Partnerské-ľúbostné vzťahy

zmazany prispevok

Ahoj Liam

Veľmi dobre Ti ohľadom tohto rozumiem. Ja mám trebárs 26 rokov, som chalan (resp. mladý muž) a nikdy som nemal vzťah s dievčaťom alebo ženou. Dokonca ani také pseudovzťahy som nemal. Hoci som mával menšie snahy alebo skôr túžby, nikdy som nevykročil razantne za cieľom mať nejaký jasný vzťah. Moje schizoochorenie ma na dlhé roky sociálne paralyzovalo, viedol som takisto antisocial life ako Ty. Prerušil som styky, vyhýbal sa domácim návštevám, zatváral sa do izby a nechcel som chodiť ani nikam von. Len v jednej veci sa líšime. Som do značnej miery individualista, preto, keďže som nikdy nebol zamilovaný, som nikdy nevedel vidieť vo vzťahu nejaké láskyplné plus - vždy som v tom videl len zaviazanie sa. Viazanosť, záväzok, že stále musím s niekým si telefonovať, chodiť s ňou tam a hentam, dávať si darčeky. To, čo bežní ľudia volajú rozvíjanie romantického vzťahu medzi mužom a ženou, ja pre svoj vnútorný svet vyhodnocujem ako stratu. Kiežby som sa mýlil a kiežby som sa šťastne zamiloval! No zatiaľ sa tak nestalo, tak si pestujem akúsi nezávislosť. Nevstupujem do federácie, ale zostávam samostatným slobodným štátom.

Rozumiem Ti, že by si chcela spriaznenú dušu. Ja som ju vyhľadával na rôznych chatoch celé roky. Mal som celkovo tri spriaznené duše, všetko dievčatá. Nechodili sme spolu, bol to iba virtuálny kontakt, četový. Ale mohol som sa im zverovať plne so svojimi duševnými trápeniami. Jedna z nich dokonca študovala psychológiu, o to viac bola chápavejšia. Najväčšiu spriaznenú dušu nachádzam v súčasnosti vo svojej vlastnej mame. Tá mi nevie síce zakaždým dobre poradiť, ale vypočuje si ma vždycky. A to mi mnohokrát stačí.

Odporúčam Ti pri hľadaní spriaznenej duše využívať internet. Ja som sa síce chatovania vzdal, lebo to malo na mňa v konečnom dôsledku nepriaznivý vplyv, no nemôžem poprieť výhody rozvíjania ako-takých sociálnych aktivít a kontaktov aspoň vo virtuálnom svete. Skús to. Ja som na to využíval kresťanské chaty, lebo nielenže som ja sám veriaci, ale chodia tam zväčša normálni ľudia, čo vedia, čo je to psychika, a nie nevychovaní vulgárni chlípnici, ako na istých nemenovaných chatoch, nech už že sú akokoľvek veľké a populárne.

Myslím, že postupne navodzujem stav úzdravy svojej sociálnej nemohúcnosti. Ešte stále sa síce ako Ty nikam nechodím baviť, ani ma to vôbec neláka, no som aktívny virtuálne na sociálnych sieťach, fórach, diskusiách, nevyhýbam sa už domácim návštevám, mám rád svoje ctené školské spolužiactvo, považujem ich za prínos pre seba a cítim sa medzi nimi prijatý. Ale na chat už nechodím nikde. Ešte je mi zaťažko s niekým ísť von, a stále sa obávam, že si s niektorými známymi nebudem mať čo povedať. Ale zlepšuje sa to najmä vďaka Escitilu, čo je antidepresívum, ktoré lieči aj sociálnu fóbiu. A celkom účinne, by som povedal.

Introvert som vlastne aj ja. Tiež nefajčím, nepijem. Ak chceš, môžeme sa bližšie tu na fóre zoznámiť, a možno by sme si našli k sebe cestu ako blízke duše. Nemyslím randenie, myslím vzájomné pochopenie, podpora, podržanie. A myslím, že veľa dobrého urobíš, ak sa nám tu sem-tam zveríš a budeš s nami naďalej komunikovať, lebo na tomto fóre si môžeš nájsť virtuálnu spriaznenú dušu dosť rýchlo. Vidím to optimisticky. Držím Ti palce, Liam, a teším sa veľmi preveľmi, že si napísala svoj prvý príspevok. Dávam Ti reputačný bodík.

Nech sa Ti darí. Ahoj Liam.

Normálne som po rokoch včera rozmýšľal, že ak by som si našiel prácu, tak by som si začal hľadať nejakú ženskú dušu, ktorú by som urobil šťastnú - teda ak som vôbec toho schopný. Celé je to pre mňa akési tabu. Z dvoch dôvodov:

1.) Sexualita je pre mňa tvrdý oriešok, som veľmi plachý, a nenosím ani kraťasy, lebo sa cítim už vtedy nahý... neviem si momentálne dobre predstaviť, ako by som svoju sexualitu rozvinul v náručí nejakej ženy, bojím sa toho, moja hanblivosť je až chorobná.
2.) Nemám potrebu hľadať spriaznenú dušu, lebo takú dušu dobre a kvalitne nachádzam vo svojej mame, no zároveň viem, že mama tu nebude navždy, no kým zatiaľ žije a je so mnou, tak nemám tendenciu hľadať alternatívu.

Tieto dva dôvody mám v súčasnosti akúsi malú potrebu postupne začať riešiť. Najmä preto, že mi ubieha životný čas. Mám 26 rokov, môj tato mal v mojom veku už oboch mojich bratov, pričom mňa mal až ako 32-ročný. Dajme tomu, že som doštudoval, hoci to riešiť zanechaním štúdia nechcem, ponechám si tie zadné dvierka štandardného prerušenia na 2 roky. No a hľadám prácu. Ak nájdem a získam pracovné návyky a ak mi moje ochorenie dovolí zvládať vec, tak prečo nerozmýšľať nad vzťahom?

Mám strach. Mohli by ste mi dačo poradiť tí z Vás, ktorí už ste vzťah mali, a pritom máte tieto naše choroby. Asi by som začal chodiť na nejaké zoznamky a chat-y. Hľadal by som si nejakú slušnú veriacu kresťanku medzi 23 a 28 rokmi veku. Krásna nemusí byť, ja sám nie som zrovna módna ikona. Dokonca som "pri sebe", tak teda chápete. To len tak nahlas uvažujem - viem, že toto sú myšlienky, ktoré Vám môžu byť jedno. Nikdy som nebol rodinne založený, ale teraz uvažujem, že keby som niekedy mal stabilnú prácu a stabilné ochorenie, tak vlastne prečo nie? Je krásne dať priestor pre nový život a starať sa o rodinu. Vidím v tom zodpovednosť, čo je nový rozmer v mojom živote, rozmer, ktorý sa musím naučiť implementovať do svojej životnej praxe.

Len aby som našiel nejakú, ktorá by ma chcela. Ale veď nie všetky sú krásne a namyslené s veľkými požiadavkami, sú určite aj normálne, bežné a rozumné mladé ženy, ktoré túžia niekoho mať a zo svojich ideálnych predstáv vedia aj ustúpiť. Uvidíme.

Tak nad týmto som včera rozmýšľal večer. Ktovie, ako sa to vyvinie.

Ahojte, odkedy mam diagnostikovanu chorobu, nemala som ziadny vztah. Ani kratkodoby. Bola som sice zamilovana, ale len platonicky. Celkovo som uz 5 a 1/2 roka bez priatela. Rocky ubiehaju. A ja niekedy v myslienkach panikarim..... Na druhej strane som si uz aj takto zvykla. A momentalne si neviem predstavit s niekym vztah. Asi preto, ze som malo sebavedoma a zakomplexovana. Urcite by som vsak toto chcela riesit. Tiez sa napriklad snazim chudnut No a s hladanim prace sa mi nedari. To mi tiez na psychike nepridava. Ale viem, ze netreba zufat, ale mysliet pozitivne.

A co si pisal Matej o tom, ze si sa tesil svojej diagnoze. Priznavam, ze u mna to bolo rovnake. Az sa za to hanbim.

Ja ani neviem, ako sa vzťah vlastne vedie. Čo partneri robia? Idú na večeru a sedia? A čo robia? Rozprávajú sa? O čom? Veď to je stresujúce, stále vymýšľať spoločné témy. Neviem fakt, ako sa partnerský vzťah vedie. Mne to pripadá namáhavé a vidím v tom veľa nevýhod. Asi som taký človek, že aj keby som nebol chorý, aj tak by som bol starým mládencom. Nemám proste asi na to mentalitu "s niekým chodiť".

Včera som mal zaujímavý rozhovor s mojou vedúcou. Asi polhodinu sme sa bavili o partnerských vzťahoch. V podstate som sa jej spytoval, ako to funguje, keď niekto s niekým "chodí". Dávala mi na príklade vlastných skúseností, niekedy aj celkom osobných, úprimné rady, a veľmi mi to pomohlo. Normálne som zatúžil mať nejakú partnerku. Obvykle nepotrebujem s niekým zdieľať svoj svet, lebo ho zdieľam s rodičmi, ktorí sú mi akýmisi najbližšími kamarátmi. Ale rozhodne by to bolo zaujímavé mať nejaký vzťah.

Mojimi chybami sú však znížené sebavedomie. Napríklad často vidím páriky, ako sa na seba vešajú. Ja by som mal pri takom úzkom fyzickom kontakte pocit, že smrdím a že to partnerka pocíti. Je to taký zvláštny príklad zníženého sebavedomia, ale je naozaj pravda, že ohľadom fyzického kontaktu som veľmi nesmelý. Moja priateľka by mala byť hlavne mojou najlepšou kamarátkou. A fyzický kontakt, vešanie sa na seba, objímanie a pusy, to je pre mňa niečo, z čoho mám obavy. Nejde ani tak o konzervativizmus, skôr je to o mojej hanbe. Nikdy som neprejavoval nejaký vrúcny záujem o fyzickú stránku opačného pohlavia, skôr ma vedeli dámy upútať svojou povahou, svojimi vlastnosťami. Neviem či je to na chlapa normálne, ale je to tak. Preto mi je v zásade jedno, či bude mať moja priateľka nejaké fyzické nepeknosti, dôležitejšie je si sadnúť povahovo. Koniec koncov, ani ja nie som krásavec, a moja desaťkilová nadváha tento fakt tiež zrovna neprilepšuje.

Mám teraz také striedajúce sa chvíle, že raz by som niekoho chcel mať a druhý raz mám zas pocit, že sú dôležitejšie veci a že sa svojou mentalitou, ba azda i chorobou na vzťah nehodím. Že som reku skôr samorost. Akurát teraz v utorok budem mať narodeniny a oslávim 27 rokov. Je to fakt čas, kedy treba nad niečím takýmto rozmýšľať. Hodiny idú a nezastavia sa len preto, že nie som dostatočne zrelý.

Máte na toto nejaký názor? Čo by ste mi poradili? Asi skúsim nejakú zoznamku. Ale zas viem, že sa neviem zamilovať do ženy len tak z luftu na základe fyzična (totiž to sa doteraz u mňa nikdy nestalo). Ja potrebujem byť s ňou dlhšie, rozprávať sa, skúmať povahu, záujmy, koníčky, plány do budúcna, jednoducho spoznávať sa. A tak postupne zistiť, že ju takpovediac mám rád a že som s ňou rád. A že s ňou chcem byť aj naďalej a dlhodobo.

Iste ma chápete aspoň trošku...

Takže to je nevýhoda zoznamovania cez net. Ale ja na nejaké flámy nechodím, tak neviem kde by som svoju vyvolenú našiel. Musím skúmať vlastne aj sám seba, že či sa na to cítim a či je môj záujem o vzťah naozaj úprimný, alebo je to len chvíľkový rozmar, ktorý plynie z toho, že moje kolegyne v práci (robím v čisto babskom kolektíve) stále riešia v diskusiách svoje vzťahy, chi.

Matej

Ahojte, milí priatelia!

Toto je pre mňa mimoriadne zaujímavá téma. Zaumienil som si, že prispejem aj sem, a teraz sa na to podujmem.
Tak ja som bol vždy takýýýýý rojko, takýýýý romantik... Už od útleho detstva som celým svojím srdcom, celou dušou sníval o tom, že si nájdem priateľku. (Mimochodom, teraz mám 28 rokov). Aj som bol neraz zaľúbený a tie lásky trvali dosť dlho. Ale nikdy som nenadviazal nejaký kontakt, lebo v minulosti vo vzťahu k tej, ktorú som miloval, som bol extrémne hanblivý. Objať ju, privinúť k sebe – tak aj po tom som veľmi túžil. Avšak, veľmi mi záleží aj na fyzickej kráse. Myslím, že zo ženami to trochu aj viem. Keď som bol v nemocnici na psychiatrii (dokopy 3-krát), veľa som sa rozprával z jednou peknou mladou sestričkou. V čase môjho prvého pobytu tam mi bolo 19 rokov a jej, tuším, 27. Ona je vydatá, vtedy už mala päťročného syna. A hoci ja som veriaci a ona je ateistka (v tomto sme sa teda nezhodli), našli sme spoločnú reč. Obidvaja sme introverti, ona mi povedala, že tiež býva tichá. A bola dobrá, milá, nikdy pacientovi nepovedala nepríjemné slovo. Často za mnou chodila, debatovali sme o všeličom a ja som sa z toho veľmi tešil. Pacienti si všimli, že sa často spolu bavíme a hovorili o tom. V kuse som žartoval, a to aj vtedy, keď mi bolo ťažko. Dokonca jedna pacientka raz povedala, že zvádzam sestričku. Počul som, že ženám sa páči, keď muž má zmysel pre humor. A mne sa pri peknej žene rozväzuje jazyk. Raz som s tou sestričkou a niekoľkými ďalšími pacientmi sedel v bufete. A ona zrazu povedala, že ja som jej najobľúbenejší pacient a že ona to hovorí všetkým. No tak ja som bol z toho v siedmom nebi. Z týh hospitalizácii mám veľmi pekné zážitky. Dokopy som tam strávil pol roka života. Mimochodom, stretol som tam aj mimoriadne inteligentných ľudí, inžinierov (Jeden bol CSc. a naňho mám tiež veľmi pekné spomienky, trávil som s ním veľa času. On mi rozprával všelijaké zaujímavosti.). Ale vrátim sa k téme. Na internete som raz natrafil na stránky o typoch osobnosti. Z nich, ako aj z testov online, som sa dozvedel, že som z väčšej časti melancholik a z menšej cholerik. Jednoducho som z nich spoznal sám seba. A o melancholikovi sa tam píše, že ak si nájde skutočne úprimnú lásku, čo sa považuje skôr za výnimku, lipne na tejto milujúcej osobe celým svojím srdcom a nedal by pred ňou prednosť nikomu na svete. A ja si myslím, že to by platilo aj o mne. Mám takú predstavu, že keby som sa niekedy v živote oženil, tak by som svoju manželku priam zahrnul láskou, nehou a opaterou. Chcel by som byť vzorným manželom. Nepijem, nefajčím a peniaze na zbytočnosti nemíňam. Naučil by som sa 100 receptov a nenechal by som ju, aby sa každý deň unavovala pri varení a umývaní riadu. (No, zatiaľ viem samostatne pripraviť len 4 jedlá, takže to by som mal, čo doháňať ). Čo sa toho riadu týka, zakaždým, len čo sa najem, ihneď po sebe umyjem všetky taniere a príbor. Vysávať sa mi veľmi nechce a pracovať v záhrade – to už vonkoncom nie. Ale keby som bol ženatý, verím, že vtedy by som celý život mal veľkú motiváciu robiť všetko potrebné. Neviem, či by to tak aj skutočne bolo, ale myslím, že by som ju nechcel stratiť a chcel, aby ma mala rada, a tak by som sa snažil. Ale, pravdu povediac, už veľa rokov som presvedčený o tom, že sa mi nikdy v živote nepodarí nájsť si partnerku... Som, jednoducho, príliš chorý a neschopný postarať sa o seba, nie to ešte o rodinu. A v ostatných dvoch rokoch som po láske akosi prestal túžiť. Neviem, či je to spôsobené liekmi, alebo chorobou. Ale ak by som si našiel láskavú spriaznenú dušu, asi by ma bavilo písať si s ňou cez internet. Len tá paranoidita by sa do toho plietla. Z komunikácie mám riadny stres, zdá sa mi, že čokoľvek napíšem, je to totálny nezmysel... Tak asi toľko.

Ahojte, drahí priatelia!

Ešte by som sem chcel napísať o svojom vzťahu k deťom. No tak keby som mal detičky, to by bola krása! Asi tak v 19-tich rokoch som o tom začal snívať, ba až rojčiť. A vždy som ich chcel mať aspoň tri. Nech je všetkým veselo, aj im aj mne s manželkou (Ktorú však nemám a neviem, či vôbec niekedy budem mať. Takže aj s deťmi to je nereálne ). Mal som krásne detstvo (ak nerátam rôzne strachy, ktoré som prežíval už vtedy). Ja mám brata, ktorý je odo mňa o rok a pol starší. Vždy sme sa spoločne pekne hrali, všade sme spolu chodili, kreslili sme obrázky, písali si všelijaké správičky (to všetko máme doteraz odložené v zásuvke a sú to naše poklady), čítali sme detské knižky, ktoré nám rodičia často kupovali, vyfarbovali omaľovánky, modelovali sme všelijaké figúrky z plastelíny, stavali rôzne konštrukcie zo skladačiek atď. Aj tie knižky máme odložené, sú ich tri krabice. Nechali sme si aj nejednu našu hračku ako spomienku na detstvo. Najkrajšie dojmy mám z letných prázdnin strávených spolu s bratom, bratrancami a sesternicou na dedine u starých rodičov. Ten ich dom a dvor sa mi veľmi často sníva. Moje detstvo bolo nádherné, za čo vďačím predovšetkým svojim rodičom. V podstate sa doteraz cítim tak trochu ako dieťa. Aj moja literárna tvorba je zameraná predovšetkým na diela pre deti. Jedna odborníčka v literatúre mi napísla, že na to mám talent. A v časopise aj na internete som čítal, že aby autor mohol písať pre deti, potrebuje nestratiť kontakt s tým detským svetom, s ich vnímaním reality. Jednoducho, musí do určitej miery zostať dieťaťom. Trochu aj kreslím a tiež sú to obrázky pre deti. Takže ja detičky asi viem pochopiť a aj sa s nimi rád rozprávam. Ale som v kontakte len s deťmi nášho kňaza. Ja som pravoslávny a náš kňaz má dvoch malých synov a tretiu dcérku (pozn.: pravoslávni kňazi sa ženia). Pred a po bohoslužbách s nimi vždy debatujem. Keby som mal vlastné deti, určite by to bola veľká radosť. Samozrejme, že je otázne, či by som zvládol aj všetky povinnosti a starosti, ktoré to so sebou prináša. Inak, keď sa cítim zle, doma hovorím, že na tento svet sa neoplatí narodiť, lebo tu je viac utrpenia ako niečoho dobrého... Niekedy dokonca mám pocit, že rodičia páchajú zločin, keď plodia deti, lebo život je ťažký a určite sa tie deti niekedy v živote budú trápiť. Tak to už na tomto svete chodí... A, žiaľ, psychózy sú dedičné. Ale inokedy si myslím, aké krásne by to bolo, keby som mal deti. Predstavujem si to tak, že by som sa im čo najviac venoval. Všeličo by som im rozprával, učil by som ich, robil s nimi domáce úlohy (Tak toto by ma určite nesmierne bavilo. Len keby sa aj tie deti rady učili), tiež by som im kupoval omaľovánky a knižky, plastelínu, všelijaké krásne hračky, viedol by som ich ku kresleniu, čítal rozprávky, naučil by som ich lepiť z papiera rôzne vystrihovačky, jednoducho venoval by som sa s nimi aj ručným prácam (čo tiež patrí medzi moje koníčky a verím, že by to zaujalo aj ich). A tiež si to predstavujem tak, že by som sa snažil nikdy nehádať so svojou ženou, aby tie deti nepočuli rozčuľovanie sa a neprebrali to od nás. Neviem, či sa dá nehádať sa, ale myslím si, že je to dôležité. A čo sa týka tej ženy, mám pocit, že ak by som ju mal, tak veľmi by som ju miloval, že by som nemal chuť povedať jej zlé slovo.
Takže takto ja snívam o rodinke...

Historik, dobre sa mi to čítalo. V podstate sme si trošička aj v tomto podobní.

Musíme dať hlavy dokopy a porozmýšľať, ako začať budovať naše prípadné vzťahy. Vzájomne si radiť. Ja osobne potrebujem dlhý čas spoznávania dievčaťa či ženy na to, aby som zistil a pochopil, že ju mám rád aj inak než ako bežnú kamarátku. Fyzicky zamilovaný som nebol a ani neviem, či som toho schopný.

Osobne neviem, ako si nejakú partnerku nájsť. Myslím, že aj preto po žiadnej nemám nejaké extra túžby, lebo som dosť naviazaný na svojich rodičov a veľmi dobre sa mi zdieľa svet s vlastnou mamou. Takže nemyslím na potrebu oddeliť sa od nich a zdieľať svet s rovesníčkou.

Trochu som z toho paradoxne smutný, že je to tak, ale ani sa mi príliš nechce na tom niečo meniť. Avšak čas ide a aj keď som mladý muž, aj mne predsa idú biologické hodiny. Takže voľačo azda by som mal robiť...

Ahojte, no ja som mala šťastie
Tiež som si myslela: "Načo niekomu ničiť život, svojimi náladami a smútkom... Ostanem sama, bude mi dobe, dožijem to nejak sama do toho konca..." Jednoducho som to celé vzala. Spoliehala som sa na to, že už mám niekoho, kto ma vždy podrží - mamu. Ale potom mi došlo, že nemôžem byť navždy vajco, a že ona tu nebude navždy. Čo spravím pak? Skočím z mosta? Topiť sa mi nechcelo... Podrežem sa? To bolí... Otrávim? Ech, kreposti som vymýšľala Nudila som sa, naša rodina nikdy nemala dosť prostriedkov a ani nálady na zaujímavé dobrodužstvá. Sedela som doma a pozerala Sherlocka Holmesa, ktorého som považovala za lásku moju jedinú – šak bol dokonalý: Inteligentný, bohatý, s anglickým humorom, nechcel sex, a bol trochu ako ja – ŠIALENÝÝÝÝÝ!

No a jedného dňa mi napadla jedna myšlienka – môj život je absolútne nanič. Nemám z neho nič, nechcem mať z neho nič, ani tu nič nechcem nechať. Tak ho proste darujem! Nájdem osamelého človeka a urobím ho šťastným.

V podstate som vlastne ideálny partner:
1. Nemám sny – teda budeme plniť tie jeho
2. Nemám skutočné hobby – teda si adoptujem tie jeho
3. Nemám skutočných kamošov – budem milá na tých jeho
Atď, proste on bude šťastný a ja sa nebudem nudiť...

No tak som sa zoznámila. No a ono sa mi to, ľudia boží, nejak zvrtlo! Za celý svoj dovtedajší život som toho nezažila toľko, ako za 3 roky s mojim Kocúrom. Toľko miest, akcií, zážitkov, kultúry, šialeností, rehotov, plačov, absurdností! Neviem, ako to dokázal, ale znova som začala žiť. Zmenila som sa na niekoho, úplne iného. Zrazu som úspešná v práci, zrazu ma ľudia majú radi, zrazu máme byt, zrazu sa pokúšam byť zdravá.... Zrazu mám, ľudia, sny... No momentálne je to aj problém, lebo sa nám navzájom tým pádom teraz trošku bijú tie sny, ale aj tak je to nepopísateľný pocit!

Nevzdajte to pri prvom neúspechu, ak svojej známosti poviete hneď na začiatku, o čo ide a čo sa môže všetko stať - oni nie sú nesvojprávni. Budú vedieť, do čoho idú, naštudujú si. A to že sa možno jedného dňa rozhodnú odísť? Aj zdraví ľudia od seba odcházajú... To že to my nemusíme zvládnuť? Jedného dňa tá manická fáza znova príde...

Ahoj, kwecko!

Tak to je fantastické a aj si to fantasticky napísala Za toto som ti nemohol nedať reputačný bodík.

kwecko, tak to si mala mimoriadne šťastie, co sa týka partnera. Ja mam skúsenosti len s okamžitým ukončením vzťahov ihneď po "priznaní".
Ja som v tejto oblasti rezignovala a už o vzťahy s mužmi záujem nemám. Vlastne neexistuje v mojom živote žiadny muž, ktorý by ma nesklamal a nejakí muži, ktorí nesklamávajú, možno existujú, ale sú veľmi zriedkaví a vyberajú si dokonalejšie partnerky, ako sú schizofreničky s nadváhou s tajným svetom svojich predstáv...