Príbeh o lavičke húpacej ;)

Bola raz...
...vcelku obyčajná húpacia lavička... Tí čo ešte pamätajú z detstva vedia, že to je taká tá lávka v strede podložená špalíkom na ktorej radi šantia deti... Lavička milovala byť lavičkou... Mala rada ten pohyb... ked došli deti... zasadli na obe konce lavičky a nejakým zázrakom či čarami uviedli lavičku do striedavého húpacieho pohybu... Bývala v parku... Milovala čerstvý vzduch, pohľad na okolité stromy a hlavne milovala deti, ktoré s ňou dokázali šantiť... Však po čase došla zlá doba a na lavičku všetci zabudli... Deti odrástli a do parku prestali chodiť... Nové, ktoré sa zrodili do novej doby akosi necítili potrebu chodiť do parku a objavovať čo sa v ňom nachádza, lebo doma či na ulici bolo kopec iných aktivít a lákadiel, ktoré ich zaujali a park sa stal pre nich miestom neznámym ba až nebezpečným keďže sa ta potulovali kadejaké indivíduá...... Lavička ostala smutne ležať s hlávkou naklonenou na jednu stranu... Keďže sa nudila, začala rozmýšľať... Dokonca si vsugerovala, že tak ako leží, tak leží už večne a že všetky lavičky na svete takisto podliehajú jej osudu... Že jej prirodzená poloha je ležať v rovnovážnej polohe jedným ramenom opretým o zem... Že tak ju stvorili a že jej večným osudom je už ostať v takejto polohe Sama si pomôcť nevedela... Skúšala... Robila všetko možné i nemožné by prekonala silu gravitácie ale nešlo to... Až raz priletel k nej škovránok a takto jej vravi: Lavička, lavička... Tak si dopadla... Ležíš tu sťaby drevo opretá hlavou o zem a nenašiel sa nik, kto by nadvihol tvoju hlávku... Však rozumej... Že tvojim prapôvodným účelom je byť v pohybe... Lebo tak si bola stvorená... Bola si stvorená, aby si mohla radosť prinášť tým najmenším... ďeťom... Lavička smutne odpovedala: No, matne si pamätám na tie časy, ale už takmer večnosť tu žiadne neboli... Niekam sa vytratili... či vymreli to neviem... Nemôžem odísť z miesta aby som ich našla... Ťažia ma okovy... Moje nohy sú k zemi prikované... A som frustrovaná z tejto naklonenej roviny... Koho by bavilo ležať stále na jednej strane... Škovránok jej odvetil: Neboj sa lavička, už to dlho nepotrvá a znova budeš šantiť... Vrabce na streche čvirikali že sa čosi deje... Zhruba o týždeň... čo z lavičkovského pohľadu je nepredstavitelne dlhá doba {pretože existuje relatívnosť času ubiehajúceho depresívnej lavičke} prišiel do parku jeho správca... Správca sa zahľadel na lavičku a takto si pomyslel... A či ti tu nie je smutno takto samej? Len si tu ležíš, jak zbitý pes... žiadneho pohybu v tebe niet? Smutný je pohľad na teba... Správca poznal prapôvodný účel lavičky a rozhodol sa vykonať nápravné opatrenia, keďže si pamätal koľko si ako malé dieťa užil s takou húpačkou... V reči bežných smrtelníkov to znamená asi toľkoto: musel vybehať všetky existujúce i neexistujúce úrady a vybaviť všetky možné i nemožné potvrdenia aby mohli húpaciu lavičku presunúť na nové miesto V meste, totižto vybudovali nove pieskovisko s preliezkami a čuduj sa svete... so žiadnou húpačkou A tak sa stalo... že jedného dňa keď sa ráno húpacia lavička zobudila, začula veselý detský džavot... Ten džavot smeroval priamo k nej... Húpačka mala spočiatku obavy, čo s ňou tie deti spravia... Ale deti urobili presne to... čo svojím detským rozumom robiť vedia vedia objavovať a tešiť sa z kazdého okamihu A tak objavili i húpačku... Z výskotom rovnajúcim sa niekomu kto vyhrá v lotte, okamžite spoznali účel tohto zariadenia... a uviedli ho do pohybu... Od tej doby bola húpačka neskutočne šťastná... lebo bola dennodenne v pohybe... A preto je dôležité neubližovať deťom... Pretože raz... ak vymiznú zo sveta všetky deti, tak všetky húpačky ostanú ležať v naklonenej rovine s hlávkou opretou o zem v nekonečnej depresii... To si milé lávky prosím uvedomme...

Nu a potom sú tu ešte tie rozprávkove lávky To sú také, čo vedú cez rieku Človek úbožiak dôjde k lávke... pekne jej popraje PaBoh daj štastia lavička a s úsmevom sa pusti po nej na druhú stranu Keď je zhruba v strede, lávka sa pretočí a zhodí úbožiaka do vody... Ten úbožiak sa buď utopí, alebo v lepšom prípade sa nejako dostane z vody... Lávka má z toho neskutočnú švandu. Príde jej to fantaksické, že ako zas vydrbala s úbožiakom... Ale keďže spravodlivosť funguje tak i tej lávke to postačí len dočasu... Pretože ľudia tiež nie sú až takí hlúpi a radšej nájdu iné cesty ako sa dostať na druhý breh... a čo s lávkou? Lavka ostane osamotená a zúfalá... no čuduje sa potom takej situácii... keď tak dodrbuje pocestných... Áno... to sú také lávky čo samé na druhý breh neprechádzajú a druhým bránia

Ale najradšej mám rozprávku o tom jak ťahal dedko repku bo dedko musel zavolať babku, celú rodinu, mačku, psa a dokonca i myš aby sa mu to podarilo vyťáhnuť A aj keď až myš zavážila, tak zásluhy majú všetci, lebo každý pomáhal tak mocno ako vedel dokonca i tá repa