otupenosť a oploštenie emócii

@kimi2028

Skús sa na všetko staré a známe vyprdnúť a vkroč do nového a (ne)známeho. Obrať voľný čas o 360°

Mňa risperidón veľmi utlmoval - už o týždeň som utekal k dr.-ke, aby mi ho vymenila za niečo iné. S venlafaxínom (Alventa) som naopak maximálne spokojný a neuvažujem o výmene. Takže súhlasím, že sme každý iný.. každý reaguje inak na lieky.

Chcem sa opýtať (aby som to vedel porovnať so sebou) ohľadne oploštených emócií: znamená to, že necítite vôbec strach (je tiež emócia)? Alebo len výrazne slabšie..

Akože nejakú formu pociťujem napr. strach z veľkého množstva ľudí v obchode. Vždy mi príde z toho zle, a tak chodím len do malých obchodov... Inak, že by som sa klasicky niečoho bál tak nie. Nemám žiadne zábrany...

Ahojte,
ja teda za seba napíšem, že nemám dojem citovej oploštenosti. Možno to je tým, že som žena aj. Som práveže veľmi citlivý človek, dosť veľa vecí si pripúšťam, prežívam a vedia ma aj trápiť a zraniť. A strach resp. obavy to je u mňa kapitola sama o sebe. Stále mám nejaké obavy, maľujem ľudovo povedané "čerta na stenu" - viem, je to zlý prístup, snažím sa na tom pracovať, lebo potom samozrejme že si tie negatívne veci akokeby privolám. Asi by sa mi zišlo niečo ako "koučing" - dnes je to v kurze, na získanie väčšieho sebavedomia a tak, aby som si viac verila a nespochybňovala sa. Ale už sa to kúsoček zlepšilo si myslím aj s tým, že si viac verím. Mám asi niečo za sebou.
A ešte k tým citom......asi sú oploštené mierne......lebo neviem, čo je to milovať......ani som si nie istá, či som niekoho niekedy fakt milovala. Ono ako by ste to definovali? Je to závislosť na niekom? (jeho spoločnosti atď. ) Sama neviem už. Lebo je rozdiel mať rád a milovať niekoho.
Pekný zvyšok večera

Ja tiež citovú oploštenosť nepociťujem. Antipsychotiká našťastie v tomto na mňa nemajú vôbec zlý účinok, iba som vďaka nim pokojnejší a vyrovnanejší. Keď som ale užíval Alventu, tak som bol úplne bez emócií, ako robot a tých zlých účinkov ktoré Alventa na mňa mala, bolo viac. Som rád že som ju po troch týždňoch vysadil.

Ahojte,Mám rád polievku,ľúbim svoju mamu a milujem tú jedinú ženu.emočná oploštenosť súvisí aj s prejavmi a chápaním pocitov,reakciami s okolím.často si ľudia všimnú,že v očiach nie je náboj,iskra,neprimerané reakcie na podnety.ono je to tak,ako keď sa človek smeje na niečom,čo by mal plakať a podobne.ono je to ťažko,lebo je to brané ako príznak,pritom je však normálne,že sa človek niekedy v sebe nevyzná.napríklad si žena praje,aby jej dotyčný otec po cievnej príhode umrel čo najskôr.potom ju to ale škrie a nevie sa na seba pozrieť do zrkadla.podľa mňa sa to dá zistiť o sebe pri prejavovaní citov pri objatiach.niekedy sa napr.ja pozriembtak na druhých keď sa objímajú a cítim trochu závosť,že je to pre nich normalne.alebo bozky pri lúčení.veľa ludi na takychto drobnostiach udrzuje vztahy,mne to nepride az take dolezite castokrat.som teda emocne plochy?pritom sa tiez objimam a bozkavam na lice,len to neprehanam.skor ten ambovaletny smiech ked ma clovek plakat sa mi uz stal.pocit si myslim treba pochopit najprv a potom to ide.na druhej strane je zvlastne,ze vela z nas nema plnohodnotne vztahy.tak asi na tom nieco bude.urcite je to aj o zdielani pocitov,chciet to robit.skusat a aj napriek strachu dat sancu

dzuli08 napísal:Ono ako by ste to definovali? Je to závislosť na niekom? (jeho spoločnosti atď. ) Sama neviem už. Lebo je rozdiel mať rád a milovať niekoho.

Keď som bol zaláskovaný, tak som sa cítil a správal ako pod vplyvom nejakej drogy - povedzme mix kokaínu a metanfetamínu . Úzkosť, strachy, obavy ("malovať čerta na stenu") boli na minime; šťastie, pocity spolupatričnosti na maxime. Trochu mi to pripomína mániu. Inak som mal strašnú chuť na sex - holt evolúcia to zariadila skvele..

Ďak. všetkým zúčastneným za odpovede na môj mini-prieskum - vidím, že každý to má(te) inak..

Musím sa priznať že mne oploštenosť emócii celkom vyhovuje. Cítim sa byť sám sebou. Pokojný a vyrovnaný. Už druhý mesiac beriem Tianeptin Sandoz, 3x denne a môžem povedať že som spokojný aj keď ranné vstávanie pripomina vstávanie po opici a nejaké občasné závraty. Nepôsobí to namňa ani veľmi sedativne a ani veľmi stimulačne. Účinok je niekde v strede. Sú chvíle kedy mám chuť preležať celý deň, no ak ma napadne nejaká aktivita tak sa dokážem premôcť. Dokážem vnímať city a empatie voči iným vo svojom vnútri, ale navonok to nedávam nijako najavo. Som toho názoru že emócie by sa mali držať vždy nakratko.

Adžan Čá napísal,že je dobré vedieť emóciu si obzrieť z rôznych strán,"ohmatať ju" a poslať plynulo do vetra

Diagnózu schizoafektivna porucha, manický typ mám už 14 rokov. Lieky, ktoré sa na to užívajú spôsobujú: oploštené emócie, nadváhu, poruchy koncentrácie, sexuálne poruchy. Na to, že sa vám neuvoľňujú hormóny šťastia sa dá zvyknúť. Dá sa zvyknúť aj na ostatné obmedzenia, ktoré spôsobujú lieky. S kreativitou a chuťou do života však už nerátaj. Dá sa nastaviť denný režim, napr. každý deň ísť na prechádzku do prírody, doma cvičiť. Ja som dospel do štádia, že nie som schopný čítať knihy, časopisy. Som invalidný dôchodca a výška môjho dôchodku ma donútila po 10 ročnej dobe opäť začať pracovať. Robím duševnú prácu vyžadujúcu vysokoškolské vzdelanie, užívam popritom vysoké dávky antipsychotík. Spím zle a fajčím ako Turek. Nerobím si ilúzie o budúcnosti. Viem však, že lieky vysadiť nemôžem, lebo by to spôsobilo ďalšie problémy mne a mojim blízkym. Počas 14 ročneho užívania liekov som raz vysadil lieky na obdobie 10 mesiacov, pokašlal som si vzťahy s ľuďmi a aj tak som skončil na uzavretom oddelení psychiatrie. Takže, aj keď je to ťažké, odporúčam sa nejako časom vysporiadať so svojou osobnou situáciou, akceptovať ju a hľadať aspoň niečo, čo ťa bude tešiť.

@Indypindy pre mna je kreativita podstatna. Ale kazdy človek je iný. Ja som tiež vysadil lieky a vrátil sa na psychiatriu, no už sa držím a pravidelne chodím na depot. A čo si študoval? Vitaj na fóre

Myslím, že tie ťažkosti o ktorých píšeš nespôsobujú lieky ale choroba ma taku povahu.

Zase je chybné pripisovať liekom všetky účinky. Existujú aj varovné príznaky ochorenia a niektoré vecí ako oploštené emócie, či poruchy koncentrácie patria ku tým varovným príznakom. Je však ťažké identifikovať to, keď má to už človek nonstop, lebo je už chorý... Dá sa povedať, že ide o prejav choroby. Ja napr. beriem nový liek už aj na negatívne príznaky, ale nie je to zatiaľ žiaden zázrak. Ešte stále nie je to ono. Problém je aj ten, že pochybujem o sebe, či som bol taký vždy alebo som taký až po chorobe... Skôr som taký až po chorobe.