Prosim pomozte mi

prosim poradte ti
Uz 4 roky sa trapim, najprv to zacalo rodinnymi problemami, tyranie z pohladu otca, zneuzivanie,,az som sa v 16-tich pokusila o samovrazdu,,,a vtedy vsetky moje trapenia dostali mena - diagnozy. depresia,porucha osobnosti,adapcna porucha,,,ale urcite je to nieco horsie,,zacala som brat lieky,,navstevovat psychiatra,psychologa a aj nadalej som sa trapila. Lebo to akosi neprechadzalo. A ako som rastla, tak sa trosku aj prostredie doma zmenilo,aj diagnozy sa zmenili. Dostala som sa az na vysoku skolu, ale aj tak to nepreslo. Trapim sa banalnymi vecami. ako napriklad: mam neskutocny stres pred skuskou, ktory riesim porezanim sa, alebo si vezmem viacej liekov. Citim strasne tlaky,neviem svoje emocie, seba ovladat. Necitim sa dobre medzi cudzimi ludmi, bojim sa v dave. Moji lekari o tom vedia,psychiatricka predpisala viacej liekov a psycholog si nevie rady. Ani ja. Co mam urobit aby som viedla normalny zivot??? Alebo sa to uz neda??? Nebavi ma dalej sa trapit. Obcas mam take myslienky, zeby som to vsetko skoncila,aspon by som na seba uputala pozornost inych, ze mi nie je dobre. Do nemocnice neviem ci chcem ist, neviem ci mi tam pomozu. Este zvazujem moznost elektrosokov, ale tie priatel razne zamieta. Ja by som to skusila,aj keby som mu mala klamat. No najprv mam pred sebou 7 skusok, ktore by som chcela bez fyzickej a psychickej ujmy prezit. Tak co robit??
Dakujem vam za vase nazory, dufam ze ma posunu vpred...

Ahoj MajkaDz

V prvom rade Ťa vítam na fóre, som rád, že si prišla. Tvoj stav síce nie je psychotický, aspoň podľa môjho laického úsudku, ale je závažný, aj objektívne, aj pre Teba subjektívne. Ide zaiste o výsledok ťažkej traumy z detstva alebo z veku dospievania, z ktorého Ti vyplynuli tieto ošemetné dôsledky. Rozmýšľam, čo by som Ti poradil bez toho, aby som sa nezdal, že mudrujem. Asi to neviem povedať bez mudrovania, tak ma vopred prosím ospravedlň.

Môj stav je taktiež nielen vec genetiky, ale aj exogénnych príčin - mal som traumu z ťažkých červenavých úzkostí, ktoré mi spôsobovali viacročné poníženie, a preto mi z toho tak trochu preskočilo. Jedna z hlavných vecí, ktorá mi pomohla po rokoch, je, že som sám sebe odpustil a odpustil som svojej traume, že ma ponižovala a vyňala z normálneho spôsobu života mladého človeka. Je to spôsob vyrovnania sa s minulosťou. Možno práve to riešite s psychológom. Ak došlo k týraniu a zneužívaniu, a ak to už skončilo, je nutné pre Tvoje duševné zdravie otcovi odpustiť. To je veľmi ťažké, viem. Mne trvalo vyrovnať sa s obyčajnou úzkosťou asi 4 roky. Ty si mala ťažkú dlhotrvajúcu traumatizáciu, takže taktiež sa Ti to asi nepodarí v priebehu jedného dňa. Ale naladiť sa na túto cestu, cestu odpustenia, je pre Teba podstatné, aby si sa vedela ohliadnuť spätne do svojej vlastnej minulosti, a nevidela tam niečo neustále ťažiace, tlačiace a stresujúce. Iste, spomínať na to asi rada nebudeš, ani ja nespomínam na svoje trápenia nejak rád. Preto som sa začal výhradne orientovať len na budúcnosť. Balvan z minulosti som skrze odpustenie a zmierenie odhodil, odpustil som aj svojmu otcovi alkoholikovi a teraz pripadám mnohým ako príliš uletený smerom k nádeji, optimizmu, pozitívnemu zmýšľaniu. Občas to až preháňam a aj keď sa dnes naši hádajú, tak sa smejem. Robím si z ich konfliktov srandu, ale nie v zlom, skôr si všimnem niečo drobného, a príde mi to smiešne. Niekedy aj úmyselne. Je to môj spôsob obrany a násilnej orientácie na budúcnosť, kedy som minulosť zahodil a zmieril sa s ňou.

Možno aj toto je Tvoja cesta. Odpustiť, zmieriť sa, vyrovnať sa. A odpojiť svoje myšlienky od tej traumy, a baraj aj nútene sa opierať len o nádej do budúcna alebo o plány do budúcnosti.

Je veľmi dobré, že berieš lieky, lebo ich naozaj potrebuješ. Nemusíš sa cítiť, že Tvoj stav nie je dosť závažný, pričom by si túžila upútať na seba pozornosť blízkych, aby konečne pochopili. V tomto si opäť podobná mne, lebo keď môj psychiater prvý raz začal skloňovať so mnou v ambulancii slovo "schizofrénia", tak som sa tešil a veselil, lebo som cítil uznanie svojich problémov skrze závažnosť diagnózy. Ty týmto nemusíš prechádzať, ani nechci. Ani netúž po samovražde, to určite nie je cesta, napríklad pre veriacich je tu veľké riziko znásobenia utrpenia v pekle, pre neveriacich by si aj tak už nič nevnímala, takže by si ani nepocítila to uznanie, keby si svojou demonštráciou niečo blízkym chcela naznačiť, jednoducho by si ich reakciu vôbec nevnímala nijak. Nemala by si z toho nič. Zároveň Tvoj stav vôbec nie je beznádejný. Áno, je dlhotrvajúci. Ale je dôvod domnievať sa, že budeš napredovať. Najmä ak budeš sa postupne učiť odpútavať vekom od minulej traumy, ako sa budeš učiť otcovi a sebe odpúšťať, zároveň je veľká nádej aj v liekoch.

Na stres zo skúšok skús meditácie alebo aspoň dychové cvičenia. Skús si predlžovať dych, ktorým vydychuješ. Výdych predlžuj čo najviac a nádych stačí, aby bol normálny. Vtedy totiž upokojuješ parasympatické vegetatívne nervy, čím dochádza k uvoľneniu a vstrebaniu napätia. Je veľmi dôležité sa snažiť takto dýchať, aspoň zopár minút. Už po minúte sú cítiť prvé upokojujúce dôsledky. To rezanie sa je vecou Tvojej poruchy osobnosti, o ktorej moc neviem, ale je vidno, že máš v sebe veľa napätia a utrpenia, ktoré potrebuješ riešiť verejným demonštrovaním, lebo túžiš po uznaní, že trpíš. Tvoji blízki Ťa asi nechápu, čo viem, že vie byť veľmi frustrujúce. Preto skús naďalej písať do tejto témy o sebe a o tom, ako sa máš, aby sme spoločne s forumákmi zdieľali Tvoje ťažkosti. U nás nájdeš zaiste pochopenie, nech len buďme Tvojím denníčkom.

Normálny život - máš naňho nádej. Porucha osobnosti so sklonom demonštrovať, plus depresia, stresy, neurózy z traumy. Je to práca na dlhšiu dobu, ale máš kvalitné výhliadky, keď si vezmeš do hrsti okrem liekov, psychológa a psychiatra aj výraznú svojpomoc. Myslím tým denníček, naše fórum, dychové cvičenia, postupné napredovanie vo vyrovnaní sa a zmierení sa s traumou, preorientovanie sa na novú, úplne od minulosti oddelenú budúcnosť. Tiež snaha o športové uzobranie, to je keď si sugeruješ neustálym opakovaním nejakej myšlienky v hlave, že Ti sú problémy a stresy smiešne. Viem, že je to velice divný pohľad na zvládanie stresu, ale zo svojej skúsenosti viem, že je to za pomoci liekov možné. Ja som kedysi bol veľmi precitlivelý a všetko som si bral k sebe príliš. A teraz príde stres a ja sa začnem smiať. Niekto si povie, že mi šibe, ale hlavne, že sa mám fajn, necítim také napätie a omnoho lepšie viem aj celú situáciu dostať pod kontrolu. K takémuto tréningu Ti môžu dopomôcť aj nejaké tie svojpomocné motivačné alebo psychologické literatúry.

Teraz máš tie skúšky - nemaj k tým učiteľom taký rešpekt. Si človek, ktorému veľmi záleží na veciach, možno máš aj sklon k perfekcionizmu. Bojíš sa azda strápnenia pred skúšajúcim, však? Majka, poznám to dobre. Študoval som 7 rokov, kým som dosiahol bakalára, a prešiel som obdobnými starosťami pred skúškami. Najlepšie je sa úplne odovzdať, napríklad Bohu, alebo osudu, alebo čomu. Jednoducho "učila som sa, niečo bude, a ak nie, skúsim znova, nebudem prvá ani posledná, kto musí skúšať znova". To, že si vezmeš viacej upokojovacích liekov plus dychové cvičenia, to je správne. Tie lieky sú pri Tvojom stave podstatné. Možno pomáha aj spísať si na papier dôvody, prečo by sa nič závažného nestalo, keby som na skúške na prvý raz neuspela. Chápeš, úmyselne potlačiť myšlienky na haldu dôvodov, čo by sa stalo zlého, a sústrediť sa na to, čo svedčí, že vec je vlastne prežitiaschopná.

Čo sa týka nemocnice, ja by som v Tvojom prípade sa nezdráhal tam ísť. V nemocnici Ti práveže pomôžu oveľa rýchlejšie než niekoľkomesačné vylaďovanie Tvojho stavu cez občasnú ambulanciu. Tam by si si na 3 či 4 týždne odpočinula a odborníci by Ťa vyšetrovali a skúmali. A účinne pomohli, najmä tí, ktorí sa špecializujú na Tvoje typy problémov. Nastavili by lieky tak, aby Ti bolo lepšie a zároveň by si dostala aj nejaké tie terapie, aby si sa jednak nenudila, a jednak aby si dostala účinné rady od nemocničného psychológa. Osobne si nemyslím, že by v Tvojom prípade uplatnili elektrošoky, lebo tie sa uplatňujú skôr pri psychózach. Ale ak máš depresiu, ktorá je neustále hlboká a pritom stále cítiš tlaky k samovražde, tak vtedy by Ti asi dali. Ale oni majú aj nevýhody. To už by som nechal na samotných lekároch, no viem určite, že by si mala z tej nemocnice osoh, aj keby Ti tie elektrošoky vôbec nedali.

Spomínala si, že sa Ti zmenili aj diagnózy časom, napíš na aké. Možno som to zle pochopil, a predsa len máš psychózu. Ale ako som povedal, Tvoj stav a ťažkosti sú aj tak veľmi uznaniahodné a závažné i bez nej. Preto si toto celé moje mudrovanie vezmi k srdcu, aj keby si mala trebárs tú najťažšiu schizofréniu. Písal som to totiž univerzálne, sústrediac sa na Tvoje konkrétne ťažkosti.

Na záver: Majka, držím Ti palce, preži pokojné sviatky, pomaličky. Dovoľ si aj odpočinok a sústredenie sa na to krajšie, čo v živote momentálne máš. Zaiste nie je všetko čierne, hoci niekedy v depresii sa to tak vie zdať. Nevzdávaj sa a opäť sa k nám na fórum vráť. Budeme zaiste radi. Šťastné a veselé Vianoce, Majka!

S úctou
Matej

Ďakujem, že si odpísal...
Mrzí ma, že my tu všetci máme nejaký problém, deprimuje ma to.. je to take smutné. Život asi nie je fér.
Ja som sa už nejako zmierila s tým, čo sa dialo, len ma to eśte trošku bolí, lebo vidím otca skoro každý deň. A všetko mi to pripomína, tú všetku bolesť ktorú som musela prežiť. Ako som každý večer plakala, volala na linku dôvery a tam mi neverili :-(

A k mojej diagnóze. Čo je to vlastne porucha osobnosti?? Celé moje telo je porucha, ja som porucha ??? Mám chybnú osobnosť??? Bolo mi iba povedané, že neviem zvládať stres a že v stresových situáciách konám skratovo.......ach

A čo to znamená psychóza?? Nemôžem ju mať aj ja?? Ako sa prejavuje??

Majka

Si v tomto opäť ako ja, MajkaDz. Mňa, vždy keď mi bývalo zle, vôbec netešilo pomyslenie, že v tom nie som sám, a že aj druhí trpia, ba viac než ja. Cítil som sa mizernejšie pri predstave, že ešte niekto ďalší musí zdieľať takéto utrpenie, ba má ho ešte aj znásobené. Život nie je fér, to je pravda, ale veľmi záleží aj na našom postoji k životu. Lebo aj v biednych a zdravotne obmedzených podmienkach môže byť človek šťastný, ak sa tak rozhodne a usmerní tak svoj postoj k veciam okolo neho. Za posledný rok som dosť nahliadol do toho a precitol, ako veľmi záleží na trpiacom človeku samotnom, ako sa mu budú negatívne fenomény v jeho živote javiť.

Aj ja žijem s otcom alkoholikom, dnes už abstinentom, doma a vidím ho vlastne každý deň. Taktiež moje úzkosti neprestali. Sú slabšie, keď si dám anxiolytiká, ale napr. keď som bol na nákupe v piatok, tak som sa išiel po ulici prepadnúť od hanby, čo som mal v tvári také napätie a úzkosti. Ľudia na mňa zízali, a potom je ťažko človeku nebyť vzťahovačný. Až mi slzili oči od tej úzkosti, nie od žiaľu, ale od tej anxiety ako jej sprievodný znak. To sa mi stáva aj teraz teda, ale napriek tomu som minulosti, ktorú mi tieto fenomény (či už tá anxieta, alebo prítomnosť otca doma), odpustil a zmieril sa s ňou. Vo výsledku to po rokoch vyzerá tak, že už mi ani nespôsobuje bolesť, ak sa mi takto veci pripomenú. To je hlavný znak aj pre Teba, Majka. Keď sa budeš môcť ohliadnuť do minulosti a nebudeš cítiť bolesť, a keď budeš môcť byť v jednom byte s otcom bez toho, aby si cítila psychickú bolesť zo spomienok, tak vtedy budeš vedieť, že si zmierená a odpustila si. Je to vlastne proces, ktorý započneš a už si, verím, aj započala. A napokon v tomto procese zaiste zvíťazíš, oddelíš úspešne minulosť od súčasnosti, a začneš žiť pre budúcnosť, pre tú lepšiu a krajšiu budúcnosť. Myslím, že ako Ti pôjde vek a budeš ďalej od obdobia traumy, tak sa to bude zlepšovať aj samo od seba. Svojpomocne a pomocou liekov to môžeš však účinne urýchľovať.

Porucha osobnosti? Neviem, aký typ máš, je ich totiž viacero. Porušená osobnosť znamená, že súhrn Tvojich emócií, myšlienok, hodnôt, náhľadu na svet, spôsobu riešenia stresov, tlakov, spôsob využívania inteligencie, a podobne, to všetko môže za istých špecifických podmienok konať vo výsledku chorobne, teda mimo normál. Nízka odolnosť voči stresu, to je typický príznak. Porucha osobnosti nie je choroba v pravom zmysle slova, skôr je to určitá forma Tebe a Tvojej povahe prirodzenej lability. Zostávaš však naďalej v realite, a to je dobre, hoci môžu byť Tvoje niektoré konania posunuté oproti normálu. Keďže porucha osobnosti sa ťažko lieči (je skôr súčasť Tvojho prirodzeného charakteru), tak je v tomto prípade v súčinnosti s liekmi od psychiatra dôležitá, ba jadrne podstatná svojpomoc. Sama sa zmobilizovať a začať na sebe intenzívne pracovať, systematicky na vyrovnaní sa s traumou, prípadne skúsiť nejaké svojpomocné literatúry, ktoré propagujú psychohygienu a oboznamujú pacienta o tzv. normálnych riešeniach psychologického stresu. Taktiež ak Ti to zdravie umožňuje, by si do značnej miery potrebovala fyzické vyžitie, napr. pestovať šport, alebo cvičiť, alebo kardiotréning, kde sa spotíš, rozbúšiš srdce. Fyzický stres totiž nie je na pocit taký nepríjemný, ako ten psychologický, a ako mi bolo aj vysvetlené, i skúsenosť mi to potvrdila, čím privykneš väčšmi telo a organizmus na fyzický stres (napr. cvičením, športom, kardiotréningom, fitness atď.), tak Tvoje vegetatívne nervstvo, ako i srdce samotné bude väčšmi pripravené na ten psychologický stres, ktorý cítiš trebárs v napätí pred skúškami. Bude Ti ho ľahšie dostať pod kontrolu. Preto zdravý životný štýl a pravidelný pohyb musí byť samozrejmou súčasťou Tvojej svojpomoci. Plus ostatné rady, ktoré Ti dodá psychológ, alebo literatúry.

Veru porucha osobnosti, to je hlavne život človeka, ktorý musí sám na sebe pracovať. Psychotici, u tých svojpomoc niekedy zlyháva, lebo keď sa dostanú do ich typických symptómov, ako sú vzťahovačnosť (všeličo dávajú do vzťahu k sebe, najmä v zmysle že ich to ohrozuje alebo im to škodí), paranoja (vyhecovaná vzťahovačnosť vytvárajúca dojem prenasledovania vlastnej osoby niekým druhým), halucinácie (počujú hlasy, majú ozvučené myšlienky, niekto im myšlienky vkladá, vysiela na diaľku, alebo im myšlienky niekto berie z hlavy, vidia nereálne veci, atď.), bludné predstavy (veľmi rozmanité názory, skalopevné presvedčenia o niečom nereálnom, o nejakých zvláštnych súvislostiach, ktoré zdravý človek okamžite pochopí ako nereálne a určite nepravdivé), dezorganizované myslenie,... tak keď sa dostanú do tejto psychózy, tak tá svojpomoc je vlastne nanič. Potrebujú len lieky a psychiatra, aby sa dostali naspäť do reálneho kontextu vecí.

Neviem, či tú psychózu nemôžeš mať aj Ty, možno aj áno. Ale zdá sa mi za tých pár príspevkov, že si v realite, ale trpíš depresiou, traumatizáciou a poruchou osobnosti. Všetko toto je len môj laický pohľad, takže tak to prosím aj cháp. Ospravedlňujem sa, že neviem radiť bez toho, aby som mudroval.

Držím Ti palce, Majka. Prajem naďalej krásne Vianoce a odpočívaj.

S pozdravom
Matej

Ahoj Majka,
čítal som len Tvoje príspevky, tak prepáč, ak sa budem prípadne opakovať po Matejovi.

Udivilo ma veľmi: Ty si ešte nebola ani v nemocnici? Práve tam Ti môžu zo zdravotným stavom pohnúť. Elektrošoky nechaj na uvážení psychiatrov, to je na ich zodpovednosti.

Možno by si mohla uvažovať nad psychiatrickým stacionárom, kde sa dochádza.

Poprečituj si témy v tomto fóre, možno nájdeš nejaké zaujímavé podnety na vylepšenie Tvojho zdr. stavu.

Doporučujem pozaujímať sa o psychohygienu, je to dobrá pomôcka.

Výber literatúry o psychiatrii komplexne nájdeš na http://vydavatelstvo-f.sk/


So želaním skorého zlepšenia zdravotného stavu moderátor Tuto.

Matej: Ďakujem veľmi pekne za rady, zoberiem si ich k srdcu. Veľmi si mi pomohol tým, že si mi priblížil tie všetky veci... ďakujem



Tuto: Ďakujem za tvoju odpoveď. V nemocnici som bola dva krát. Raz nedobrovoľne na akútnom, ale po dvoch dňoch ma rodičia vzali preč. A druhý krát dobrovoľne na adolescentnom v Košiciach...... druhý pobyt bol veľmi prospešný, avšak len dvojtýždňový, pretože, ja mám taký problém, že ak sa niečo stane a ak sa zľaknem, potrebujem rýchlo odísť z danej situácie. Proste som ten nápor nevydržala a vypýtala som sa domov. Lekári ma presviedčali, aby som ostala, ale nechcela som. Potom som to ľutovala, že som mohla vydržať, že som sa nepremohla, nezvládla som to. Teraz som chcela ísť v januári zase, ale asi sa mi nepodarí porobiť všetky skúšky za dva týždne, tak pôjdem až cez leto. Viem, že by som to nemala odkladať, ale keď som v živote všetko len pokazila, chcem aspoň niečo dosiahnuť a to konečne prejsť prvý semester na výške. Minulý rok som bola tiež na výške ale nezvládla som to a tak som putovala na psychiatriu.

Ďakujem vám obom za odpovede. Dodali mi ďalšiu silu bojovať. Držte sa a nevzdávajte sa.

Majka

Ahoj Majka,
toto som vygoogloval. Ak Ťa texty zaujmú, prečítaj si. V češtine.
....................................................

Diplomovka vo Worde:
theses.cz/id/4or3de/49160-440188245.doc

............................................

V současné době stoupá počet lidí, kteří trpí takzvanými ranými poruchami. Jednou z nich je i borderline čili hraniční porucha osobnosti. V současnosti se odhaduje, že hraniční poruchu osobnosti v nějaké míře vykazuje až 50% pacientů, kteří vyhledají psychoterapeutickou pomoc.

Diagnóza hraniční poruchy osobnosti
Hraniční porucha se postupně stala obecně akceptovanou nemocí, oddělitelnou od ostatních poruch osobnosti. Existuje dalekosáhlá jed nota v tom, jaké rysy chování pozorujeme v souvislosti s hraniční poruchou. Kritéria jsou shrnuta v tzv. DSM - III - R.

Obecný vzorec nestability v oblasti nálady, mezilidských vztahů a obrazu sebe samého. Počátek leží v rané dospělosti a porucha se projevuje v nejrůznějších oblastech života. Musí být splněno nejméně pět z následujících kritérií:

1. Vzorec nestabilních, ale intenzivních mezilidských vztahů, který se vyznačuje střídáním obou extrémů, přehnané idealizace a devalvace;

2. impulzivita u nejméně dvou potenciálně sebepoškozujících aktivit, např. utrácení peněz, sexuality, zneužívání omamných látek, krádeží v obchodech, bezohledné jízdy a záchvatů žravosti (kromě sebevraždy nebo sebemrzačení, viz k tomu bod 5.);

3. nestabilita v oblasti emocí, např. výrazné změny nálady od základního pocitu k depresi, podrážděnosti nebo úzkosti, přičemž tyto stavy obvykle trvají několik hodin, nebo v řídkých případech déle než několik dní;

4. nepřiměřená, silná zlost nebo neschopnost ovládat zlost, např. časté záchvaty zlosti, přetrvávající zlost nebo rvačky;

5. opakované vyhrožování sebevraždou, náznaky sebevraždy nebo sebevražedné pokusy nebo jiné sebemrzačící chování;

6. výrazná a trvalá porucha identity, která se projevuje ve formě nejistoty v nejméně dvou z následujících oblastí života: obrazu sebe samého, sexuální orientaci, dlouhodobých cílech nebo přáních ohledně povolání, v druhu přátel nebo partnerů nebo v osobních hodnotových představách;

7. chronický pocit prázdnoty nebo nudy;

8. zoufalá snaha zabránit reálnému nebo imaginárnímu osamění (kromě sebevraždy nebo sebemrzačení, viz k tomu bod 5.).

Zdroj: Heinz - Peter Rohr: Hraniční porucha osobnosti, Nakladatelství Portál

..........................................................................

http://wikipedia.infostar.cz/b/bo/borderline_personality_disorder.html

..................................................................

Tak som trochu zagooglil. V uloz.to som nenašiel nič vhodné, vo Vydavateľstve F tiež len roztrúsené. Zabehol som na české stránky, tam už čosi bolo, tak som Ti to tu priložil. Za obsah neručím, lebo sa v poruchách osobnosti jednoducho nevyznám. Možno do budúcnosti to budem mať inšpiráciu na prečítanie.

Majka, želám Ti, aby sa Tvoj zdravotný stav upravil natoľko, aby si pociťovala len to pozitívne. Moje zbežné doporúčanie je pracovať na sebe ak sa dá, aby ten dobrý pocit pramenil najmä z vnútra v zmysle sebapomoci v chápaní vytvárania pohody, psychohygieny, sebapoznania...

S pozdravom Tuto