Skúsenosti s hospitalizáciami

Ally napísal:Ahoj @Iacobus, a iní, čo boli hospitalizovaní.
Nechcem nijako jatriť rany, ale zaujímalo by ma, aké je to na psychiatrii na uzavretom aj otvorenom oddelení.
Viem, že sa to líši od nemocnice k nemocnici, asi aj od lekára ku lekárovi.
Skutočne, keď vás hospitalizujú, nie je možné podpísať reverz? Ak by som išla dobrovoľne, ani vtedy?

Pamätám si, že keď som mala na 1. apríla 2010 panický atak ( ale môžem si za to sama, lebo deń predtým sme mali oslavu, čiže bol alkohol, a na druhý deň ráno som si dala dve kávy a dva Redbully ), a panický atack nie a nie prejsť ani po pichnutí apaurinu, tak ma chceli hospitalizovať. Najprv ma odniesli na zatvorené oddelenie a to čo som tam videla ma vydesilo. Ľudia v klietkach, jedna pacientka mi chcela ukradnúť hodiny priamo z ruky, jeden chlap tam chodil doookola a tvrdil, že je Ježiš a jedna pacientka mi povedala, že za 5 eur ma "pomasirujú" ošetrovatelia... všade...

A to som len pol hodinu sedela v civile pri sesterskej izbe.
Potom keď atack odoznel, išli so mnou na otvorené oddelenie. Začala vypisovať papiere, a pýtala som sa ich, ako dlho tu musím ostať. Povedali, že 2-3 týždne. Na to ja som povedala, že ide víkend, tak môžem 2-3 dni.
Tak sme sa nedohodli. Atack odoznel, aj vplyvom toho, čo som tam videla.

Ale veľmi by ma zaujímali vaše skúsenosti.
Ak by vám to nevadilo, budem rada...

Neti napísal:Ally, pokiaľ sa nepreukáže, že si hrozbou sebe alebo okoliu, tak kedykoľvek môžeš podpísať reverz. Pokiaľ sa niekto pokúsi o samovraždu, tak reverz neprichádza do úvahy, môže sa sťažovať aj na plafóne. To ale nie je tvoj prípad. Čoho sa vlastne obávaš?, že ti nepomôžu doktori alebo pacientov alebo že si to rozmyslíš? Písala si, že môžeš dostať samostatnú cimru, takže tým by problémy s bláznami, kradnutím odpadli, nie? Inak píš, píš, strašne dobre sa to číta.

Ally napísal:či by som mala možnosť odmietnuť nejaký liek. Sorry, ale keď budem prikovaná v posteli hibernovať, určite pôjdem za lekárom sa pýtať. A keď sa budem veľa pýtať, tak mi šľahnú niečo, aby som už bola ticho. Toho sa bojím.

regina napísal:Ally,

tu je ukazka z mojho clanku na mojom blogu, skúsenosť s uzavretým oddelenim na psychiatrii v nemocnici v Nitre:
"Znova som na uzatvorenom oddelení bez opasku v župane, za zamknutými dverami, bez možnosti používať príbor. Nôž, nožnice, zrkadlo či sklené alebo ostré predmety sú neprípustné. Mobil, peniaze, cenné veci sú uložené v depozite u sestričky. A tak pri raňajkách si maslo natierame opačným koncom lyžičky, do zrkadla sa smieme pozrieť vo vymedzenom čase ráno a večer, keď nám otvoria kúpeľňu a telefonovať sa smie len po dohovore s lekárom. Rovnako je to s vychádzkami. Tie môže povoliť len lekár. Najprv spoločné, neskôr možno i samostatné.

Najhoršie je, že hoci som ráno vyspatá, oddýchnutá, počas vizity nedokážem skoncentrovať svoje myšlienky a nedokážem sa spýtať, kedy mi dajú vychádzku alebo kedy ma pustia domov. Akoby som nevedela čo chcem, čo potrebujem.

Jediné, čo sa tu za tie roky, čo som tu nebola zmenilo, je fajčiareň. Pacientky už nefajčia na záchode, ale v malej miestnosti na konci chodby. V záchode to už necítiť dymom z cigariet, ale tým typickým pachom ako v mestských záchodoch. To viete, pacientky sú na tom všelijako.

Mám dojem, že prvé dni tu človeka len pozorujú. Tá nesloboda ma deptá. Čo tu mám robiť? Začala som pomáhať personálu pri podávaní jedla, vyzliekaní prádla, ale to by som mohla aj doma. Idú predsa Vianoce a nechcem, aby ich moje deti trávili bezo mňa. Rada by som bola doma a robila klasické domáce práce - varila, prala, žehlila a piekla vianočné pečivo. Bojím sa, že ma tak skoro nepustia, keď ma tu už raz zavreli."

Bola som tam hospitalizovaná 6x. Mne lieky na moje ataky nezaberali. Vždy som tam prišla v hroznom stave, odtrhnutá od reality. Zakaždým to potom riešili elektrošokmi. Hoci sa to niekomu zdá drastické, mne to vždy efektívne pomohlo. Ale to je iná téma. Doplnila by som, že sa naposledy sa mi nevyplatilo mať pri sebe viac eur, napr. v stoliku. Na poziadanie nám ich z depozitu vydala sestrička, teda urcitu sumu. Spolupacientka ma okrádala, nemala na cigarety. Potom som peniaze nosila stále pri sebe, vo vrecku nohavic a aj na noc som si tie nohavice dávala pod vankuš. Inak tam boli dosť "normalne" spolupacientky. Okrem pracovnej terapie sme iné rozptýlenie nemali, obcas hromadný pokec s psychologickou. Mali sme na chodbe pingpongový stol a na požiadanie nam sestričky požičiavali rakety a loptičku. Taktiež sme si mohli požičať rádio a sušič na vlasy. Telefonovať sme mohli každý deň len v určitom čase. Na otvorenom oddelení som nikdy nebola. Tam to bolo voľnejšie.

Inak, keď mne dr. menila lieky, tak vždy sme to riešili ambulantne s tým, že si voláme akonáhle sú nejaké problémy. Kým som pracovala PN-ky mi vypisoval obvodný lekár, no netuším akú diagnozu tam uvádzal.