Sociálna fóbia

Ahojte o tejto mojej poruche som sa dozvedel nedávno,nie vždy som trpel strachom z ludí ktorých nepoznám a z komunikácie ale zmenilo sa to ked som sa povezdme nezhodol z chalanmi zo sídliska a prestal som chodiť von a uzavrel som sa do seba.Avšak neviem presne či trpím touto fóbiou.Bojím sa komunikácie s rodinnými príslušníkmi(bratranci,sestrenice,krstný rodičia,kamáráti) inak som celkom otvorený človek nebojím sa otvorene porozprávať ako sa veci majú a ked mám z niekým problém poviem mu to do očí.Mám pocit že ma všetci ohovárajú,smejú sami a zazerajú.Niesom osamelý človek kamarátov mám aj velkú rodinu a cítim že ma majú radi ale ked sa stretneme neviem čo mám povedať preto radšej chodím von z 3 a viac ludmi.Najviac ma hnevá to že si z neznámimi ludmi nedokážem naviazať pozitívny vztah a o dievčate ani nehovorím.Mám 16 rokov,skaredý niesom kedže ma mnoho krát chceli aj pekné baby v žiadnom prípade sa tu nechcem chváliť len konštatujem o kolko životných príležitostí som prišiel kvôli svojmu bloku.Svoje depresie zakrývam smiechom.Ked niekde máme ísť napr. do velkého nákupného centra nemám s tým problém ale tam kde som nutený sa z niekým rozprávať,zoznámiť sa pochytí ma panický strach dokonca z ludmi ktorých poznám celý svoj život sa neviem porozprávať a prepáčte za výraz ale serie ma to.Vždy sa cítim osamelý aj ked je okolo mna 1500 ludí ktorý ma majú radi.Dakujem za radu

Ahoj g0ne

Ospravedlňujem sa Ti, že neviem konkrétne niečo psychologického poradiť, keďže Tvoj problém je prevažne psychologický. Chcem Ti však vyjadriť porozumenie a empatiu, lebo ja som svojho času mal presne rovnaký blok - a to do bodky presne. Naozaj. Začalo sa to asi okolo môjho 19. roku veku, keď som išiel na vysokú a začal som sa báť svojich známych, príbuzných a bývalých spolužiakov zo strednej a podobne, že sa s nimi na ulici či pri cestovaní do školy stretnem a nebudem si mať čo s nimi povedať. Asi 2 roky som sa vyhýbal svojim príbuzným, skrýval som sa pri ich návšteve do izby a robil sa že spím, lebo som mal veľký stres z toho, že si s nimi nemám čo povedať. Nevedel som byť so známymi ľuďmi do očí akosi uvoľnený, prirodzený, otvorený. Bál som sa, bolo pre mňa namáhavé vymýšľať tému rozhovoru a rozmýšľať nad každou svojou reakciou a myšlienkou, ktorú mám dotyčnej osobe povedať. Veľmi ma to trápilo.

A taktiež som pátral po možnostiach riešenia. Zistil som, že dosť pomáhajú uvoľňujúce lieky, ako benzodiazepíny. Lenže to sa mne hodilo preto, lebo ja som mával pri tejto sociálnej fóbii aj úzkosť, takže preto mi to padlo vhod. Dosť pomáha, keď človek nechatuje. Neviem, či chatuješ na nete, ale čím viacej človek chatuje, tým viac si privyká na štýl komunikácie, kedy má dosť času si premyslieť svoju reakciu, takže potom v reálnom dialógu zoči-voči nevie pohotovo a plynule bez ostychu hovoriť. Ja som zanechal chat úplne v auguste 2011 a naozaj mi to blahodárne prospelo. Ale ako hovorím, neviem či sa práve toto Teba týka. Dosť tiež pomohol mne osobne Escitil. Antidepresívum, ktoré pomáha vyľaďovať aj náladové afektívne príznaky spoločne so sociálnou fóbiou, blokmi, ostychmi či strachmi. Doslova ma tento liek pretvoril na komunikatívneho človeka. Preto aj teraz v práci dosť dobre komunikujem, a aj s príbuznými sa stretávam, a už sa toľko neobávam stretnúť s bývalými kamošmi a známymi, lebo - ako predpokladám - dobre mi sadol ten Escitil.

Možno keď nechceš lieky, by sa Ti zišla aj jednoduchá pomoc odborného psychológa. Azda školský alebo klinický. Trochu si pokecať, povedať mu/jej tento problém a vypočuť si jeho/jej názor. Ak nemáš pri svojom probléme vyslovene úzkosť, tak by sa to dalo veru riešiť psychologickou pomocou. V inom prípade by som sa na Tvojom mieste neostýchal skočiť k pedopsychiatričke. A spýtať sa jej, čo sa s tým dá robiť. Pretože je to kvázi-psychiatrický problém, na ktorý bežne pacienti berú lieky, hoci nie vždy. Len nebuď ako ja, ktorý som čakal a odkladal svoje problémy až do 19. roku veku, kedy som už mal postrácaných všetkých kamarátov a zničené všetky vzťahy. Teraz mám 26 a ešte doteraz som všetky vzťahy nedal do poriadku, po tom ako sa rozpadli kvôli mojim vtedajším neriešeným aj psychologickým nepríjemnostiam, strachom a blokom.

Držím Ti palce.

S pozdravom
Matej

Ked som zistil túto svoju fobiu tak som skúšal rôzne veci a vyšlo to moje reakcie niesú až tak od veci a aj vztahy sa troška zlepšili, začal som chodiť z jedným dievčatom tak dúfam že to výde každopádne neviem či je môj stav dokonale vyrovnaný do takej miery aby som bol spokojný asi skočím aj tomu psychológovi, čo sa týka tých liekov po vysadení sa ti nezhoršil stav ? Nechcem ich brať dokonca života :/

g0ne napísal:... čo sa týka tých liekov po vysadení sa ti nezhoršil stav ? Nechcem ich brať dokonca života

Ja mám diagnostikovanú vlastne schizoafektívnu poruchu, tak ako mnoho ľudí na tomto fóre, ktoré je na ňu zamerané. Takže ja si žiaľ nemôžem dovoliť vysadzovať liek, a teda musím rátať s tým, že to budem brať do konca života.

Neviem teda, či by sa mi to vážnejšie zhoršilo, keby som lieky vysadil, ale predpokladám, že áno.

U Teba je však nádej, že to odoznie samo. Lebo ide prevažne pravdepodobne o psychologický blok, o ktorom platí, že sa v priebehu ranej dospelosti výrazne zoslabuje. Si vo veku, keď Ti veľmi záleží na tom, čo druhí o Tebe povedia, aký postoj majú k Tebe Tvoji (bývalí) kamoši a podobne. V dvadsiatych rokoch Tvojho veku význam týchto vecí pôjde rapídne dole. Aspoň teda podľa psychologických literatúr, čo sa mi dostali do ruky, prípadne podľa mojich vlastných skúseností. Je to ako keď niekto mladý priberie, a veľmi sa hanbí stretávať s kamarátmi, lebo sa pred nimi hanbí za svoju obezitu a zmenu vizáže. Neskôr v dospelosti však na týchto veciach až tak nezáleží a psychické procesy či úvahy s tým spojené, sú pokojnejšie a menej napäté. To isté platí aj v prípade podobných psychologických blokov. Aj tak by som Ti však odporúčal toho psychológa či psychologičku, že reku poradiť sa, aké sú možnosti riešenia. Ak by to nepomáhalo, tak sa dajú užívať aspoň občas nejaké tie benzodiazepíny alebo tak, v tom už by som nechal voľnú ruku naozaj psychiatrickému lekárovi, že ktoré lieky sú vhodné na sociálnu fóbiu. Mne, ako som písal, veľmi padol v tejto veci vhod Escitil.

Držím Ti palce.
S pozdravom
Matej

Čo takto sa dobre občas ožrať ? Ale nechcem si z toho zase celkom robiť srandu . Určite človek môže mať aj takéto problémy a ani nemôžeš byť stále ožratý . Ja som len zvedavý na váš názor , čo na to poviete .

Inak možno by si taký človek potreboval nájsť dobrých kamarátov a prešlo by ho to trocha , ale to je len čisto laický názor , ja sa tomuto ochoreniu nerozumiem , čo je to zač , len ten názov mi spravil taký subjektívny dojem , však nemôžem byť zase dedo vševed .

Keď som vonku, nemyslím si, že ľudia ma sledujú a, povedzme, smejú sa na mne, alebo si o mne myslia niečo zlé.   Ale už sa to v minulosti aj stalo, zažil som to.   Ja som mal dosť dramatický začiatok choroby. Vlastne nie úplny začiatok, lebo sa mi to zhoršovalo postupne, no po 2-och rokoch od určenia diagnózy "akútna psychóza" došlo k tým dramatickým udalostiam. A potom som počul, ako si niektorí mladí ľudia, keď som prešiel popri nich, šuškali: "To je on!" "Nie, to je jeho brat." "Nie, to je on," a pod. Jeden sused mi raz aj priamo do očí povedal niečo nepríjemné. Z toho som bol totálne rozrušený. Ale teraz, keď som vonku, nemám také podozrievavé myšlienky, ktoré by mi nahovárali, že iní ľudia si o mne myslia niečo zlé. Ale to už je na úrovni zážitkov. Jednoducho, vonku som napätý a je mi tam nepríjemne. Doma sa cítim vo väčšom bezpečí. Preto aj mám tú averziu voči vychádzkam von. Často sa mi snívajú také sny, v ktorých počujem, že na chodbe v našej bytovke je nejaký hluk, idú tam hore schodmi nejakí výtržníci alebo je tam nejaký zlý duch. A ja sa snažím zatvoriť dvere v našom byte, no zámok nefunguje, nedrží, a dvere sa nedajú zamknúť, otvárajú sa. Toto sa mi sníva naozaj často. Ja si také sny vysvetľujem tak, že tam ide o tú fóbiu z vychádzok von z bytu. Jednoducho, v našom byte sa cítim najbezpečnejšie, tu nemám strach z ľudí, veď ma tu nikto nevidí. A všetok priestor mimo bytu je pre mňa akoby nebezpečný. Hoci viem, že mi tam nikto nijako neublíži, aj tak sa tam cítim zle. Nedávno, keď som bol v nemocnci, mal som tam vkuse stres z komunikácie s ľuďmi. Aj na skupinových terapiach. Hovoril som tam o tých stresoch a psychológ mi povedal, že u mňa to nie je v rovine intelektu, ale v rovine zážitkov. Keď sa vonku stretnem s nejakým človekom, mám z toho veľké napätie. Ale aj keď nablízku nikto nie je, aj tak som asi napätý, a to preto, že sa nachádzam v "nebezpečnom" priestore. Čiže tam, kde každú chvíľu môžem niekoho stretnúť. A navyše, iní ľudia ma aj vidia. Nemyslím si, že ma pozorujú, lebo viem, že nie som nejaký výstredný, a každý sa stará o svoje veci. Takže, naozaj, môj intelekt chápe, že nič nebezpečné, až na to, že mi je nepríjemne, sa neudeje. Ale na vine sú tie zážitky...

Historik, veľmo s Tebou súcitím, lebo poznám tie pocity rozdielu medzi domovom a "exteriériom". V čase môjho temna (2005-2010) som chodieval, ak som náhodou mal zase raz prerušené štúdium, von len s mamou na občasné nákupy do marketov. Brali sme to ako prechádzku, pomohol som jej s nákupom a zároveň som mal nejakú sociálnu interakciu mimo bytu. Zväčša mi bývalo vždy zle, bol som tam vonku vzťahovačný, každé oko na mňa civelo a všetci ma len negatívne súdili - moje dojmy boli veľmi zlé, sebavedomie som nemal žiadne a červenavé úzkosti bývali pomerne značné, pričom svoje zohrala aj veľká nadváha, ktorá ma na sebavedomí paralyzovala totálne.

Doma som sa naopak cítil bezpečne. Nemal som doma žiadne úzkosti, ani červeň. Bol som kráľom vlastnej izby, svojho vlastného sveta. Sociálne interakcie som si kompenzoval zásadne iba virtuálne, teda četovaním celé dni celé mesiace celé roky. Četoval som asi 10 hodín denne, pričom zvyšok som spal. Hygiena bola slabá, a tak vôbec... celé to obdobie bolo evidentne nafigu po všetkých stránkach.

Presne aj mne robilo a dodnes často robí problémy strach, že niekoho vonku stretnem - známeho. Neznámych cudzích sa nebojím, lebo s nimi ma nikto nekonfrontuje. Sú to len šedí okoloidúci. Ale ak sa naskytne nejaký známy, toho už musím pozdraviť, musím sa pristaviť a musím vymýšľať repliky dialógu. Voľakedy v tej dobe temna to bolo neskutočné trápenie. Teraz sa to už trošku zlepšilo - myslím, že vďaka escitilu a jeho socializačným efektom. V dobe temna som však musel riešiť aj príchodiace návštevy známych či príbuzných do nášho bytu, kedy bývala náhle "narušená moja bezpečnosť". Zväčša som to riešil schovaním sa a zavretím v izbe, pričom som sa robil, že spím. Takto som akože spal aj 3 roky návštev...

Neviem Ti z Tvojej situácie nejak poradiť účinne, chcel som aspoň reku vyjadriť podporu a súcit. Rozumiem Ti. Mne pomohla zásadne až druhá séria elektrošokov, kedy som vystúpil z tieňa negatívnej mentality (akýsi veľmi dobrý reset mentality) a potom teda najmä Escitil v kombinácii s Risperdal Consta. Tá injekcia výborne pôsobila na akékoľvek schizoveci a Escitil mi zabral na depresívne, negatívne, temné a sociálnofóbické maniére.

Viem, že teraz prežívaš tú postprocesuálnu depresiu. Prajem Ti, historik, úprimne jej čo najskoršie odoznenie.  
S pozdravom a podporou
Matej

fuzohnusak napísal:Čo takto sa dobre občas ožrať ?

Teraz, keď mám večerné pesimá, tak mávam občas chute sa opiť. Začalo to tým Silvestrom 2014/15, keď som sa cítil zle a mal som chuť zapiť svoje problémy. Nejak to na moje počudovanie postupuje a pokračuje. Už sa mi stalo odvtedy počas januára asi 4krát, že som mal významnú chuť sa opiť.

Zatiaľ som nad tým víťazil... Ono by to nemalo byť nevyhnutné vlastne ani v jednom prípade. Vždy by to malo ísť bez alkoholu. Nie vždy to ustriehnem, ale tieto súčasné večerné výkyvy zatiaľ nehodlám riešiť alkoholom. Dúfam, že mi toto rozhodnutie vydrží čo najdlhšie.