Halucinacie

Zdravim chcem sa spýtať či halucinácie musia skončiť ďakujem

Ahoj @Otompotomerik.

Ide o relatívne netypickú otázku. Pravdepodobne jej východiskom je čosi ako túžba alebo záujem, aby niektoré halucinácie "neodišli". Chápem to správne?

Ak áno, treba povedať, že by bolo naozaj dobré netúžiť po zachovaní halucinácie. Čiže v tomto zmysle by bolo odpoveďou na Tvoju otázku, že či musia skončiť, že áno, musia. Mali by. Veci ako halucinácie nie sú normálne hlavne v tom zmysle, že bránia alebo narušujú vykonávanie našej sociálnej roly. Teda ťažšie sa s nimi pracuje v zamestnaní, študuje v škole alebo podobne. Narúšajú naše fungovanie ako človeka a člena spoločnosti, ktorý sa musí o seba starať. Evolučne orientovaný biologický prístup by nám natvrdo povedal, že znižujú našu šancu prispôsobiť sa meniacim podmienkam, a teda aj našu šancu zapadnúť do spoločnosti a vôbec našu šancu "prežiť". Z toho uhla pohľadu sú halucinácie z okruhu psychóz teda mimo normy. Naším prirodzeným záujmom je, ak sa naopak snažíme fungovať. K tomu snaha o normu v uvedenom zmysle vie iba pomôcť.

Preto si myslím, že je naozaj dobré netúžiť po zachovaní halucinácie, ale sa ju snažiť určenými liečebnými postupmi eliminovať. Samozrejme, druhá vec je, či sa to medicínsky darí alebo nie. Je veľa pacientov, ktorých halucinácie trápia naďalej aj napriek liekom - a to už je potom iná téma.

Alternatívna celostná medicína a tiež niektoré západné psychoterapeutické školy vravia, že psychózy aj so svojimi halucináciami stelesňujú podvedomú snahu daného človeka o únik z preňho neakceptovateľnej reality. Z reality, s ktorou sa z nejakého dôvodu alebo v nejakých ohľadoch nevie či nechce zmieriť a prijať ju. Myseľ vraj vtedy u toho, kto má na to neurobiologickú predispozíciu, dokáže skresliť vnímanie vecí natoľko, až sa dá hovoriť o psychóze. Hoci tieto túžby o únik z reality sú často podvedomou záležitosťou, niekedy náhle človek precitne a vie nájsť záchytné myšlienky, na základe ktorých si túto svoju nevedomú snahu uvedomí. Spomínam si, že niektoré moje megalomanské bludy z čias rokov 2004-2010 boli skutočne snahou o únik od pravdy, že som v skutočnosti niktoš. Možno sa mi to rozvinulo na základe tráum z detstva - dali by sa o tom viesť celé traktáty a psychologické analýzy. Každopádne, až keď som si priznal, že je dobré a v mojom vlastnom záujme "zapadnúť" medzi tzv. normálnych (teda fungujúcich) ľudí, tak som si začal pestovať túžbu vzďaľovať sa od svojich - nazvime-to - zvláštností. Teda bizarností, ktorým som veril, rôznych nezrelých správaní a podobne. Videl som, že môj prístup bol vadný a psychotický hlavne preto, lebo proste nefungoval - bol som vyradený zo života, neustále prerušenia školy, žiadne sociálne kontakty, nedbalosť o hygienu, prejedanie sa a priberanie, žiadne vychádzanie von na ulicu. Darmo som si v hlave pestoval dojem, že som výnimočný a čo-ja-viem aký. Reálne v porovnaní s tzv. akože-obyčajnými ľuďmi som bol - slušne povedané - nefungujúci. A tak cesta von viedla len cez vedomú snahu vzdať sa svojich bizarností akéhokoľvek typu... tak ako sa mi postupne odkrývali a uvedomovali (dodnes ešte objavujem všeličo na sebe "choré", čoho sa musím potom učiť vzdávať alebo to nejak riešiť/liečiť).

Preto by som Ti, priateľu, doporučil tiež túžiť po vzdaní sa všetkej bizarnosti, vrátane halucinácií. Teda ak natrafíš na lieky, ktoré sú schopné Ti tieto veci účinne poriešiť. Lepšie je byť takzvane obyčajný a normálny - a fungovať. Než prežívať zvláštnosti a byť neobyčajný, výnimočný, ale nefungovať.

Držím palce.

S úctou
matej