O internetovej paranoidite

Internetová paranoja

Internet je skvelý. Vďaka nemu môžeme vyhľadávať rôzne obsahy, pracovať, dokonca aj zdieľať názory a postrehy. O paranoji v súvise s používaním internetu som ešte nečítal, i keď určite niekto už na túto tému článok písal. Téma ma zaujíma, tak som sa rozhodol, že o nej napíšem pár slov.

Je to až komické, kam tečú všetky tie dáta z počítačov. Deje sa to prostredníctvom satelitov na družici Zeme či káblov natiahnutých pod oceánmi. Niečo je pravda, iné hoax. Niečo nás zaujme, niečo odrádza. Som taký ten bežný používateľ počítačov. Od malička sa ich snažím niekedy viac- inokedy menej pochopiť, niečo ide intuitívne, niečo som si naštudoval a niečo ma baví. Nepatrím však k tým, čo vidia hlbšie do problematiky kódov, programovacích jazykov, zabezpečení a podobne. V detstve som sa naučil princípom počítačovania hlavne prostredníctvom hier, používania windowsového a DOSovského prostredia.
Keď sa začal vo veľkom využívať internet, bol som ešte mladý. Pamätám si na časy, kedy bol modem prepojený cez pevnú linku a vydával tie zaujímavé kyberneticko-futuristické zvuky. Vtedy ešte nebolo bežné, že ľudia posielajú veľké dáta skrze sieť, neboli rozšírené sociálne siete, internet slúžil skôr firmám a na odosielanie e-mailov. Všetko išlo samozrejme ruka v ruke s operačnými systémami, ktoré sa prispôsobovali, zrejme hlavne požiadavkám trhu a zákazníka ako takého.
Teraz je svet iný. Bolo by to nudné vypisovať, ako sa použitie internetu vyvinulo. Prejdem však k jadru problému... tým, že sa internet stáva pre niekoho nenahraditeľnou pomôckou v komunikácií, však môže viesť k paranoidným interpretáciám reality. Keď jestvujú dáta, napríklad ako tento článok, je možnosť ich zdieľať s inými, napríklad prostredníctvom fóra alebo sociálnych sietí. Od toho momentu však stráca autor intimitu, aj keď napríklad vystupuje pod prezývkou... Paranoidné, teda vzťahovačné myšlienky by mohli znieť "neuvidí to niekto divný?" "Ak by niekto chcel, aj tak si zistí, ako sa volám..." "Stratím potom kompletne svoje súkromie..." Niečo zo seba dáva von a viac-menej nie je celkom možné zistiť, koľko a akých rôznych ľudí sa s týmito dátami vlastne stretne. Ak si tento jav začne pisateľ či prispievateľ uvedomovať, dodatočne môže cítiť "neurčitý strach" z toho, kto vlastne článok číta a kam sa až článok dostal.
Spomínaný problém možno ani nie je problémom, avšak u niektorých akcentovaných osôb by mohol vplývať na zdravie. Myslím si, že ľudia trpiaci psychotickými ochoreniami môžu byť zraniteľnejší v podobných otázkach.
Je podľa mňa vhodné, aby ľudia trpiaci schizofréniou nie len mávli rukou, ale aj urobili pár opatrení, ktoré im zmiernia "internetovú paranoju". Môže medzi ne patriť používanie prezývky, vymysleného mena, striedanie mena na viacerých fórach, nezobrazovanie svojej fotografie, nedávanie svojho hesla inej osobe a podobne. Vychádza to z domnienky, že ak cítim ohrozenie, vedome sa mu snažím vyhnúť. Ak to človek trpiaci paranoidnou schizofréniou nechá na náhodu, môže sa stať ešte zraniteľnejším, no hlavne sa u neho môžu objaviť pozitívne príznaky v súvise s touto chorobou... je takpovediac "nastavený", že je v ohrození.
Potom je tu však druhý variant správania- naopak ukázať svoju fotku, meno, priezvisko, nebáť sa ukázať svetu, kým vlastne človek je, vystúpiť z anonymity a podobne....teda odkryť svoje vnútro úplne a tým vlastne poraziť paranoju v sebe samom... Priamo sa vystaviť problému niekedy vraj môže viesť k jeho vyriešeniu. Otázka vyvstáva, ktorý spôsob narábania v prostredí internetu je naozaj žiadúci u pacienta s paranoidnou schizofréniou.
Myslím si, že zdieľanie informácií o svojom zdravotnom stave je krajne nebezpečné. Sú to predsa tie najosobnejšie informácie. Kam sa až môžu dostať? A nie je to len moja paranoja? Budem vám vďačný za každý názor. Vopred sa ospravedlňujem, ak v niekom týmto článkom vyvolávam obavy... No stretávam sa s týmto problémom dlhodobo a myslím si, že diskusia o ňom môže len vylepšiť toto fórum. Možno Matej by mal k téme tiež čo dodať- možno používa nejaké šifrovanie dát alebo čosi podobné... Celkom by ma to zaujímalo.
Tak díky a pekný deň bez paranoje
M.

Zdielanie citlivých informácií prináša samozrejme riziko spojené so zneužitím. Nie je totiž žiadne tajomstvo, že ľudí, ktorí potrebujú pomoc, niekedy lovia psychopati. Predátori si holt vyberajú medzi obeťami slabších jedincov (menšia námaha). A (psychicky) chorý človek je z definície niekto, kto skôr potrebuje pomoc.

Na druhej strane na internete existuje nepísané pravidlo, že zverejnením čohokoľvek na internete dávaš automaticky súhlas k tomu, aby sa k tomu niekto vyjadril (vrátane nesúhlasného stanoviska, kritiky ap), popr. že tieto informácie môžu byť akokoľvek využité - samozrejme v rámci zákona a celkovo slušnosti.

Neodporúčam sa zdôverovať o psychickej kondícii (dg. etc), minulosti, traumach, celkovo psychických problémoch, ak ti ide o vzťah - minimálne na začiatku. Ak by som napr. chodil na stacionár, nezačínal by som si vzťah (ani kamarátsky) s nikým so zúčastnených. Pretože nikdy nevieš, či tam náhodou nie je vlk (vlčica) prezlečená za bezbrannú ovečku. Jeden chalan raz spomínal, že po takomto stretnutí za ním prišla pani a začala mu chváliť jeho úžasne pozitívnu auru. Tomu sa odborne hovorí "verbovanie" (grooming) a je to jedna z manipulatívnych praktík predátorov.

Inak teraz s odstupom času si uvedomujem, že som bol často nezodpovedný až naivný (zrejme prejav Aspergerovho syndrómu, neviem). Napríklad dovolenka na Mallorce.. Prileteli sme večer. Ráno som sa išiel naraňajkovať. Prisadol si ku mne nejaký mladý Nemec. Začali sme sa spolu rozprávať, som extrovert, potešilo ma to. A on navrhol, či s ním nepobehám s autom po ostrove. "Jasné", súhlasil som. A tak som nasadol do auta, nikomu som nič nepovedal, ani delegátke. Proste som sa len tak vyparil z hotela.

Našťastie to dopadlo dobre. S Nemcom bola zábava. Chodili sme potom po diskotékach, baroch, fakt sme sa nasmiali.. ale mohlo to dopadnúť aj inak - že by som skončil ako darca orgánov .

Bol niekto tiež takto detsky naivne dôverčivý k ľuďom? Teraz som po niektorých skúsenostiach preklopil do opačnej polarity: nedôvera, silná pananoja. Z dažďa pod odkvap. Prašť jako uhoď.

Ako vravíš Saladin, tiež si myslím, že je to aj o tom, kto je na druhej strane. Ako vieme, internet môže používať kadekto. Niekedy mi pri listovaní tohto fóra napadne, či na to nepozerá nejaká tretia strana- možno niekto, kto tu vyhľadáva krivé osudy. Potom mi však napadne, že čo by s tými informáciami vlastne robil. V podstate, načo by komu boli. Možno by ich mohol niekto nezávisle použiť pri nejakých anketách, výskume... Ktohovie...
Mňa občas trochu vyľaká istá trúfalosť, s akou sem niekedy píšem. Akoby fakt nehrozilo žiadne nebezpečie... Otázne však je, aké nebezpečie reálne hrozí... Človek si v podstate žije vo svojej anonymite viac-menej ďalej.
Ako vravíš ďalej, zdieľanie informácií o diagnóze nie je v istom zmysle jednoduché a otázne fakt je, či tieto dáta nemôžu byť niekým zneužité... Príde mi to tak, že ak človek vyvesí na net, a to myslím teraz nejakú populárnejšiu sociálnu sieť ako schizofórum (nič proti Matej ), o sebe info, že je na vozíčku, okamžite a celoživotne davy ľudí vedia o jeho indispozícií a môžu s tou info manipulovať. Otázne ale ešte raz hovorím je, či hrozí reálne nebezpečie. Možno je táto téma skôr na chvíľkové zamyslenie. Možno mal však niekto nejakú nepríjemnú skúsenosť s takouto paranojou.
Pamätám si, že som v správach čítal príbeh, ako dákeho chlapa nalákali cez zoznamku do bytu a tam ho okradli. Tiež to bolo cez internet... Zvyklo sa hovorievať: Zlo nikdy nespí... No ale nejdem tu viac strašiť. V konečnom dôsledku z toho človek vypláva aj tak len asi ako pomätenec

Čo sa týka mojej dôverčivosti k ľuďom... keď som bol malý, oslovil ma pred obchodom starší chalan, že mi postráži bicykel... vraj moja mama mi kúpila nanuk a čaká ma pri pokladni. Tak som odbehol do obchodu a keď som sa vrátil, bicykel aj s chalanom zmizli... Myslím, že niečo z tejto naivity mi ostalo aj do týchto čias. Minule som napríklad rovno vyrozprával polku svojho príbehu jednej babe cez mail! A pritom som vedel, že nebude chcieť pokračovať v rozhovore. No...ale to je už iná téma

Saladin napísal:Ak by som napr. chodil na stacionár, nezačínal by som si vzťah (ani kamarátsky) s nikým so zúčastnených. Pretože nikdy nevieš, či tam náhodou nie je vlk (vlčica) prezlečená za bezbrannú ovečku. Jeden chalan raz spomínal, že po takomto stretnutí za ním prišla pani a začala mu chváliť jeho úžasne pozitívnu auru. Tomu sa odborne hovorí "verbovanie" (grooming) a je to jedna z manipulatívnych praktík predátorov.

Neviem, ja mám na stacionári aj kamarátov a je to v pohode. Niektorí prestali aj chodiť, ale nevydržalo nám to. Mám kamaráta s depresiou takého, čo mi požičal domov už na vyše 5 mesiacov playstation. A je hrozne fajn. Prišiel som aspoň na to, že playstation nie je nič pre mňa... Len do tých stretnutí nechcem ho veľmi nútiť, lebo chápem, že keď sa má zle tak sa nechce mu veľmi medzi ľudí. Je to aj škoda....

@Mous
Tento pocit nedôvery v internet a všetko s ním spojené (hlavne sociálne siete) ma sužoval veľmi dlho, roky predtým, ako mi akosi niečo konečne dodalo odvahu sa tu zaregistrovať a písať, som len anonymne čítal vaše príbehy, problémy, starosti. Potom som si povedal, čo vlastne riešim, nemám tu zase vycapeny občiansky preukaz s platobnou kartou, že? Avšak čo sa týka Instagramu, ten som zrušil aj pre doslova závislosť naň (dopamín - čo nové?) a na FB som aj pred x rokmi nemal zverejnené meno a priezvisko, iba úplne základné informácie. Smejem sa, keď mi aj teraz prichádzajú žiadosti o priateľstvo zahraničný paničiek 80+ . Evidentne idú po tajomných ľuďoch bez mena a tváre, však?
@Saladin - ja som ešte ako dieťa urobil sakramentskú hlúposť, ktorá mohla v tých divokých časoch 90. rokov skončiť veľmi zle. Bol som pred bytovkou cez prázdniny a otáčala sa nám pred činžiakom stará Lada (je tam už slepá ulica) a dokonca sa snažila pokračovať v jazde do kopca smerom k lesu. Nakoniec to vzdali a pristavili sa pri mne, či neviem, kde sa nachádza vodojem - tam máme stavebné bytové družstvo. Vysvetľoval som im to rukami-nohami (mal som asi 6 rokov), no nechápali. Boli v aute myslím traja - dvaja muži a žena. Tak ma poprosili, či by som nemohol k nim nastúpiť a ukázať cestu (bol to koniec sídliska, kde sa i muchy otáčajú). A ja som nastúpil (megadôvera z mojej strany v tej dobe, hoci vzadu mi našepkávalo niečo, že treba sedieť na kraji pri dverách). Nakoniec som ich tam priviedol,  poďakovali sa a povedal som, že domov sa vrátim peši, nech si nerobia starosti...
Doma, keď som to povedal, v dobrej viere, že som pomohol... Jaj! Teraz nedôverujem, ani keď sa dole pri zvončekoch ohlási poštárka
@Saladin - čo si to vravel o orgánoch?