Ako sa dnes máš? 14

Ahojte, ma niekto z vas skusenost s Coaxilom? Ake? Velmi by mi to pomohlo. Vdaka. Max.

ahojte, přeji všem pěkný den,

jsem tu nová :-).

Chtěla jsem se zeptat jak rychle se Vám daří po prožité psychóze i s hospitalizací zase naskočit zpátky do pracovního procesu. Tuším, že to každý máme jinak. Mám za sebou druhou ataku a nějak nevím jak poznat, že už jsem dost v pořádku na návrat do práce.

Budu moc vděčná za Vaše příběhy.

Předem moc děkuji!

@Maxim,

Skúsenosť s užívaním Coaxilu nemám. Co by ste o ňom chceli vedieť?

Milá @Helen,

Vítam vás tu na fóre, verím, že bude pre vás osozne.

Odpoveď na vašu otázku. Ako píšete, je to určite individuálne. Keď mám povedať za seba, tak mam taky pocit, že aj počas hospitalizácie som žil prácou, čo bolo v mojom prípade štúdium. Keď som bol prvýkrát hospitalizovaný, tak som bol ešte študent, a jediná vec, ktorá má zaujímala bola, čím skôr dostať sa z nemocnice a pokračovať v štúdiu, lebo to ma naozaj napĺňalo. Povedal by som, že bolo až komické, keď som sa prebral z kómy a hneď povedal, že o dva dni musím byť v labaku. A to som nevedel ani stať na nohách.

Počas druhej hospitalizácie som chcel ukončiť štúdium, ale po prepustení som hneď pokračoval. PN trvala vždy okolo jedného mesiaca. To mi úplne stačilo a mohol som pokračovať v bežnom živote. Dokonca zdalo sa mi, že ma tam držia zbytočné dlho. S čím súvisí to, že vždy absolvujem už tradičné spory s reverzom.

Pozdravujem. J.

Ahoj @Helen

Ja Som bol hospitalizovaný zo desať krát v priebehu 10 rokov. Popri tom Som chodil na brigády, ale po zväčša Som (ne)vydržal dlho. Mám dookopy odpracovaných tak cca. 4 roky z /50 rokov pracovných. Liečený Som od roku 2004.

Podľa mňa, začlenenie sa do normálu záleží od tvojich mentálnych schopností. Od roku 2018, čo Som objavil čaro knižôk, sa mi podarilo poraziť, usmrtiť a popraviť Insomniu - nespavosť. Od vtedy sa cítim, akokeby zdraví, nič mi nieje. V pohode aj z (ne)chuťou zaspávam a aj spím. (Pre)búdzam sa tak aj zo tri krát ale to je normálne ak potom opäť zaspím.

Ahoj @Helen. To je ťažká otázka. Niekto po psychóze nemusí mať na prácu stav už nikdy a niekto môže pracovať s menšími úľavami skoro hneď. Záleží od toho, že aká bola silná a koľko trvala. Pokiaľ niekto vyše 6 týždňov počuje hlasy, ako som mal to ja. Tak ja patrím do kategórie, ktorí nebudú pracovať asi nikdy. Moja koncentrácia aj po skoro 5 rokoch je veľmi zlá a nedokážem sa sústrediť na nič dlhšie ako 45 minút. Sú dní, kedy sa nedokážem sústrediť ani tých 45 minút. K tomu som málo šikovný. Manuálnou prácou sa neuživím vďaka silnému trasu rúk. Tiež by som bol nerád, keby sa mi to vrátilo.

Ahojte aj noví fórumáci!
Momentálne je to u mňa relatívne fajn, hoci nateraz prácu nemám, čo dúfam, že postupne niečo bude. Otázkou pre mňa ostáva skutočnosť, že či vydržím. Mám pocit aby to nedopadlo tak ako sa aj stalo v minulosti, teda "šípka" do nemocnice. Štve ma to. Najdlhšie som pracoval v kľudnej práci s dobrým šéfom pol roka na štyri hodiny. Ostatné zamestnania boli pod hranicou pol roka. Mám veľkú pochybnosť o získanie vodičáku a v tejto dobe pochybujem, že by som aj spravil psychotesty, ktoré sú pri F25 nutné. Zdravotne je to u mňa povážlivé, ale primerané na dôveru psychiatričky aj obvodného lekára ohľadom liečby ambulantne. Lieky beriem podľa predpisu, depot tiež. Stále dolaďujem psychohygienu, ale ako som písaval, fyzička - kondícia je častejšie formou teórie. Najviacej sa venujem čítaniu, ktoré chápem aj ako biblioterapiu. Mrzí ma cena cigariet, na ktoré mám návyk, a zasahujú mi do malého rozpočtu. Žitie mám síce pomerne pohodové, ale pár patologických symptómov v malom pociťujem. Prajem vám dni do pohody a bezproblémové žitie... Tuto

Ahojte kamaráti, mám sa veľmi dobre. Mám problém však s jednou vecou, a to je tá moja povestná lenivosť, ktorá ma strašne brzdí. Každý deň si hovorím, že mal by som robiť to a to. Realita je taká, že robím toho skutočne len veľmi málo, čo ma niekedy až celkom mrzí.

Chcel by som byť usilovnejší, ale neviem ako na to. Schopnosť plánovať je značne narušená. Zasahuje to aj do aktivít. Hovorím si, že mal by som začať robiť niečo so sebou už 12 hodín a realita neurobil som nič. Dnes som mal veľké šachové plány, ale ostalo len pri nich. Odložil som ich na zajtra a viem, že zajtra sa skopíruje len dnešok.

Ďakujem za všetky odpovede Ak je tu niekto, kto trpí na paranoidnu schizofreniu potvrdenú lekárom, poteším sa, ak sa ozves...a bez ohľadu na to, poteším sa každej skúsenosti, ako sa vám darí s psychickou diagnózou resp.s psychózou fungovať...je málo ľudí, ktori sú ochotní to zdieľať a pritom by to tak pomohlo... Veľa pekných dní bez psychóz všetkým

Ahojte.

V tomto období sa mi len sťažka núti písať čosi na fórum (a vôbec online), nakoľko sa mi akosi zhoršil duševný stav. Už je to vec veľa týždňov, asi od začiatku leta, čo sa čoraz viac a častejšie na mňa lepia depresie. Nie som si istý, čím to presne je, lebo ak aj označím niečo za príčinu a túto príčinu následne poriešim, tak aj tak sa skôr-či-neskôr depresia vráti. Snažím sa venovať meditácii, solffegio frekvenciám, cvičeniu... robím opatrenia v stravovaní a podobne. Tento týždeň som si opäť prelúskal veľmi dobrú knižku o fenoméne nedostatočného pocitu vlastnej hodnoty a aj s ním súvisiacich mentálnych programov a antiprogramov, ktorými sa snažíme podvedome svoje zlé programy v hlave prekonať, a pritom antiprogramy vec v skutočnosti neriešia, ale iba zhoršujú. V duchu prečítaného si zhruba posledné 4 dni snažím robiť zmeny a väčší poriadok v hlave a emóciách. Vcelku mi to zatiaľ vlastne pomáha, len mám strach, že je to zase niečo dočasné. Totiž už som aplikoval na seba za veľa rokov v časoch každej krízy strašne veľa metód, ako sa stať emočne stabilným, pričom väčšina metód aj skutočne v kríze zabrala, ale s tým dôvetkom, že vždy len na určitý čas. Často iba na pár dní, iba niekedy o čosi dlhšie. Preto sa bojím, že aj teraz to tak bude.

Túžim sa Vám (alebo niekomu) zveriť s tým, že sa strašne hanbím za tieto svoje problémy. Vyznávam názor voči ostatným pacientom a ľuďom, ktorí duševne trpia, že duševný bôľ alebo duševné problémy nie sú niečo, za čo by sa mal človek hanbiť. Áno, tento názor plne vyznávam. Je to preto trochu pofidérne, že vo vzťahu k sebe to tak necítim. Dokonca aj za to, že to tak necítim vo vzťahu k sebe a že sa teda za svoju citovú a náladovú labilitu hanbím, tak aj za to sa hanbím.

Kolegyňky, najmä jedna konkrétne, dobiedzajú a zaujímajú sa, čo mi je, keď mi niečo je. A ja mlčím. Neviem nič vysvetliť. Jasné, mohol by som začať chrliť rôzne pesimistické a negativistické reči. Ale v skutočnosti také reči či myšlienky nevediem, iba naozaj-naozaj zriedka. To, že pôsobím na ľudí strašne smutný a vyčerpaný, skleslý, bez nálady, bez chuti komunikovať... to všetko áno, ale bez nejakých negatívnych ruminácií okolo toho. Chcem tým povedať, že nie som negatívne naladený v tom zmysle, že by som sa trebárs išiel hádať, alebo sporiť, alebo niekomu niečo vysvetľovať, obhajovať, alebo sa sťažovať, rozčuľovať. Nevnímam v sebe tento typ negativity. Skôr sa držím bokom od všetkého a je mi akosi všetkého ľúto. No... a keď už spomínam ľútostivosť, ten typ emócie akoby bol medzi ľuďmi tabu, alebo niečo strašne zakázané, hrubo odsudzované. Ľudia viac tolerujú negatívneho človeka, z ktorého ide hnev, konflikt, sťažovanie sa. Negatívneho človeka, ktorého negativita spočíva skôr v ľútostivosti, plači, smútku, takého odsúdia, že si za to môže sám, lebo "sa ľutuje". (Nehovoriac, že necítim ani tak ľútosť samého seba, skôr je to orientované smerom von.) A aj preto sa hanbím o svojich pocitoch hovoriť, lebo to ľudia akoby odsudzujú. Motivačné reči typu "odstrihnite sa od upírov energie, vysávačov dobrej nálady" a podobne, toho sú plné knižky a články. A ľuďom sa to páči, nasledujú to, čo im nevyčítam. A aj preto, že im to nevyčítam a viem, aké to je byť vysávaný negativitou (svojou, aj iných), tak sa uchyľujem k samote, aby moju negativitu necítili. A tým sa oblúkom vlastne dostanem späť k pocitu hanby za to všetko pred ľuďmi.

Ďakujem Vám, priatelia, za vypočutie. Chcel som sa kúsok zveriť so svojimi pocitmi. Nemám komu inému a kde. Som Vám vďačný, že mi takéto, hoci asi aj dosť všeobecné, zverenie umožňujete.

Prajem Vám všetko dobré, moc Vám držím palce.

Ach, @Matej.

To mi je teda ľúto. Neviem, čo by som poradil. Ostatne, by všetky moje rady by boli zrejme mimo toho, čo majú docieliť. Lebo ja vnímam veci inak ako ty. Ty sa najlepšie poznáš a vieš +/- čo je správne, čo pomáha. Veľmi ľahko by sa mi povedalo, nebuď lutostivy. Lenže to nejde zmenit na rozkaz. Preto ja nerád v takýchto situáciách poskytujem slovnú radu. Každý je iný, každý chce v živote dosiahnuť niečo iné. Keď ja považujem vzdelanie za uspokojivé, môžem si myslieť, že je to objektívne správny cieľ, nie je to tak pre každého. Preto sú rady mimo.

Jedine, co môžem urobiť, je popriať ti všetko dobre, a vyjadriť vieru, že ti zvládneš.

Pozdravujem. J.

Ahoj @Lilinka, to že ako budeš fungovať tak je to už na tebe. Či sa budeš aj snažiť alebo ťa celú táto choroba pohltí. Paranoidnú schizofréniu máme tu viacerí a poviem ti tak, že niekedy je to ťažšie.

Základ sú lieky, pokiaľ sa berú tak ani veľké problémy nie sú. Napr. nemám hlasy a bludy už 4,5 roka a to je moje víťazstvo. Návrat do normálneho života je u mňa veľmi ťažký. Koniec koncov mám plný invalidný dôchodok, čo svedčí o niečom. U mňa je to najhoršie s koncentráciou. Nedokážem sa sústrediť na veci dlhšie ako 45 minút. Preto sa venujem trochu šachu a pozerám kratšie seriály, ktoré ma až tak nevyčerpávajú.

Pokiaľ si na invalidnom, či sa doliečuješ ešte tak odporúčam ti vrelo nájsť si nejakú tú činnosť, ktorá by ťa bavila a pomáhala. Nájdi si niečo a oddaj sa tomu. Si určite ešte mladá slečna,tak snaž sa nejako žiť.

Ahoj @Matej to je mi ľúto kamarát, že je ti zle. Ja mám často depresiu, ale naučil som sa ju už nevnímať. Snažím sa zamestnať svoju myseľ niečím a sčasti sa mi to aj darí. Občas to na mňa doľahne. Celá tá choroba, ktorú máme je veľmi smutná, ale niekedy býva to takto. Myslím si, že snažíš sa v norme a vieš dobre, že čo ti pomáha. Držím ti palce a prajem ti, aby už čoskoro bolo to dobre.