, v ktorých žije a podobne. Kľúčom je však ten pocit emočnej záťaže ako taký, ten odpor voči nemu a s ním súvisiaca bolesť. Bolesť, ktorá niekedy človeka vedie k tomu, že sa mu téma okolo zdroja tejto záťaže stáva až naratívom celého jeho života, hlavnou témou jeho dní, jeho premýšľania.

Ty si sa takto natrápil s pocitmi osamotenosti - trápilo Ťa to dlhé roky, od detstva. Iný mal trebárs nejaký inakší zdroj svojho pocitu emočnej záťaže, voči ktorej kládol silný odpor (nezmieriteľnosť s ňou, frustrácia), napr. rôzne chyby pri výchove rodičmi, alkoholizmus v rodine, emočné alebo fyzické zneužívanie, nedostatok lásky a prijatia, šikana kade-tade, skúsenosť s kriminalitou v pozícii jej obete, atď... mnoho-premnoho ďalšieho.

Ja som napríklad mal takýto spúšťač svoje červenanie a s ním spojené úzkosti. Nevedel som sa nijak zmieriť s tým, že sa červenám, že mám takú tvár, akú mám, a že sa mi to ešte aj pravidelne stupňuje do úzkostí, kedy červený ako paprika priam odpadávam. Mal som to už asi od dvanástich rokov, alebo tak nejak... a stalo sa mi to zdrojom strašného zahanbenia (hanbil som sa, že sa hanbím), ktoré už ďalej, ako išli roky, prerástli do pocitov poníženia, výsmechu, pohŕdania sebou samým,... a v povahe som sa stal zo živého otvoreného chlapca veľmi plachým, utiahnutým, skrz-naskrz introvertným, strániacim sa ľudí, lebo som sa hanbil za svoju tvár. Časom z toho boli pochopiteľne kruté depresie, pričom toto všetko, čo píšem, sa dá skrátka zhrnúť tak, že som tu mal nejaký zdroj emočnej záťaže a zároveň som voči tomuto zdroju vyvíjal veľký odpor (nevedel som sa s tým zmieriť, čiže povedané inak: trápilo ma to). U Teba to mohla byť trebárs aj tá osamotenosť, či pocity osamotenosti (a pravdepodobne aj iné veci). U iného, ako som už vymenoval, to bolo zas niečo iné. Ale to, čo máme spoločné, je, že nás to trápilo, že sme voči tomu kládli odpor a že to predstavovalo pre nás emočnú záťaž, ktorú sme nevedeli akceptovať.

Keď som si na filozofii na škole študoval materiály z prvej polovice 20. storočia, spravil sa mi dojem, že vtedy psychologické smery vysvetľovali psychózu hlavne "psychologicky", nie na podklade biologických súvislostí (ktoré vtedy ani nepoznali; dopamínová teória prišla až neskôr, ako vieme). Napriek tomu, že dnes už poznáme mnoho práve z tých biologických súvislostí, vôbec by som nezanevrel na tie pôvodné prístupy, ktoré sa dajú ľudovo vyjadriť asi takto: "Človeku preskočí z určitého psychologického podnetu, resp. z určitej emočnej záťaže a odporu voči nej." Čiže nie primárne na základe biologického "pošramotenia" v mozgu - to tu vystupuje skôr ako dôsledok, nie ako príčina, pričom však k nemu musí mať človek pravdepodobne genetický predpoklad. Z takýchto prístupov k problematike sa mi potom vidí, že aj mne sa spustila psychóza a rozvinula choroba vlastne na základe tohto môjho spúšťača. Nie že by červenanie a úzkosť boli spúšťačmi psychózy, ale práve to, ako som to ja vnímal a prežíval, ako zaťažujúco som to ja subjektívne pociťoval a aký odpor som voči tomu v emočnej rovine vyvíjal - práve to zohralo rolu. Rovnako asi aj tá osamotenosť, ak človeka trápi, tak si mozog a myseľ nájdu za určitých predpokladov (určite aj genetických) cestičky, ako si vytvoriť alternatívny svet, kde sa človek nebude cítiť sám. Obdobne možno uvažovať o iných zdrojoch spúšťačov.

Ďakujem za Vaše odpovede,možno sa ešte k téme niekto pridá

Mous napísal:no všimol som si na sebe,že mňa osamotenosť dlhé roky trápila.mal som od detstva sny-mať rodinu,jedinú ženu,deti,prácu a tak ďalej.a keď to neprichádzalo,vedel som sa preto dlho trápiť.na osamotení je podľa mňa najťažšie,že nie je s kým zdieľať život.človeku potom z toho hrabne

Ja ako malý chlapec Som mal tiež tieto sny. No po vojenčine a base Som sa skorej zameral na eCho druhých ľudí, ktorí ma nabádali na mafiánsky život. Potom, ako Som ochorel, Som znova začal snívať vo veľkom a patrilo do tohto sna aj kvantum peňazí, no nuž nevedel Som ako sa k nim dopátrať.

A tak Som na jar, každý rok, po dobu desiatich rokov, keď sa dievčence prebúdzali so zimného spánku, Som viedol vnútorný boj o svoj myšlienkový názorový systém. Po zväčša Som dostával otázky "Kto Som? Ako sa stretnem s dievčaťom a s ktorou by Som chcel? Čo ďalej a pod..."

A tak, keď sa eCHu nepáčila moja odpoveď, ma jednoducho vykoľajila až tak, že Som napr. ostal o sebe v tatkovom ľavom vajci. A navštívil Som tak desať krát nemocnicu

A tak, keď prišla 40-ka, prišlo aj víťazstvo nad Insomniou, prišla vítaná samota. Kebyže od vojenčini, by Som žil sám, ochorel, si myslím, že by Som bol na tom, ešte horšie. Jednak by boli hlasy a slová intenzívnejšie, prevládali by velikášské buldy a halucinácie so psychózami, ale je to, čo keby. Tu by išlo o osamelosť, nie o samotu - tak ako tvrdil @saladin.

Preto Som zástancom samoty, i keď žijem v dome spolu so strýkom. Sám o samote, ako samotár. Prečo sa tohto výrazu tak držím? Jednoducho. Vyvoláva to vo mne víťazstvo nad závislosťou druhej osoby. V tom to prípade s partnerkou, či ženou.

Nepotrebujem nikoho. A keď sa potrebujem otvoriť, mám tu sestru a jej rodinu, pár kamarátov a kolegov s roboty. Dokonca ani moja doktorka, až tak veľa o mne nevie, nakoľko Som dlho žil viac menej v uzavretom prostredí a to dome.