otupenosť a oploštenie emócii

Kimi a Lieky si vysadil po štyroch mesiacoch po prvej alebo druhej psychóze?

Po prvej logicky. Potom som musel brať už nonstop...

Já jsem měla silné oploštění emocí první 3 roky po 1. atace. Necítila jsem vůbec nic. Ani nic negativního (vztek...), ani pozitivního (lásku...). Necítila jsem ani mateřskou lásku ke svému tehdy malému synovi.
U mě se nedá říct, jestli to bylo z léků nebo z nemoci, protože po 3 letech jsem změnila AP i prostředí (přestěhovala se) i lidi kolem sebe a tím pádem i jejich přístup ke mně a tím se mi změnil dost život i ta emocionální oploštěnost (k lepšímu). Od té doby, přestože jsem měla ještě 2. ataku, jsem schopná cítit emoce, i když už ne v takové míře, jako když jsem byla zdravá. Třeba když mi zemřel můj milovaný táta, nebyla jsem vůbec schopná plakat (a psychiatrička mi řekla, že mi to dělala tehdy Invega - paliperidon). Ale mateřskou lásku už cítím velmi zřetelně.

No ja skúšobné dva mesiace už neberiem lieky a ako fyzické problémy sa odbúrali, ale tie psychické pretrvávajú, sama ani neviem či mám rada svojho syna a to by ste také dieťa chceli, poslušný, stále za mnou chodí, že maminka ja ťa ľúbim najviac na svete a voniaš ako kvietok a so mnou to nič nerobí, akože objať ho viem, aj ho vypusinkujem, aby som mojim chladom nespôsobila škody na jeho citlivej dušičke, ale viem si život predstaviť aj bez neho a to rada aj vytváram aj vypekám, starám sa o neho, ale nespôsobuje to vo mne žiadnu emóciu, ani pozitívnu ani negatívnu. Život s partnerom je bezproblémový, ale to isté čo pri malom. Na mnohé gestá buď neviem zareagovať, alebo reagujem neskoro, alebo neprimerane a očný kontakt dlhšie ako dve sekundy nehrozí. Po vysadení liekov sa mi jedine vrátila schopnosť plakať, aj to obmedzene, len chvíľku a dosť, lebo aj psychoterapeutka sa má snažila dostať do úzkych na štýl, veď sa vyplačte, bude vám lepšie a ono to nešlo, aj keď som chcela, to ona sa raz rozrevala pri mne. Musím sa s tým zmieriť, to čo som písala pred rokom platí, som citovo vyprahnutá kobyla.

Dôležitý je náhľad nad svojim konaním a ten máš, čo je super! Pretože potom si niektoré veci uvedomuješ a môžeš ich (z)meniť. (keby si len vedela, koľko ľudí nevie, prečo robí, čo robí a ešte viac ľudí popiera, ze niečo robí - tam vzniká patológia)..
___
"Říká, že matky nemusí být dokonalé – stačí, aby byly dost dobré"

@saladin po 4 rokoch aktívnej liečby človek už musí vedieť čo a ako. Zmenila som sa na čudáčku, aj keď na tom tvrdo pracujem, vzdelávam sa, tak sú veci, ktoré sú súčasťou ochorenia a proste sa len veľmi ťažko ovplyvňujú. Rada by som sa vrátila do normálu spred 5,5roka, pred vypuknutím ochorenia, ale je to nemožné, tak som sa zmierila s tým aká som.

Patty_Pillow napísal:@saladin po 4 rokoch aktívnej liečby človek už musí vedieť čo a ako.

Rozumiem. To, čo píšeš, však nie je samozrejmosť - moja mama doteraz nerozumie súvislostiam, vzorcom jeh správania a ostatným tvrdí, že bola ideálna matka. S dospelými ľuďmi je to jednoduchšie - jednoducho to s partnerom vykomunikuj. Mne keby sa priateľka zdôverila pri pohári vína, že sa cíti ako citovo vyprahnutá kobyla, tak sa na tom zasmejem. A aspoň by som pochopil niektoré nedorozumenia a hlavne korikoval očakávania..

V pripade chlapca si rob "štatistiku" - samozrejme nemám na mysli nič neurotické typu excel a stopky, koľko mu venuješ času.. ale večer sa opýtaj seba, či si mu venovala pozornosť pol hodku (10 min atď) a jednoducho bola s ním. Deti vycítia prejavený záujem - nemusíš to tak cítiť.. pokiaľ je zámer mienený dobre (čiže žiadna manipulácia), tak je úplne jedno, či je to v skutočnosti fake.. Podľa mňa je dôležité, či človek má dobrý úmysel..

@saladin no preto píšem, že aktívnej liečbe, že to nie je len o braní liekov a vypočutí si lekára resp. psychológa a tým to končí.

No môj muž sa zaujíma o vývoj ochorenia stále sa ma vypytuje, že ako sa mám, ako sa cítim. Keď som bola hospitalizovaná, tak sa zaujímal o to čo sa deje, dohodol si konzultácie s ošetrujúcimi lekármi, hľadal zahraničné štúdie, len aby mi pomohol, bol aj s mojou psychiatričkou, tá mu poradila, dala na seba kontakt, že keď sa po horší, ale nebude to na nemocnicu, tak ju môže kontaktovať, absolvovali sme párové terapie, kvôli vtedy novo vzniknutej situácii. A keď náhodou reagujem neprimerane, tak sa už vypytuje. Takže to máme celkom ošetrené a som vďačná, že je taký chápavý a trpezlivý.

A s malým, snažím sa byť dobrou matkou, síce nie dokonalou, lebo takú ani nepoznám, ale veľa sa rozprávame, hráme, vymýšľam mu kadejaký program, chodíme spolu nakupovať aj keď napríklad mám čas ísť doobeda sama, kým je v škôlke, tak na neho počkám, akože sme aj veľa ticho, napríklad, keď sa hrá na PC, alebo večer príde ku mne do postele a len tak ležíme vedľa seba a ja ho objímam, ale môžem povedať, že veľa času trávime spolu, je minimum toho času, keď sme doma, že by bol sám v izbe, alebo dlho sa musel hrať sám, lebo moja lenivosť mi nedovolí dvihnúť zadok z gauča, čas pre seba mám keď nerobím, alebo v čase medzi robotou a vyzdvihnutím malého zo škôlky. Inak som skoro plnohodnotná mamina, len teda na mojej strane je to emočne chladné, ale snažím sa prekonať a nedávať to malému najavo. A aj on vie, že som chorá, teraz som na tom už lepšie, ale napríklad počas užívania liekov som mala strašne pomalé tempo chôdze, tak mi vravieval, maminka ja ťa počkám, alebo tu si na lavičke oddýchneme, takže ho nechránime pred tým, že pre neho je to tabu, lebo je to nevyspytateľná choroba a môže sa moje správanie na základe nevhodného podnetu zmeniť na úplne vyšinuté, tak nech je pripravený.

Patty_Pillow napísal:
aj psychoterapeutka sa má snažila dostať do úzkych na štýl, veď sa vyplačte, bude vám lepšie

A to byla nějaká obecná psychoterapeutka? Protože kdyby měla trochu povědomí o schizofrenii, tak by na tebe nic takového nezkoušela.  
Měla jsem zkušenost s obecnou psycholožkou - řekla mi, že nemám žádnou mimiku v obličeji (bodejť bych měla, když jsem nic necítila) a přinesla zrcadlo a musela jsem trénovat mimiku.
Pak jsem to vyprávěla psycholožce, která měla zkušenosti se schizofreniky, a ta se nestačila divit.

Patty_Pillow napísal:
Musím sa s tým zmieriť, to čo som písala pred rokom platí, som citovo vyprahnutá kobyla.

A jak dlouho máš schizofrenii? Jak dlouho jsi po poslední atace? Jestli se léčíš 4 roky, jak píšeš, tak to ještě není tolik, aby ses s tím musela smířit navždy. Třeba za rok, dva, pět, deset let se to změní k lepšímu a tu mateřskou lásku budeš cítit.

@motylek psychologičku mi odporúčala psychiatrička, že človeku vedia pomôcť a ony medzi sebou dosť komunikujú o pokrokoch a ešte aj mňa sa pýtajú čo nové pri tej druhej, pri inej som teda nebola, takže neviem posúdiť, ale táto má aj dobré referencie.

Schizofréniu mám 5,5 roka, ale teda liečím sa 4 roky a v auguste som mala posledný atak, ale to bol mix stresu a vyhadzova z práce a zdravotné problémy. No veď je to nevyspytateľné, môže sa polepšiť, ale aj pohoršiť a keď sa pohorší, tak to pôjdem do Leopoldova do basy. Žijem dneškom nemyslím na budúcnosť.

@Patty_Pillow Tak když jsi s ní jinak spokojená, tak je to ok. Jen mě to trochu zarazilo s tím vyplakáním se, přijde mi to trochu drsná metoda na nemocného člověka.
Se schizofrenií asi člověk musí žít dneškem a nemyslet na budoucnost (ani na minulost), jinak by se z toho zbláznil (resp. obávám se, že ze strachu o budoucnost -anebo z vytahování kostlivců z minulosti- by akorát mohla vzniknout další ataka).

@motylek už len pomyslenie, že zajtra idem do práce mi nerobí dobre a to napríklad dnes bolo super v robote, musela som sa odosobniť od plánovania budúcnosti, lebo dva krát poč as liečby som si plánovala dovolenku pri našich, lebo žijem 350 km od nich a aj to som nakoniec skončila na psychiatrii, takže sa nič nekonalo, sú veci, ktoré proste neplánujem, neoznamujem, zajtra mám ísť so synom k našim, ale či vycestujem netuším a keď vycestujem tak neviem ako dlho pobudnem