...odchod...

Ahoj @Eucrow

Považujem za úplne super, že takto môžeš dôverovať doktorke. Ani sa nedivím, že myšlienka na smrť Ťa vysiluje a na druhej strane je výborné, že sa vieš voči nej brániť aktivitou. Pravdepodobne aj Tvoja psychiatrička to takto chápe. Viem, že v prípadnej depresii je to ťažké sa donútiť do činnosti, ale vždy je to lepšie ako zbytočne mrhať časom a ešte mať takéto prežívanie. Prajem Ti, aby si mal podobných myšlienok čo najmenej a prípadne sa im ubránil. Tuto

Podla mna smrt je len urcita etapa v zivote.
Pravy zivot zacina po smrti, ked dusa opusti telo fyzicke a ty brazdis v astraly.

Je mi smutno...

Meretseger napísal:Je mi smutno...

Aj mne

Keby som nejaku priatelku aspon mal...

Je mi smutno..

Aj mne tak býva... Pomáha mi ľahká kniha poprípade jednoduchý nenáročný rozhovor.

Neviem ci je to aktuálne aj ja casto premýšľam ake by to bolo lahsie to vzdať.... mne rodina chorobu zlahcuje a nechápu ma absolutne vlastne okrem mojho psychiatra a psychológa to nechápe nikto mne ani moc ludia nechýbajú myslim blízky preto casto premýšľam aky ma vyznam zit ? V samote nepochopena a bez nejakej nadeje na uzdravenie ? je to tazke každopádne to uz rok taham ale myslienky kolujú stale len ked ostanem na chvilu bez cinnosti je to tam

sarah nic si z toho nerob,aj nic nerobenie patri k zivotu,co by mnohi ludia dali za to,

a o chorobe nerozmyslaj,vygoogli si vsetko podstane,zaved si dennik,vsetky problemi a myslienky pozitivne aj negativne tam spis,barzajku rychlu poznamku zaznamenaj,a po case uvidis ze uz nepotrebujes ani dennik len na pripomenutie ci spomenutie ako ti bolo,

co sa tyka okolia teba,nic si z toho nerob,bud sama sebof,po case si ludia na teba vzniknu ,ci objavia v tebe aj pozitivne naladeneho cloveka,chce to loen cas,nikam neodchadzaj a hlavne prestan bojovat sama so sebou,vzdavat sa nemusis len medzi sebou najdi kompromis,ak ho najdes pridu pekne casy a choroba bude len nieco ako spomienka ako to byva pri krize,samemu sebe sa mi podarilo dvakrat nie porazit ale vzladnut psychozu bez navstevy sanitky,lenosenie je dobre na pol hodku az hodku,ak nevies co s volnym casom spis si akoze povinosti,teda denne ulohy,je mnoho veci a cinosti co clovek moze robit,len ty sama si vyberies co ta bavi,a hlavne ako pisem musi ta to bavit,zbytocne zatazovat sa tiez nei dobre,treba vsetko s vyvazenostou,niekde uberies a niekde pridas,po dlhsom case zase aktivity zmenis a inac ich vyvazis,nic nieje vecne,treba na sebe pracovat nepretrzite s odpocinkom

Ahoj sarah222!
Píšeš o vážnych "veciach" a celkom to chápem. Nie je jednoduché byť psychotik, teda mať naše diagnózy. Osobne si však myslím, že Ty vieš s viacerými záležitosťami pohnúť a dať im ten správnejší smer. Nechaj tomu čas a snáď s Tvojou pomocou zase budeš napredovať.

Píšeš aj o rodine v súvislosti s ich slabou podporou voči Tebe a Tvojmu ochoreniu. Druhá strana tejto situácie je taká, že Ťa neodpisujú a takpovediac Ti dávajú šancu. Myslím, že by Ti nepadlo dobre, keby Ťa len posielali oddychovať, či dokonca by Ti pripravovali liekovku, alebo zachádzali ešte ďalej a ďalej.

Si športovec máš v sebe vôľu a odhodlanie bojovať o lepšiu budúcnosť. Do toho sarah!
Tuto

Ahoj, Sarah drž sa
bohužiaľ psychické diagnózy sú strašne na dlho. nie je to fyzické ochorenie, ktoré sa zahojí za pár mesiacov. tiež mám také fázy, kedy je mi pomerne blbo, ako včera mi bolo, ale čo už. treba sa tešiť aspoň v mysli z krajších a lepších dní a veľmi dobre dní si aj vážiť. škoda len, že mám viac horších dní ako tých lepších. dobrú sériu, kedy mi bolo celý týždeň dobre tak som mal len raz a to na začiatku novembra. osobne nemienim to vzdať, moja šanca na vyliečenie je takmer nulová. musím si dávať veľký pozor na chybe, lebo moja psychóza len na to čaká. mojim mottom sú momentálne "žiadne experimenty". toto sa nedokáže ešte liečiť len potláčať. verím, že aj napriek tomu môžem zažiť aj pekné dní.
Sarah prajem ti všetko pekné, aj keď pekné vecí sa hľadajú v súčasnosti o niečo ťažšie.

Ahojte kamaráti ďakujem za povzbudivé slová .... ja beriem asi najhoršie to že vysvetľujem doma mame hlavne asi každý deň že ako sa cítim že mám ťažkú depresiu diagnostikovanu a mama len úsmev že to nieje pravda že ona ma pozná že to zvelicujem že mám ísť do práce že to ma nakopne ach jaj aj lekár mi vravel či už zabudla že som sa pokúsila o samovraždu či už nato zabudla alebo čo tak má ísť aj ona k nemu že jej vysvetlí že nesimulujem a invalidka nehrozí doma to mám doslova zakázané že ja nebudem mať žiadnu invalidku že som mladá a vyjdem z toho, to je ťažké vysvetľovať zdravým ľuďom že máte problém... A to že nemám pocity nevie nikto len ich predstieram doma a smejem sa na silu aby si mysleli že mám z niečoho radosť...preto mám často myšlienky na odchod vie to aj môj psychiater A chápe ma že na hospitalizáciu to nieje preto chce aj vysvetliť mame ako sa cítim a čo prežívam, neviem ako vy ale ja som prišla aj o priateľov skoro všetkých neviem sa do nich vcítiť a chápať im už duplom žijem taký samotarsky život a to som niekedy bola fakt že sleha mňa drží ako tak ten šport a nádej že raz bude dobre inak nemám oporu v nikom iba sama v sebe ale ďakujem za rady ! Vážim si to zabudla som spomenúť otca ten sa hanbí za mňa ako pes len každému klame že som odcestovana v zahraničí ale to už mi je jedno je to jeho vec, kiež by som mala chapavejsiu rodinu a priateľov