Humoresky

Život v meste nás ubíja. Počas týždňa sme vo svojich zamestnaniach, no ihneď ako nadíde vytúžený piatok, pobalíme si veci, do batohov naložíme proviant, oblečieme sa do vojenského oblečenia zo sedemdesiatych rokov; alebo si dáme flanelové košele, a slušivé tesiláky vymeníme za džíny. Nasadíme si kovbojské klobúky, obujeme kanady, a hurá za dobrodružstvom do hôr.

Tak to bolo aj teraz. Po sparnom letnom týždni, keď naše srdcia pišťali za divočinou, a my, sediac v práci, nevedeli sme sa dočkať až si budeme okolo táborového ohňa spievať trampské piesne. V piatok ráno sme vyrazili. Ako vždy, aj teraz sme boli plní radosti keď sme štartovali spred paneláku. Pri odchode nám na rozlúčku zamával bezdomovec Jožo, kamarát z dvora, sediaci v zimnej vetrovke pod schodmi, s fľaškou Okeny v jednej ruke a krajcom chleba v druhej. Viezli sme sa celá partia v našej Škode Favorit natretej kaki farbou, vzadu s prívesným vozíkom do ktorého sme nahádzali svoju batožinu – ruxaky, ešusy, spacáky a karimatky, stany, celty, jedlo s pitím, a kotlík na guľáš.

Za volantom sedel Dalibor. Cmúľal Bonpari a pohmkával si akúsi melódiu. Ja som sedel vedľa neho a v rukách som držal denník. Vzadu sedeli pri ľavých dverách Laco, pri pravých dverách Maťo, a medzi nimi Bohuš, ktorému na kolenách sedela Cica, povolaním veterinárka, naša priateľka a verná spoločníčka s ktorou som sa spoznal pred tridsiatimi rokmi na podnikovej schôdzi v rekreačnom zariadení Slovtextilu. Pôvodne mal ísť aj Zdeno, ale majster ho na poslednú chvíľu povolal na nočnú vo fabrike, tak sme miesto neho vzali náhradníka – Kuba, ktorý sedel medzi Bohušom a Maťom, a v rukách zvieral bandasku ríbezľového vína.

Náš plán sa hneď v začiatkoch dostal do ťažkostí – roztrhol sa nám na polceste klinový remeň. Museli sme auto dotlačiť do najbližšieho autoservisu, kde sme sa dozvedeli že oprava bude trvať niekoľko hodín. Našťastie nablízku bola reštaurácia. Zamierili sme do nej, a dali si držkovú. Keď sme sa vracali po auto, ktosi vyskočil spoza latkového plota a vystrašil nás. Bol to Maťo, ktorý na začiatku kamsi zmizol a my sme ho nevedeli nájsť. Povedal nám že sa tu stretol s kamarátom pestovateľom ktorý momentálne brigáduje v novinovom stánku, kde na neho natrafil keď si bol kúpiť cigarety. Na tvári mal šťastný výraz a v rukách držal vedro plné čerešní.

Náš plán bol navštíviť Indiánsku zem a dostať sa do jej centra, prejsť Medvedí kaňon, nájsť a preskúmať jaskyne Siouxov. Potom sme sa chystali utáboriť v zemi Hobitov, a následne sa nechať viesť kam nás nohy zavedú, až na hranice Mordoru. Naložili sme si ruksaky na plecia a vydali sa hore dolinou. Predierali sme sa popri potoku pomedzi lopúchy, prešli cez rúbanisko z ktorého sa naskýtal výhľad na osadu pozostávajúcu z chatrčí nakopených v údolí. Videli sme aj obyvateľov ako pobehujú pomedzi chyže a pália gumy. Indiánom sa darilo dobre. Išli sme ďalej, až nakoniec sme sa kdesi stratili. Nebojte sa, hovoril Laco, to sa tam kam chceme tadiaľto musíme dostať. Všetko je v pohode, nie sme v Tatrách, tu sa nám nemôže nič stať! Tam medzi stromami je taká skala. Tú uvidíme. Pôjdeme okolo nej, a potom tam už musíme byť. Len si dávajte pozor pod nohy, aby ste si nevyvrtli členok. Boli sme stále viac dezorientovaní, a nakoniec keď sme našli prvú voľnú plochu, tak sme sa na nej utáborili a založili oheň.

To preto sme zablúdili, lebo sme si nevšimli tú zarastenú odbočku hneď na začiatku, hovoril Dalibor. Laco, za to že si nás zle viedol dostaneš na dnešný večer trest mlčanlivosti. Kubo, ty pôjdeš teraz nazbierať raždie do lesa aby ho bolo dosť na oheň. Cica pôjde umyť kotlík do potoka, a začne variť. My ostatní postavíme stany.

Sedeli sme okolo ohňa. Kubo hral na gitaru, a spievali sme si. Mali sme v rukách poháre a popíjali sme. Cica sa sťažovala že v práci mala ťažký týždeň, ktorý bol zakončený tým že jej do veterinárnej ambulancie priniesli znásilnenú jazvečíčku. Ja na to môžem kašľať. Mávol rukou Dalibor, a odhryzol si zo salámy. Za tri roky idem do dôchodku, dovtedy vydržím, a potom mi bude všetko jedno. Siahol som do batoha. Vybral som z neho konzervu treščej pečene, a pustil som sa do nej. Rozprával som sa s jedným chlapom čo pracoval na salaši, hovoril Maťo, otvárajúc šproty v oleji, a ten vravel: tam bola strašne jednotvárna strava. V pondelok jem sür, v utorok sür, v stredu sür, v štvrtok sür, v piatok... Eeee? Klobásu! A takto stále dookola, až mi vyrazila kyselina do hrdla a zareval som ako medveď. Nakoniec som z toho jedla zosürovel, a keď som prišiel domov k žene, namiesto pozdravu som si pred ňou hnusne odgrgol, a dal jej zaucho.

Oheň pukotal. Hral som na ústnej harmonike. Kamaráti melancholicky pozerali do plameňov. Vedľa na kláte sedel Bohuš a túlil k sebe Cicu ktorá mu sedela na kolenách. Tvárila sa odmietavo a bránila jeho nežnôstkam. Stále sa mu ju nepodarilo zlomiť!

Bola noc. Ležal som v spacáku, bavlnené spodné prádlo ma príjemne hrialo. Listoval som si v časopise Záhradkár, ktorý som si pribalil. Potom som ho odložil, vzal cancák a začal do neho zapisovať: Dnes sme mali úspešný deň ktorý sme strávili prieskumom nových oblastí divočiny, a náš plán sa nám podarilo naplniť na stodesať percent. Ach, Zdenči, aká škoda že tu nemôžeš byť s nami. Dám si teraz horalku a milu za teba, že máme v tvojej osobe takého dobrého kamaráta do partie!

O niekoľko hodín neskôr zobudil som sa zrazu na to ako ma Maťo kmása za plece, a s vydesenou tvárou hovorí: Počuj Karol, stala sa hrozná vec. Ja som sa z toho ríbezľového vína a čerešní posral!

Na druhý deň sme putovali ďalej. Predierali sme sa cez les a odhŕňali vetvy. Poobede sa rozpútala búrka v ktorej sme poriadne zmokli. Na jednom úseku sme museli odháňať roje dotieravých mušiek, ktoré do nás neúnavne dobiedzali. Laco a Kubo boli z pochodu vyčerpaní. Bohuš sa statočne držal. Maťovi sa v kanadách urobili otlaky.

Stáli sme na okraji Mordoru, tam kde nebolo možné ísť ďalej. Spoza plota sme sa pozerali na haciendu. Čierny dym z jej komína stúpal, a bol ako keby predzvesťou začínajúceho Veku temna. Vedľa boli odparkované terénne autá. Cítili sme hnev voči zbohatlíckym lotrom ktorí by si to čo má patriť všetkým najradšej privlastnili. Všetci sme na haciendu škaredo zazerali. Dalibor stál vedľa nás, a my sme s napätím čakali čo povie. Napokon si poopravil klobúk, poškrabkal bradu, a so zachmúreným výrazom povedal: Dočerta!

Na záver čundru sa nám stala dramatická príhoda. Večer za súmraku, keď táborák krásne plápolal, a my sme sedeli okolo neho, začuli sme v lese lomoz. Napokon sa na čistine zjavilo zviera. Pozerajte chlapi, skríkol ktosi, ukazujúc prstom do tieňa za zhrdzavenou mliekárenskou cisternou, kde sa zviera nachádzalo. Veď tam je medveď. A naozaj, medveď sa k nám približoval. Skúšali sme ho odplašiť. Dupali sme, búchali papekmi, no márne. Strčte pred neho fakľu a odplašte ho ohňom! Zvolal ktosi. Napokon sa prikradol celkom k nám, a aby nám neublížil, dúfajúc že ho uzmierime, začali sme ho kŕmiť. Najprv zožral chleba s maslom a slaninu ktoré boli vyložené na pni, potom mu Laco podal hydinovú paštétu, ktorú medveď zožral. Keď sme mu nechceli nič ďalšie dať, hrozivo zavrčal. Následne zožral aj ďalšiu konzervu s pečeňovou nátierkou. Nakoniec zožral konzervu sardelových očiek. To už mal dosť, a pomaly zmizol. Vydýchli sme si, medveď nám neublížil.

Cestou späť sme sa od traktoristu z družstva dozvedeli že to nebol medveď ale pes z neďalekého kravína, ktorý sa odtrhol z reťaze a dotúlal až k nám. Bohuš, ktorý sa zviera počas incidentu pokúšal fotiť na flexaretu tomu dodnes odmieta uveriť a je presvedčený že sme sa stretli so skutočným medveďom. Nanešťastie, keď sa Cica pri krájaní cibule do gulášu porezala do prsta, podnapitý Dalibor si Bohušov fotoaparát pomýlil s lekárničkou a osvietil mu film. Takto sa nikdy nedozvieme čo to bolo za zviera.

Nad tým že skúsim chatárčiť, som začal uvažovať keď ma opustila manželka. Uvedomoval som si, že na uskutočnenie môjho zámeru, musí dozrieť ten pravý čas a tak som si svoj nápad nechával pre seba a čakal kedy príde vhodná doba.

Jedného dňa mi v krčme na prízemí nášho paneláku, pri siedmom poldecáku borovičky môj priateľ Jozef, bývalý kolega z celulózky, s plačom rozprával že sa práve rozvádza. Vraj mu žena bola počas vzťahu neustále neverná, ku koncu sa ani nesnažila tajiť, že mu zahýba. No že ho opustí, to nečakal. Rozprával mi všetky nechutné detaily. Objal som ho a plakal spolu s ním. Vtedy som si spomenul na myšlienku o chate a povedal mu o nej. O nejakú dobu neskôr, počas jedného z našich častých posedení v pohostinstve pri destilátoch, bol s nami kamarát z fabriky. Všetci sme ho mali za takého, no veď viete čo, lebo bol z nás najmladší. Veľmi nás prekvapil, keď nám povedal že sa mu zrútil svet, lebo sa od svojej peknej mladej žienky dozvedel, že od neho navždy odchádza. Povedala mu že jej bol iba na to, aby si od neho dala urobiť decko a potom ho odkopla. Vraj moderné ženy to tak robia. Plakal ako malý chlapec a hovoril že skočí pod vlak. Utešovali sme ho a snažili sa nejako mu pomôcť. Ponuku podieľať sa na prevádzke horskej chaty prijal s nadšením. Ešte sme potrebovali niekoho štvrtého. Ako vhodný kandidát sa ukázal ujo Paľo, starý mládenec, samotár, muž mĺkvy, melancholický a smutný, ktorý chodil všade s nami ako psík a ani sa od nás nehol.

Lenže kde vziať chatu?. Tento problém sa nám podarilo vyriešiť v staničnom bufete. Tip dal Karči. Vyšpáral rohlíkom zvyšky tresky z dna plastového pohára a zahlásil: viem o jednej chátrajúcej lesníckej chate hore v lese, neďaleko turistického chodníka. Boli sme ju pozrieť a veľmi sa nám zapáčila. Skontaktovali sme vlastníka a začali vybavovať formality potrebné na jej prenájom. Všetko sa podarilo, úspech nám dodal síl a my sme s nadšením začali chatu rekonštruovať. Vyznášali sme k nej materiál, doviezli piecku, opravili strechu a už sme sa tešili že bude čoskoro hotová, a budú sa u nás zastavovať turisti idúci hrebeňovku, popíjať čaj a chváliť, ako sa im u nás páči. Chata opeknievala a čas kedy bude zrekonštruovaná sa blížil. Napokon bola dokončená a začali sme ju prevádzkovať. Boli sme šťastní že ju máme a ako sme si jedného utešeného májového dňa vykračovali lesom, pochytali sme sa okolo pliec a pospevovali si. Bola to len obyčajná unifikovaná socialistická chatka, ale bola naša a my sme ju milovali.


Raz pri pohári vareného vína, rozhodli sme sa spýtať nášho priateľa, vášnivého turistu, ktorý nás poctil návštevou: Jonatán, vyrozprávaj nám, ako sa tebe rozpadlo manželstvo? A on odvetil: Viete, kedysi som poľoval, strieľal zvieratá pre potešenie a nemal som žiadne výčitky svedomia. Ale ako som starol, brucho mi rástlo, vlasy vypadávali, až jedného dňa mi žena ušla s mladším poľovníkom. A ja som sa na nich v tej chvíli strašne nahneval. Odvtedy ich ohováram, kde len môžem, lebo vždy keď vidím niekoho písať že je poľovník, predstavím si že je to niekto taký, s akým mi ušla žena. Nadávam na nich a dúfam že raz si to prečíta ten ktorý mi prebral ženu a nahnevá ho to. A ja si poviem: á, ale som ti teraz ukázal!


Silná osobnosť, človek s vysoko vyvinutým enviromentálnym cítením. Ochranca zvierat, ktorý s chuťou konzumoval mäso. Veľmi ho interesovali dopady lesnej ťažby na ekosystém. Hovorieval že ľudia v horách, prirodzenom prostredí zvierat, nemajú čo robiť. Keď bol triezvy, vítal ceprov ktorí ku nám zablúdili, nalieval im čaj, prihrieval v mikrovlnke klobásu, varil sáčkovú polievku a hovoril ako je rád že sú tu, že mu dajú zarobiť a praje si aby sem prišlo čo najviac turistov, vychutnať si krásy „divočiny“. No ako postupom večera stúpalo promile alkoholu v jeho krvi, jeho názory sa začali meniť a keď opitosť dosiahla istú úroveň, začal vykrikovať že ľudia do hôr nepatria. Taký to bol človek. Bojovník proti týraniu zvierat, ktorý týranie zvierat podporoval tým že jedol mäso. Za triezva podporovateľ turistického ruchu, v opitosti radikál chrániaci zver, ktorý turistov z hôr vyháňal.


Raz na našu chatu zavítala partia mladých. Posedávali a polihovali okolo, páriky sa pusinkovali. Jeden chlapec kľačal v tráve a trhal kvietky, ďalší naháňal motýle. Akýsi mladík nešťastne sedel na schodíkoch. Keď som sa ho spýtal, čo mu je, pozrel na mňa svojimi hlbokými smutnými očami a povedal že on ho miluje, ale on jeho nemiluje. Potom k večeru mu úplne zašibalo. Najprv vravel že keby mal v detskej taký bordel ako je u nás na chate, tak ho mama zabije a potom (po troch pivách) začal byť agresívny. Nakoniec ušiel von, celú noc pobehoval okolo po lese a zúfalo zavýjal. Ráno stíchol a akoby ho nebolo. Mysleli sme si že už šiel dole, ale potom ho Pišta našiel vzadu v mladine s prerezanými žilami. Zdesení sme zavolali záchranku, ktorá prifrčala po zvážnici a polomŕtveho chlapca odviezla do nemocnice.


Za rána som vyšiel pred chatu, uľaviť si. V tej chvíli som spozoroval na čistine medveďa. Pozeral som na neho a cítil obrovský strach. Medveď zastal, pozrel na mňa, pokýval hlavou hore dole a ako keby povedal: rešpektujem ťa, dovoľujem ti byť tu. A mne vyhŕkli slzy dojatia. Medveď sa pomaly pohol a postupne zmizol v lese. Bolo to krásne majestátne zviera, ku ktorému som cítil posvätnú úctu. Každý potrebuje niečo uctievať. Pomáha to potlačiť pocit prázdnoty a nezmyselnosti života.


Nepostrádateľnou časťou našej chaty mala byť latrína. Aj keď sme nejakú dobu v pohode fungovali bez nej, predsa len bolo celé okolie pošpinené výkalmi, preto sme chceli dať veciam takpovediac poriadok. Stavba latríny patrila medzi radostné epizódy budovania. Povynášali sme tam na ňu dosky, a tie sme potom ohobľovali, poskracovali, pozbíjali dokopy okolo vykopanej jamy a postavili z nich kadibúdku stojacu obďaleč v lese. Práca nám išla od ruky. Pili sme pri nej pivo, odháňali od seba muchy a pokrikovali na seba. Daj to takto na knap, podaj mi tie laty friškom. Rušaj s tými točkami. Toto tuná prevŕtaj durchom durch. Potom sme na ňu natiahli strešnú krytinu a na záver som na dverách latríny vyrezal srdiečko, za veselého kukania kukučky sediacej na javore.


Jednej peknej letnej noci nadránom som vyšiel von a pozoroval východ Slnka. Noc končila, začínal deň, postupne sa rozvidnievalo, až na východe zažiarili zlaté odlesky. Les sa dramaticky menil a behom pár minút tu bolo ďalšie krásne ráno. Zhlboka som sa nadýchol chladného horského vzduchu a započúval do zvukov univerza. Cítil som sa taký slobodný a spriaznený so svetom. Tento pocit ma napĺňal šťastím. Ďalší príjemný dník bol predo mnou a to bolo fajn.

Nedávno som sa na jednej chate stretol s partiou poľovníkov. Sedeli sme za stolom, jedli znamenitú divinu, pili víno, pálenku (ja iba čaj) a počúvali rôzne, prevažne poľovnícke historky. Teraz vám podám jeden z najzaujímavejších príbehov, ktorý som mal možnosť, si toho večera vypočuť. Udial sa pred niekoľkými rokmi, tu na Slovensku.


Istý bohatý podnikateľ mal veľmi náročnú manželku. Neustále od muža vyžadovala darčeky v podobe kytíc kvetov, šperkov, či iných drahocenných vecí. Aby ju uspokojil, snažil sa vyhovieť jej nárokom, a plnil čo jej na očiach uvidel. Nakupoval jej topánky a drahé kožuchy. Kupoval exotické zvieratá. Napokon jej kúpil tigra.

Zviera žilo v klietke a náročná hysterka sa ním chodila kochať. Jedného dňa sa za nevyjasnených okolností dostalo na slobodu. Správa o tom by na verejnosti vyvolala zdesenie. A tak bolo na vec uvalené informačné embargo – nik sa nesmel nič dozvedieť. Padlo rozhodnutie, že tigra vyhľadajú a zastrelia ASAP.

Poľovníkom sa do toho sprvu moc nechcelo. Tak sa uvažovalo o tom, či by to nemohol urobiť náš najvyšší ústavný činiteľ. Ten však bol plne zaneprázdnený výkonom funkcie prezidenta hlavy štátu. Napokon sa na úlohu predsa podujali poľovníci, lebo zavážila poľovnícka česť.

Do končín, v ktorých sa mal tiger pohybovať, vošiel automobil s lovcami na palube. Boli traja; Laco, Maco a Bobo. Usmiati, dobre živení, červenolíci, s frajerskými fúzmi. Všetci traja mali flinty, a Laco bol navyše poverený funkciou obstarávateľa pitného režimu. Fľašky trčali z vreciek jeho špeciálnej vesty ako náhradné strely do RPG-7.

Opustili auto, a vydali sa do lesa, pátrať. Kráčali pomedzi stromy a striehli. Keď po niekoľkých hodinách naďabili na čistinu, padlo rozhodnutie že je správny čas na posilnenie sa. Sadli na pne, a Maco z poľovnej kapsy vytiahol konzervy Moravského uzeného. Po tom čo sa dobre najedli bravčového a napili borovičky, sa pobrali ďalej.

Les bol stále temnejší, z húštin sa ozývali čudné zvuky. Vtom v kríkoch strašne zapraskalo. Bobo, ktorý bol najbližšie, sa zľakol, že tiger na neho už ide skočiť a tak vzal nohy na plecia. Nasledoval ho Maco, ktorý utekal ako o život. Puška mu pri tom skĺzla z pleca a pri náraze na zem spustila. Výstrel začul Laco, a so slovami; nenechávajte ma tu kamaráti!, bežal čo mu sily stačili, tratiac na úteku fľaše.

Chlapi dobehli k autu, nasadli do neho a ufujazdili, zaprisahajúc sa, že na to miesto sa už nevrátia. Tiger, ktorý bohvie, kde v tej chvíli bol, sa bezcieľne potuloval po lese. Čas plynul a on bol zo dňa na deň smutnejší, lebo mu chýbala tigrica. Nechutilo mu jesť, kŕmil sa iba trávou a hríbmi. Napokon úplne prestal prijímať potravu, zaliezol do nejakej jaskyne a zdochol.

Tá zima bola neobyčajne bohatá na sneh. Spomínam si, ako som vtedy počas Vianoc sedel v krčme s priateľmi Paľom, Mišom a Kikou. Vypili sme behom toho večera päť vodiek a päť pív. (Kikuš vypila zopár pohárov vína s tonikom.) Boli to príjemné chvíle a z podniku sme pred záverečnou odchádzali veľmi neradi.

Cestou z krčmy padol návrh postaviť snehuliaka. Začali sme sa rozhliadať, kde to urobíme. Nápad stavať ho v lese sme zavrhli, lebo do lesa sa nám v tom stave, nechcelo. Vtom sme uvideli že popri okrajoch cesty vedúcej cez naše mesto boli krásne kopy snehu, ktoré urobil snežný pluh.

Dali sme sa do práce a za chvíľu sme ho mali hotového. Meral asi meter a pol (alebo meter a trištvrte?). Postavili sme ho priamo pri ceste, aby všetci ľudia videli aký je pekný.

Paľo odbehol preč a po chvíli sa vrátil s červeno-čiernym pásikavým svetrom, ktorý mu kedysi dávno uplietla mama, keď bol fanúšikom kapely Nirvana. Sveter bol celý deravý. Natiahli sme ho na snehuliaka.

Potom odbehol Mišo pre hrniec. Keď prebiehal krížom cez cestu, takmer ho zrazilo auto. V strede vozovky spadol a nevedel vstať. Rútil sa na neho kamión. Mišo utekaj! Utekaj! Kričali sme naňho. Rozštekali sa psy. Ten krik muselo počuť celé sídlisko. Našťastie prežil a keď sa vrátil, hrniec sme snehuliakovi nasadili na hlavu.

Mišo vytiahol z vrecka uhlíky a urobil z nich  oči a ústa. Na záver som odbehol ja domov. A doma som našiel mrkvu. Peknú, čerstvú, z Jednoty. Mal som ju odloženú do zajtrajšej polievky. Ale rozhodol som sa ju obetovať. A tak som ju vzal so sebou a urobil z nej nos.

Kochali sme sa našim výtvorom. Kike sa páčil tak veľmi, že sa do neho zaľúbila a rozhodla sa zaňho ihneď vydať. (Krvácalo mi z toho srdce, lebo som dúfal že bude moja.) Urobili sme svadobný obrad, po skončení ktorého Kikuš získala nové priezvisko – po novom sa bude volať Kristína Snehuliaková. Následne sme sa, značne unavení rozišli.

Na druhý deň sme sa boli pozrieť na naše dielo. Zdesení sme zistili, že mrkvu ukradol pravdepodobne hladný chodec. Takisto chýbal aj hrniec. Na čo by komu bol? Dával som si otázku, veď bol hrdzavý. Možno skončil v zberných surovinách. Niekto ukradol aj sveter.

Oteplilo sa. Cesta bola plná čľapkanice znečistenej od cestárskej soli a výfukových splodín. Autá rozstrekovali prúdy vody a snehuliak bol zakrátko celý čierny. O niekoľko dní bolo po ňom – opitý šofér zišiel z cesty a zrazil ho. Ostala z neho iba masa špinavého snehu.

(Dodám že Kristína sa z jeho straty nervovo zrútila a dodnes sa nespamätala.)

PS: Prednedávnom som videl v obchodíku za rohom muža kupujúceho fľašu jablkového vína. Mal na sebe červeno-čierny sveter, veľmi pripomínajúci ten ukradnutý. Zajtra volám Paľovi. Začneme to vyšetrovať. Verím, že sa nám ten sveter, podarí vypátrať.