Cítim, že už nevládzem...

Ahojte, znova sedím na posteli a plačem..jednoducho ja už nevládzem, tá bolesť čo cítim je veľlmi velká..a to mám ešte len 20 rokov...trpím úzkostnou depresiou..nemám sa s kým o tom porozprávať...vážim si, keď sa mi ľudia snažia dať do hlavy iné myšlienky, ale nepochopia ako sa cítim..stále len spím, smútim....cítim sa tak sama...ani lieky už nepomáhaju...neviem čo robím zle...

Tie obdobia sú najťažšie,keď si v depresii,nepomáhajú rady známych,môžem jedine povedať ver v to že si silná,lebo si,pokús si predstaviť ak sa dá, najšťastnejšiu spomienku pri ktorej sa ti to bude prekonávať ľahšie,mne pomáha aj keď sa prinútim ísť do lesa lebo les ťa neodsudzuje,iba počúva a na druhú stranu keď sa zase započúvaš ty do šumu lístia,dá sa pri tom nájsť zvláštny kľud a samozrejme sa tam ešte dobre vyplačem,býva mi potom lepšie,pomysli aj na to že je nás tu veľa čo zažívame podobné veci a preto sme s tebou,posielam čo najviac sily aby si to obdobie ustála,ako keď na jar odíde zima,ahoj

Dnes už tieto stavy nemám, ked tak len krátkodobo, ale tiež som si ich užila. Nevedela som, čo s tým robiť, často som sa tomu len poddala a časom prišla úľava. Jediné čo som vtedy robila bola kontrola myšlienok, aby som nerozvíjala a aby ma nestiahli myšlienky na moj koniec. Preležala som tak celé dni. Akonáhle som však zas citila kúsok vôle, vzala som bicykel a pomaly, lebo nohy bolia akoby boli choré som odbicyklovala k mame alebo sa šla prejst, či niečo malé spraviť von na dvor, do záhrady - hlavne vyjsť von na vzduch.
Hlavne mi pomáhalo sa tomu tak trochu poddať s vedomím, že to určite prejde, pretože veľmi dobre si pamatám, že vždy to prešlo. Niekedy aj tieto pocity musia von a treba im nechať priestor. Len ako vravím svetielko v tme, že "zas bude lepšie" človek nesmie nechať zhasnúť.
Drž sa Fallen.angel a ver tomu, že bude lepšie a určite lepšie bude...