Po tridsiatich rokoch som zisitil aká je moja diagnóza

Ľudia zlatí,
opäť sa to vo mne nakopilo, tak vám prinášam niečo zo svojho sveta.
Kupujem si pravidelne Nota-Bene, nie len z dobročinného úmyslu, ale aj preto,
že tam vždy nájdem dobré články, týkajúce sa spoločnosti a vecí, ktoré sa v nej odohrávajú.
Tento mesiac som tam našiel článok o jednom dievčati, ktoré trpí hraničnou poruchou osobnosti a založilo aj iniciatívu "Psychiatria nie je na hlavu",
ktoré má za úlohu búrať bariéry, ktoré existujú v spoločnosti vo vzťahu k psychickým poruchám.
Mňa zaujalo hlavne, ako popisuje svoje príznaky tejto diagnózy, kontakt s druhými ľuďmi páli ako popálenina tretieho stupňa, pocit prázdnoty, strach zo samoty, opustenia....
Plus keď som si našiel ďalšie články, kde sa spomína idealizácia a devalvácia svojej osoby, bolo mi jasné, že celý život sa tu pasujem práve s touto diagnózou.
Bola to pre mňa úľava, zistiť, že podobné príznaky majú aj iní ľudia a zároveň mi to dodalo silu, konečne dostali moje príznaky konkrétnu formu a môžem to lepšie uchopiť.
Tiež som si začal sám seba viac vážiť, už chápem prečo sa mi tak ťažko žilo, že to nebolo preto, že som neschopný, ale že to má svoju konkrétnu príčinu.

Super! Teraz môžem ísť do ringu a viem s kým bojujem. No nebojujem silením svojho ega, ale silou svojho presvedčenia, že to zvládnem. Je to ako svetelná stena, ktorá sa posúva
a nedá priestor ničomu nekalému, aby tam ostalo, až kým to nevytlačí na samý okraj môjho bytia. To je to, čo lieči, viera a presvedčenie, že to človek zvládne a musí byť ochotný obetovať
všetko, všetko čo je potrebné. Všetko znamená, všetko. Materiálne, duchovné, svoje presvedčenia. A keď niekto neverí, že existuje niečo vyššie, radšej nech rýchlo svoj postoj prehodnotí,
lebo naveky preňho ostane najvyšší boh - lieky. No nestačí len veriť, treba sa aj odovzdať a dôverovať a to v každodennom živote, počúvať svoju intuíciu - čo hovorí srdce a dať bokom rozum, ten, ktorý sa bojí a pochybuje. Zvládneš to raz a uvidíš zázrak, zvládneš to druhý tretí krát a pochopíš, že môžeš žiť úplne iný život, taký o ktorom sa v škole neučí a v správach nehovorí. Že to nie je možné? Daj si námahu, nájdi svoj duchovný stred vo svojom bytí, nachádza sa vnútri v hrudi, ale nehľadaj ho v kostiach a mäse, je to bod kde prechádza materiálne do duchovného, je to bod kam keď presunieš svoje bytie, napojíš sa na zdroj svojej sily a vedenia. Lenže Tvoja sila nie je Tvoja, Tvojou zásluhou. Je to ako kozmická nabíjačka, kam pripojíš sa svojím bytím, Tvoje telo vyrovná sa a začne ním prúdiť bezpodmienečná láska, ktorá všetky nečistoty rozpúšťa. No nečakaj, že to zvládneš za deň, mesiac, rok, či dva. Si ochotný to robiť donekonečna? Akonáhle pustíš svoje očakávania a odovzdáš sa svojmu cieľu, môžeš tam byť už hneď zajtra. Čo máš robiť, ako začať, to rýchlo zistíš, hneď ako otvoríš sa tejto ceste, život Ti návody bude prinášať. Pamätaj, keď sa na tu cestu vydáš, je to Tvoja cesta, nikoho na ňu nenúť, nikomu nič nedokazuj a kráčaj ju v miernosti. Keď pocítiš zvláštnu silu a výnimočné schopnosti, prejav vďaku, nechvastaj sa, lebo z vrcholu sa vždy ľahšie padá ako naňho dostáva. A keď už ocitneš sa znovu na dne, nezatracuj seba za zlyhanie, všetci máme právo chybiť, dôležité je odpustiť si uvoľniť sa a nechať sa láskou viesť znovu do výšin až nakoniec zistíš, že si prišiel ešte vyššie ako si bol minule. Či tomu veríš alebo nie, chorobu si si vybral ešte pred tým ako si sa narodil. Preto ju neber ako kliatbu, ale ako skúšku, ktorú keď zvládneš, dostane sa Ti novej úrovne bytia, o ktorej teraz nemáš tušenia. Potom sa Ti začne skladať všetko, čo si prežil ako skladačka a v srdci Ti vzbĺkne radosť nad pochopením tohoto vesmírneho divadla. Amen

Toto som neplánoval písať, ale očividne to malo zo mňa výsť, len teraz neviem kam to zaradiť, či do tvorby alebo nechať v pôvodnej rubrike

Jop, to máš zrejme na mysli Kláru, to dievča. Píše zaujímavé články aj na Denníku N, hoci nie so všetkým, čo uvádza, súhlasím.
Ona HPO je svinstvo (mám ju, viem, čo tvrdím). Tvoj príspevok som pri tej "kozmickej nabíjačke" prestala čítať, to sú neracionálne... eh... Whatever. No, pokiaľ s tým chceš bojovať a nebyť ako drvivá väčšina hraničiarov, ktorí len sedia v kúte a skutočne enormne sa ľutujú, tak suppa, musíš si len vybrať. Držím palce

Meretseger napísal:Jop, to máš zrejme na mysli Kláru, to dievča. Píše zaujímavé články aj na Denníku N, hoci nie so všetkým, čo uvádza, súhlasím.
Ona HPO je svinstvo (mám ju, viem, čo tvrdím). Tvoj príspevok som pri tej "kozmickej nabíjačke" prestala čítať, to sú neracionálne... eh... Whatever. No, pokiaľ s tým chceš bojovať a nebyť ako drvivá väčšina hraničiarov, ktorí len sedia v kúte a skutočne enormne sa ľutujú, tak suppa, musíš si len vybrať. Držím palce

Ahoj Meretseger,
v kúte sedieť ma nikdy dlho nebavilo. Vždy, keď už to trvalo na mňa moc dlho, tak som sa nas...al a začal s tým niečo robiť. Aktívne na sebe pracujem sedem rokov, zažil som veľa hraničných situácií, keď som myslel, že to už ďalej nepôjde, ale zakaždým to išlo, len som musel pichnúť do svojej hrdosti a spýtať sa sám seba, či naozaj som sa sem došiel len utápať a ľutovať alebo chcem v tomto živote aj niečo dosiahnúť. Momentálne zvliekam svoju spálenú kožu a začína mi byť celkom jedno, čo si druhí o mne myslia, cítim sa viac sám sebou a začínam hovoriť veci ako ich naozaj cítim. Na racionálne pozor, je to dobrá vec ale je to iba polovička reality, máme pravú a ľavú mozgovú hemisféru, nemôžeme chcieť pochopiť všetko iba jednou polkou mozgu. Ja to, čo píšem aj žijem, energie, spojenie s vesmírom, otvorené srdce, to sú celkom reálne veci, ktoré sa prejavujú aj v bežnom živote a do značnej miery ho ovplyvňujú. Je dobré si tieto veci zvedomiť a naučiť sa s nimi robiť, potom sa nestávajú v živote rôzne neželané udalosti a človek žije viac život podľa svojich predstáv. Rozumiem, že nie každému to je blízke, no každý by mal aspoň skúsiť nájsť tú svoju cestu, lebo ináč prešľapuje na mieste.

.

Ďakujem Neti,
pekne si to napisal(a), viem, čo myslíš,
nie som ľahostajný k druhým, teda aspoň zo svojho pohľadu to tak vidím. Záleží mi na ľuďoch, hlavne ľudia z nižšej sociálnej vrstvy (doteraz som nenašiel krajší názov) sú mi blízki. Pomáham im s ich problémami a oni na oplátku mi venujú svoju lásku, takú naozajstnú, s ktorou my študovaní a inteligentní ľudia máme väčšinou problém.
V čom teraz u mňa došlo k zmene je, že som si uvedomil, že moje depresie a úzkosti pramenia z toho, že nehovorím a nerobím to čo naozaj cítim. Do toho došlo uvedomenie ako vlastne podvedome nenávidím svoju matku, za to že celé moje detstvo mi uberala kompetencie a nenechala ma nič samostatne vyriešiť. Bál som sa ísť do obchodu, k holičovi, do školy a ona namiesto toho, aby ma podporila, začala ma ľutovať. V detstve som bol celkom živé dieťa a teraz som mal možnosť vidieť asi ako sa ku mne chovala, keď bol u nás môj nevlastný syn. Keď bol moc živý bol automatický zlý, už ho nechcela, no ďakujem pekne, celá životná energia išla pod pokrievku, preto som sa veľakrát už v dospelosti cítil ako pod sklom, s nemožnosťou niečo vykonať sám za seba. Vyčítala mi a trápila sa, že nie som samostatný, no keď som sa konečne odhodlal, že si otvorím živnosť, náhodou mi práve zavolala a keď som jej s radosťou oznámil, že si idem otvárať živnosť jej prvá reakcia bola, že panicky skríkla nech nebláznim, že sa nedoplatím na odvodoch. No, nakoniec to skončilo tak, že som stál pred živnostenským úradom celý zmeravený a neodhodlal som sa ísť dovnútra. Ona podvedome vlastne stále chce, aby som bol jej synáčik, aby som ju neopustil a len tak navonok hovorí, nech som samostatný. Aj keď máme spolu dobrý vzťah, za toto všetko ju nenávidím a toto uvedomenie, pripustiť si, že ju nenávidím mi prinieslo veľkú úľavu. Nemusím byť stále pre všetkých iba dobrý, väčšina sú aj tak iba spoločenské nezmysly, keď nikomu neubližujem, môžem si robiť, čo chcem a nikomu do toho nič. A keď mi niekto bude kafrať do života s radosťou ho pošlem do prdele, tam je ta sila, ktorá mi chýbala :-) Psychológovia, psychiatri a bohužiaľ vačšinou aj rodina vám nikdy nepovedia na vašu chorobu, poď do toho, to zvládneš, som tu s Tebou, oni Vás stále budú vidieť len ako chorých a jednať s vami opatrne v rukavičkách. Tú motiváciu si musíte v sebe vytvoriť vy sami, vzbudiť sebe silu rozhodnutia, bum! A dám to! A to rozhodnutie neopúšťať aj keď je zle a každý deň ho podporovať mysľou, ale aj skutkami. No bez toho, aby som mal v srdci niečo vyššie si to neviem predstaviť, to mi dáva pokoru aj silu zároveň, jednoducho treba sa o niečo oprieť, keď človek chce byť na všetko sám, nikam to nevedie a iba sa vyčerpá.

.

ahoj kubick.je to vlastne materinski cit ktory matku ovplivnule a aj ked nevedomky nekona najspravnejsie a vlastne ona je presvecena otom ze je to pre svoje dieta najspravnejsie ale ja som to mal tak ze vlastne od detstva som si robil vsetko po svojom a rodicov som nebral do uvahy preto lebo som mal stale nazor ze je to moj zivot a nemaju mi ho co ovplivnovat vlastne som bol presveceny ze za svoje rozhodnutia si musim zodpovedat sam ci su zle alebo dobre a poviem ti narobil som tolko sprostosti ale mal som viac stastia ako rozumu v detstve napriklad som si v 10 rokoch kupil moju prvu motorku a roky nato som stale bez vodickeho unikal policajtom a mal som s toho problemi teraz si mislim ze vlastne matka mi nechcela zle.

Ďakujem za odpovede,
vážim si váš ozajstný záujem a súcit,
moje súčasné rozpoloženie beriem ako dočasné, ako katarziu, kde musí ísť to, čo sa pýta na povrch, von.
Chápem, že moja matka robila najlepšie ako vedela a neplánujem ju nenávidieť do konca života, ide len o to si ten pocit pripustiť a prežiť ho.
Tiež som si veľa krát "nabil" hlavu, keď som bol malý, no bolo to vždy kvôli mojej svojvôli. Toto je zas niečo iné, ide o to prekonať, to čo mi dal do hlavy niekto
z vonku (spoločnosť, rodičia), aby som mohol žiť tak ako to naozaj cítim a k tomu je potrebné trochu rebélie. Áno je to vnútorný boj vo mne, ale nie sám proti sebe,
ale proti presvedčeniam, ktoré som prijal a ktoré už nechcem, aby tam boli. A áno mám z toho radosť, že sa to deje.

Nikdy, nemožné - to sú pojmy, ktoré sa každých pár rokov menia a čakať, kým niekto povie, že je to možné je zbavenie sa kompetencií a svojej vnútornej sily.
Najväčší killer je spochybňovať sám seba a začať veriť druhým viac ako sebe. Každý človek, čo niečo dokázal, musel prekonať hranice, či už osobné alebo celospoločenské.
No je rozdiel o niečom iba hovoriť a každého presviedčať a niečo naozaj urobiť. Keď človek koná, nepotrebuje toľko hovoriť.

Články, ktoré som napísal, som napísal kvôli sebe, lebo som cítil potrebu, ale napísal som ich pre vás. Koho niečo oslovilo, nech sa inšpiruje, koho nie, je to v poriadku,
každý máme svoju cestu.

No či už súhlasíte alebo nie, mohli by sme sa niekedy stretnúť, čo vy na to?
Organizujete nejaké stretká? Ja by som vás rád spoznal, myslím, že máme veľ spoločného

ahoj kubick.mislim ze sa to tu niekde na fore riesilo mislim stretka clenov fora ale pre maly zaujem sa to tusim neviem isto ale neuskutocnilo prave preto ze sme tu vsetci s psychickmi problemami a vravym za seba ze ked mam niekde vycestovat a nieco riesit tak vlastne je to premna problem najracej sa citim zakukleny doma aspon tak sa u mna prejavuje choroba proste sa nato necitim.

Diky za odpoveď Rasťo, to som potreboval vedieť.

A co takhle Zell dialogy,to jsou pravidelná setkání,sice ne z očí do očí,ale stojí za to. Informace najdeš na fóru.