Liečim sa netradične.

Čaute. Ja som už taký taťka. Mám 47 a skoro dospelé deti. Dosť dlho som sa liečil klasicky na to, aby som pochopil, že tadiaľ cesta nevedie, aspoň nie tá moja. A tak som začal hľadať iné cesty ku zdraviu. Schizofréniu mám skoro 40 rokov a za celý ten čas ma neopustila derealizácia, ba naopak, stále sa zhoršovala. Stvoril som niekoľko internetových stránok na tému zdravie,ak vás to zaujíma, dám vám kontakty. Sú to 3 roky,čo som sa prestal liečiť klasicky. Nikdy som to neoľutoval.

Mohol by si mi, Ivan, prosím, popísať, ako vyzerá Tvoja derealizácia? Budem Ti moc vďačný, lebo ja mám tiež s ňou skúsenosti... stalo sa mi to však iba párkrát a vydržalo to krátko.. od intervalu pár hodín po interval pár dní. Mal som s tým skúsenosti najmä pri veľkých depresívnych atakách, kedy som sa rútil... prvý raz sa mi to stalo, keď som mal 17, teda na začiatku ochorenia, keď som miništroval v kostole a lial som kňazovi na ruky vodu a akosi sa tie ruky pohybovali, boli ozvláštnené, všetko bolo akoby v imaginárnom svete, stratila sa hĺbka priestoru, takže som mal silný pocit dvojrozmernosti, plochosti, nevedel som odhadnúť, ako ďaleko sú odo mňa predmety, tipoval som len podľa pamäti a logiky. Cestou do kostola som akosi plával po chodníku, vždy idem tak skromne na jeho okraji, teraz som sa musel držať jeho stredu, lebo som ľahko skĺzal do trávy popri ňom. Na omši som sedel oproti sakristii vo svätyni a presne si dodnes pamätám, ako to okno v sakristii bolo tak zvláštno a predivno blízko v mojich očiach, akoby vyfotografované a nereálne nalepené na mojej tvári. Proste mozog ignoroval, že to okno je odo mňa vzdialené aspoň 12 metrov. A ešte ďalšie veci by som mohol napísať. Ale nikdy som sa nedozvedel, či je moja derealizácia dostatočne derealizáciou. Môj psychiater, keď ešte žil, mi hovoril, že to derealizácia je, ale nič konkrétne sa k tomu nepovedalo. A neviem, ako to vyzerá, keď má niekto derealizáciu druhý človek... tak mi, veľmi prosím, o tom napíš. Veľmi ma zaujíma Tvoja skúsenosť. A to dokonca o to viac, že u Teba pretrváva toľko rokov v kuse. To je priam neuveriteľné, no verím Ti.

Ahoj.

PS: Chcel by som dodať niečo, čo Ťa asi naštve, ale mne sa derealizácia veľmi páčila, lebo som tieto zmeny vedomia považoval za zvláštne, krásne, akoby v sne, bolo to vyjadrenie popretia reality, ozvláštnenie môjho života, skúsenosti. Neskôr som si podobnú lásku k derealizácii pripomínal zmenami vedomia spôsobenými alkoholovým opojením. Dnes však už alkohol nemôžem ani cítiť, asi tie lieky spôsobia, že sa mi chce z neho vracať, čo ho i len zacítim.

Derealizácie sú rôzne. podľa toho ako je ovplyvnený tvoj mozog. Derealizovaný vnem je vlastne skreslený vnem. Keď sa opiješ, máš vlastne skreslený vnem prostredníctvom alkoholu. Drogy menia vnem. Čo ale mne mení vnem, to fakt neviem. Predpokladám, že to je nejaká chémia, ktorá mi skresluje vnemy. Mne ich ale neskresluje do príjemnej podoby, ale nepríjemnej.

Trošku mimo témy o duševnom ochorení, ale je to k veci netradičného liečenia. Aj ja už začínam dosť dobre veriť, že za mnohými druhmi rakoviny sa skrývajú parazity a niektorými typmi antiparazitík a ďalších podobných vecí sa dá boj s rakovinou vynikajúco korigovať, ba vyhrávať. Máme o tom v predajni niektoré knihy a navyše máme pravidelných zákazníkov, ktorí sú "konšpirační teoretici" a svorne hovoria, že farmaceutický priemysel dávno vie liečiť rakoviny, len sú v tom peniaze a biznis, tak to vyzerá jak v petrochemickom priemysle, ktorého sabotáže výskumu alternatívnych automobilových pohonov sú známe dávno. Možno si niektoré z tých kníh aj prečítam, najmä teraz keď mi rastie niečo na malíčku a vyzerá to jak kostný nádorík, akýsi kostný výbežok z hlavného malíčkového kĺbu smerom do boku. Snáď sa to bude dať vybrať a nebudú s tým v budúcnosti komplikácie.

matej

Ono ak má niekto schizofréniu typu kde ide hlavne o halucinácie sa musí v prvom rade vyrovnať sám zo sebou . Človek musí mať sám seba rád taký aký je , ale musí si aj vedieť priznať že je skazený , všetci sme skazený , ale kto si to nevie priznať , alebo zase naopak stále odsudzuje samého seba , sa s tým niekedy ťažšie vyrovnáva a potom to v ňom rozbúri tieto hlasy , ale keď budeš sám zo sebou vyrovnaný , tak aj tie hlasy sa ti môžu čiastočne utlmiť , alebo sa s nimi aspoň lepšie vyrovnáš , ale po dlhom čase môže nastať aj ten čiastočný útlm . Keď si nevyrovnaný sám zo sebou , tak tie hlasy tým priživuješ . Musíš , ale tiež rozlišovať keby ti niečo nahovárali tie hlasy a keď si niečo myslíš sám , teda priznávať si iba tie myšlienky o ktorých máš pocit že je to pravda aj podľa tvojho vlastného rozum , aby si si nenechal , nahovoriť čosi cudzie . Musíš v sebe znova nájsť myslenie , ktoré ti je prirodzené , ak si si čosi nechal nahovoriť . Ak ti nahovárajú čosi , čo podľa teba nieje pravda , tak sa s nimi radšej pohádaj .

Proste človek si nesmie nahovárať ani aký je dobrý , ani sa nesmie odsudzovať za to aký je zlí , ale musí sa mať rád taký aký je a potom by sa to často asi malo zlepšiť . Samozrejme záleží na konkrétnom pacientovi .

Ešte doplním , že to bolo myslené hlasové halucinácie .

Ale čo to zmotávam ? Však psychiatrom by to kradlo robotu keby to fungovalo .

Do istej miery vlastne súhlasím - akceptácia problému takého, aký je, a akceptácia seba samého, takého, aký som, je základným krokom k prekonaniu akejkoľvek choroby, duševnej obzvlášť.   

  

Matej . Troška ťa poopravím v tom ako to chápeš . Čo sa týka tých halucinácii , je to myslené skôr ako konfrontácia seba samého s nimi a nie zmieriť sa s chorobou . Určite je to spočiatku bolestivé a únavné , ale človeku z toho časom zostane lepšie . Teda myslím hlavne konfrontácia tých tvojich zdravých myšlienok s nimi , lebo inak choré myšlienky ani človek vždy nemá chuť riešiť a radšej by na ne zabudol , ale tie zdravé by si s nimi mal konfrontovať , ak si chceš napraviť rozum . Že sa máš zmieriť s tým aký si to je pravda , ale v takom zmysle , že máš hľadať , čo ti je prirodzené a snažiť sa vytlačiť vplyvy choroby , nie že máš priať hocičo .