Ako sa dnes máš? 14

Ja som mal vcera konflikt so psychiatrom. Dva dni ma triaslo, ale tak dost, ze to bolo vidiet na prvy pohlad. A tak som isiel psychiatrovi, ze potrebujem zmenit lieky, lebo ze som vysadil rispen a uz ho nechcem. No nevymenil mi to a posielal ma do nemocnice, som to odmietol. A asi som bol otravny alebo co. Lebo mi povedal, ze sa neviem chovat a ze zatajujem veci, lebo som bol uz psychicky zruteny, tak som sa priznal s jednou vecou, aj ked som to nechcel nikdy povedat, som sa nejako preriekol. A asi ma chcel dostat na psychiatriu, lebo sa ma vypytoval, ze ci som volaco urobil a take veci. No ale ja som aj tak chcel vymenit tie lieky a povedal mi, ze som si drogami narusil hlavu, lebo som mal vtedy toxicku psychozu. A povedal mi, ze som narkoman a ze mi bude predpisovat lieky pre narkomanov. A tak mi pridal este jeden liek, ktory vraj predpisuje narkomanom a alkoholikom. Ale ten som si este ani nedal, ani si to moc nechcem davat. A este mi povedal, ze tam stale chodim, ze som tam bol pred tyzdnom a teraz zase a ze mi stale volaco nevyhovuje, ze som problemovy a ze lieky sa nastavuju v nemocnici. A napisal do pocitaca, ze odmietam hospitalizaciu a ze nespolupracujem. No tak pojdem niekde inde. A s tym trasenim som bol u neurologicky aj, spravila mi vysetrenia, ale mi povedala, ze to nemam neurologicky problem, ze to mam riesit s psychiatrom. A inak, ja som neni narkoman, nic si nedavam vobec.

@Sweetheart veľmi sa nehádaj so psychiatrom, lebo ťa môže dať hospitalizovať proti tvojej vôli, ja som bola v nemocnici a chcela som podpísať reverz, ktorý mi dali podpísať a hneď ma nedobrovoľne uložili na akútne oddelenie a riešilo sa to cez súd a som dopadla ako nebezpečná, takže som bola právom hospitalizovaná a v skutočnosti keď mám nejaké zlé hlasy, tak idem do úzkosti a plačem schulená v posteli. Inak rispen aj mne menila za reagilu, liek z 2017 a zatiaľ celkom fajn, inak ja mám super psychiatričku, mám ju rada.

Iacobus napísal:
(...) Niekedy som cítil neznesitelnost bytia, teraz to už nie je neznesitelnost, lež absencia zmyslu. Ale to je filozofickym presvedčením, alebo nevdacnostou. Všetko, čo mám, znegujem, že to nie je vôbec významné ci dôležité. Stále chcem niečo viac, ale viem, že nech dosiahnem čokoľvek, asi nikdy nebudem spokojný.

(...) Viem sa nadchnúť pre niečo, ale netrvá to dlho. A potom len premýšľam, či to malo zmysel, zistím, že nemalo, a som zasa tam, kde som bol.

Ahoj, Jakub.

Myslím, že pravdepodobne také to dosahovanie čohosi viac a viac, či vyvíjanie určitých snáh tak, že by to malo napĺňať samo osebe jednotlivca nejakým uspokojením či pocitom významnosti, nevie, myslím, v praxi v ľudskej psychológii fungovať. Vo filozofickej antropológii sa pracuje s pojmom "bytostná otvorenosť človeka", pod ktorý okrem iného spadá aj to, že človek sa nevie "uzavrieť" vo svojich žiadostiach, bytostne ho nevie žiadny "úlovok", žiadny úspech, žiadny dosiahnutý cieľ nadobro a úplne nadostač tak uspokojiť, aby už ďalej vôbec neprahol po ničom inom (a uzavrel tak svoju "bytostnú otvorenosť"). Tadeto cesta po pocite zmysluplnosti nevie viesť a niektorí ľudia (nemyslím Teba), žiaľ, ktorí to nevedia, tak sa snažia touto cestou ísť, pričom opakovane narážajú na to, že za každým dosiahnutým horizontom nachádzajú ďalšie a ďalšie nové horizonty, po ktorých v danom okamihu nevedia už z princípu netúžiť (pretože to, čo doteraz dosiahli, budú vnímať ako niečo malé, neuspokojujúce).

Imagine Dragons v piesni "Demons" spievajú niečo takéto a myslím, že tým triafajú kliniec po hlavičke:

I wanna hide the truth
I wanna shelter you
But with the beast inside
There's nowhere we can hide
No matter what we breed
We still are made of greed
This is my kingdom come
This is my kingdom come

To tučným písmom vieme voľne pre naše účely vyložiť aj ako: "Čímkoľvek sa nakŕmime, čokoľvek uspokojíme, stále sme aj tak plní žiadostí."

Myslím, že Einsteinovi sa pripisuje výrok, že zmyslom života je pomáhať druhým. Čítal som aj verziu, že novinárovi odpovedal na tú otázku aj podráždene "Byť užitočný druhým, čo iné by ním mohlo byť?!" Jemu sa však pripisujú kadejaké výroky, no myslím, že aj tak môžeme brať za bernú mincu práve pohľad, že pocit zmysluplnosti (aj vo filozofickom poňatí a aj v dnešnej psychológii) sa človeku dostáva naozaj v plnej miere asi len vtedy, keď cíti, že je užitočný pre druhých. Keď cíti a vníma, že niekto druhý má prospech z toho, že on existuje, že sa "o to a o to" snažil, či "to a to" tvorí. Alebo sa "tomu a tomu" venuje. Môže to byť samozrejme nejaká odvedená práca, ale môže to byť aj čisto vzťahová záležitosť, lebo vieme, že druhý človek vie z nás mať prospech niekedy už len tým, že s ním sme, alebo že figurujeme v jeho živote, a pritom nemusíme odvádzať nejakú konkrétnu prácu či vynakladať nejaké konkrétne úsilie. Skrátka ak cítime, že druhý človek má z toho, že my existujeme, nejaký prospech, a že má naša práca, snaha alebo správanie, či hoci len naša existencia pre neho nejaký pozitívny význam, a žije sa vďaka nám tomu človeku o kúštiček lepšie či ľahšie, tak sa nám obratom dostáva pocit vlastnej zmysluplnosti. Asi je to aj jediný opravdivý spôsob, ako pocit zmysluplnosti dosahovať a opätovne si ho privolávať zakaždým, keď sa pri meniacich sa náladách a okolnostiach načas vytratí. Takto nejak o tom pojednáva aj dnešná psychológia, aspoň tá, ktorú som mal možnosť čítať v popularizovanej verzii.

Takže výsledne je ako jedno z možných protiopatrení vhodné urobiť to, že dáme naše snahy vždy, naozaj vždy do kontextu životov iných ľudí. Akonáhle je to len naša vlastná záležitosť, náš vlastný záujem, náš vlastný sebarozvoj, tak skôr či neskôr pocítime to povestné biblické varovanie pred "honbou za vetrom" (biblická kniha "Kazateľ"). Avšak keď sa usilujeme zasadiť všetko, čo robíme, do kontextu životoch iných ľudí, nech by to bolo akokoľvek maličké a akokoľvek "mini-lokálne", sme na dobrej ceste, že sa nám ten pocit zmysluplnosti vráti, resp. že ho budeme preciťovať.

Ešte by som chcel dodať, Jakub, že týmto som vôbec nechcel nijak naznačiť, že by si to bol ten prípad, ktorý by primálo robil veci bez napojenia svojho úsilia na užitočnosť druhým ľuďom a na kontext životov iných ľudí. Vôbec nie. Živo si pamätám, čo si mi vtedy pred Vianocami poradil vo veci prejavovania lásky druhým ľuďom, čo ma potom významne nakoplo. To by nemohol poradiť človek, ktorý by bol taký spomínaný prípad. Skôr to berme tak, že som túto mini-úvahu postuloval naozaj len všeobecne a možno si čo-to z toho vezmeš aj Ty, hoci teda znovu priznávam, že tieto veci Ty už, ako Ťa poznám, máš v mysli popremýšľané zo všetkých strán.

Držím moc palce.

Ahojte.

Mám sa ako-tak. V podstate aj dobre asi. Dnes zatiaľ iba odpočívam, sedím za PC, najmä za fórom, popritom periem a uvaril som si jeden polotovar na obed. Dosť dlho som vydrichmával, lebo som si chcel aspoň jeden deň v týždni nenastaviť budík. Navyše je u nás zamračené, čiastočne popŕcha, takže to mi to vylehovanie ešte povzbudilo.

V práci sa ide krôčik za krôčikom k zmene mojej agendy. Ani nemusím nejak bližšie vypisovať, asi detaily nie sú pre Vás v tejto veci dôležité, alebo zaujímavé. Z psychického hľadiska to však pre mňa znamená určitú záťaž, čo následne určuje moje rozpoloženie v týchto týždňoch dosť zásadným spôsobom. V istom okamihu som sa sám seba spýtal: "Aké by to bolo, keby som to všetko zvládal?" A "čo by muselo byť vo mne a v mojom prístupe inak, aby som to všetko zvládal?" Veľa takto po večeroch pred spaním rozmýšľam. V tento týždeň som ani pred zaspávaním nečítal knižky v posteli, ale práveže takto dumal a dumal, až kým som nezaspal. Jedného rána som sa zobudil s odhodlaním, že "odteraz idem všetko zvládať". Povedal som si: "Rozhodol som sa, že to budem zvládať." Znie to maximálne čudne, ale zatiaľ mi takáto autosugescia vcelku pomáha a cítim sa lepšie. Mohúcnejšie. V živote som už aplikoval veľmi veľa autosugescií a afirmácií, a vždy mi to v istom bode prestalo účinkovať. Preto neviem nepredpokladať, že aj teraz tomu tak bude. Ale zatiaľ sa chcem aspoň v súkromí vo svojej hlave tešiť tomu, že mi to momentálne funguje. Niečo na spôsob "Neplač, že keď vypiješ tento pohár vody, že ho už budeš mať znovu prázdny, ale vychutnávaj si, že máš teraz vôbec čo piť." A tak mi napokon aj pracovný týždeň dopadol vcelku dobre, mnohé veci sa podoťahovali a aj moja účasť na poradách bola psychicky "mojou amygdalou" v mozgovni lepšie znášaná.

Rodičia sú už úspešne negatívni a zdá sa, že covid prekonali dobre. Teraz tatino bude musieť byť hospitalizovaný, ale z dôvodu svojho onkologického ochorenia, lebo mu musia operačne urobiť odber vzorky z istého nálezu na jeho jedinom pľúcnom laloku.

A v súkromí inak čo nové? Myslím, že asi nič. Vlastne som nemal moc času na nič iné, než čo som už uviedol.

Ďakujem Vám, priatelia, za prečítanie. Prajem Vám veľa zdravia a pokoja, majte sa dobre.

S úctou
matej

Ja sa v týchto dňoch pripravujem na sťahovanie. Teším sa že sa presťahujem, kvôli susedom. Už mám plné zuby počúvania ich detí ktoré vrieskajú ako opice v džungli, ich matky ktorá deťom oplzlo nadáva, ich škriekajúcich dverí, dupania a iných nepríjemných zvukov. Aby toho nebolo dosť, tak susedia mi začiatkom tohto roku začali robiť nepríjemnosti. Napríklad si ma nahrali ako robím takú hlučnejšiu prácu a dookola mi to púšťajú. Dusím sa tu a viem že ak tu zostanem, tak sa to časom bude len zhoršovať, preto je dobré že odchádzam. Mám tu také veľké krabice a už rozmýšľam čo do ktorej dám. Mám toho aj s nábytkom veľa, ale nemal by to byť problém lebo mám dohodnutú firmu ktorá robí sťahovanie. Sťahovať sa budem po Veľkej noci. Budem bývať v rodinnom dome a myslím že to pre mňa bude lepšie. Budem tam mať viac miesta, lepšie podmienky na prácu a nebudem sa musieť báť čo susedia zase vymyslia. Byt dám na predaj. Ak sa mi ho podarí predať, tak zo získaných peňazí by som chcel maximum dať do sociálnej poisťovne, doplatiť si roky, aby som mal čo najviac zaplatených rokov, lebo bez toho mi nedajú invalidný dôchodok.

Ahojte kamoši!
to stou susedou co spominas mam to iste tu u nas v bytovke mame jednu rodinu co furt vykrikuje s malym a tak ho vychovava no hroza
Posledne dni som neaktivny len lezim nic nerobim. Vynechavam aj ranajky neviem sa donutit nicomu. Lieky raz beriem raz nie cele zle..
Utorok idem za svojim lekarom a poviem mu ze chcem na hospitalizaciu nech ma nastavia dobre. Inak sa tesim dnes na zello pridem dufam ze vas tam bude hojne ahojte drzte sa

Ahojte,

tak ja sa mám fajn, len ma zmáha alergia a hlasy :/, och tie hlasy, ale teším sa už na hospitalizáciu a elektro šoky, snáď pomôžu, inak dnes som robila graficky návrh na jednu hru, ktorú tvorím pre deti, požiadala si o isbn ku knihe, ešte by som chcela spísať pravidlá hry a keď mi prídu všetky objednané veci a vytlačím grafiku, tak sa pustím do tvorby a kompletizácie. Inak sa mi črtá práca, tak budem rada, ak sa zamestnám a spoznám nových ľudí. Lebo s malým je doma fajn, ale už mi je dlho. Majte pekný deň, vaša Patty Pillow

Matej, áno. 

Skôr som to teda tak cielil, ale nechcel som o tom priamo hovoriť. Snáď môžem povedať, vidím to cele vo vztahovej rovine a tu sa mi nedarí tak, ako by som si prial. 

Nech sa snažím akokoľvek, nedosahujem tu správnu odozvu. Isteže malo by to by nezištne. Avšak je prirodzené, že očakávam aj ja nejakú náklonnosť. Konkrétne chyba mi pocit, že sa o mňa niekto zaujíma len preto, že existujem. Pri uvažovaní som zistil, že som idealista, až príliš sa utapam v utopii. Ako by to malo byt, ako by sa ľudia k sebe mali správať. Realita sa dostáva do konfrontácie s predstavami, to ma znepokojuje.

Za posledné roky som sa posunul s priatelstvami ďalej, určite áno. Možno sú ľudia, ktorým an mne záleží, možno som naozaj náročný a neviem, čo viac by som chcel. Tak si to často hovorím.

Problém je v tom, že keď príde obdobie, tak sa nad tým priveľmi zamýšľam, a to zrejme to ani nie je potrebné. Toho sa neviem zbaviť. Nazdávam sa, že bez analýzy všetkého by sa mi žilo lepšie. Potom by to bol život plytký. Mohol by som byť s ním spokojný? Zbytočná otázka, lebo situácia zrejme nikdy nebude taka. 

.....

Možno napíšem k tomu ešte viac, ale musím ísť niečo robiť.

Ďakujem, Matej. Peknú nedeľu prajem.

Dobrý deň.

Chcel som napísať ešte niečo.

Inak dnes bol dobrý deň. Bol som sa dat ostrihať. Odniesol som kolegyni nákup. Potom som bol najskôr pri jednej kamarátke na návšteve, potom som sa stretol s kolegyňou, prechádzali sme sa tri hodiny. Pomedzi to cigareta, to ma ten správny socializacny efekt.

Chcel som ale písať o inom. Neviem to ani poriadne verbalizovat, čo cítim. Ale nazdávam sa, že ma ľudia v okolo nemajú radi tak, ako by som si prial. Kedysi mi to vôbec nevadilo, bol som samotár a nevyhladaval som spoločnosť. Odvtedy sa hodne zmenilo a dosť si zakladám na vzťahoch.

Neviem teraz, ktorá situácia je lepšia. Niekedy aj ľutujem, že to už nie som ja, ten starý neprípustné, necitlivy Jakub. Teraz si hovorím, že to bolo dobre obdobie. Ale bolo ozaj? Asi nie, keď som sa pokúsil o samovraždu. Teraz síce sa občas trápim pre ľudí, ale žijem. Takže neviem.

Jadro celého tkvie v mojich úvahách, že ľudia sa so mnou rozprávajú a občas idú von, len aby ma neurazila. Neviem, aká je pravda.

Kolegyňa je od pondelka chorá. Utorok jej veľmi bolo zle, nestačila s dychom, lebo ju dusil kašeľ. Tak mi pisla večer po deviatej, či jej Neviem zbehnúť do lekárne po kvapky od kašľa. Boli už skoro všetky lekárne zatvorené, ale našiel som Univerzitnu lekáreň v Ružinove do 22.00. Tak som šiel a zaniesol. Dnes som jej priniesol nákup. A ja to spravím rad, nechcem sa tým nejako chváliť. Len chcem ukázať to, že teraz myslím, či by to aj ona spravila pre mňa.

Popravde asi by som sa radšej zadusil, aby som niekoho žiadal o takúto pomoc, ale ak by k tomu došlo, kto by mi pomohol? A toto mam stále. Nerozumiem. Ja ani nepotrebujem pomoc. Potrebujem sa len s niekym rozprávať rozprávať, to mi títo ľudia poskytujú. Prečo nei som s tým spokojný? Prečo sa zaoberám tým, či by spravili to a hento, keby na to prišlo, hoci k tomu nikdy nemusí dôjsť.

Moja neistota vyplýva z toho, že nie som vtipný, zábavný atď. Ľudia sa pri mne necítia dobre. Ani ja by som sa s takým človekom necítil dobre. A keď som sám len čítam alebo študujem. To ma síce zábava, ale tiež mi to nedá nič, čím by som mohol osloviť kamarátov.

A kvôli tomuto sa cítim nepotrebný. Bez zmyslu. Obdivujem ľudí, čo sa tým netrápia. Žijú a užívajú si to. Ale ja potrebujem vedieť, že robím niečo plnohodnotné. Isteže, absolútny zmysel neexistuje. Môžem neicomu pripisovať význam. Co to bude? Bude dostatočne, ak poviem, že chcem priateľov, ktorí sa so mnou rozprávajú, že chcem úspech v práci? Ved to je všetko úplne povrchne. Nič z toho nemá hodnotu, ktorá by ostala.

Neviem, čo s tým. Chcel by som to nejako vyriešiť.

Na toto všetko sa zistilo, že stará mama ma rakovinu prsníka. Uvidím, ako bude. Ale na nejakej pohode mi to teda nepridáva. Veľmi sme si rozumeli, trávil som s nou chcela času.

 A toto je zasa druhá vec. Rodina by mi pomohla vždy. Stále je tu pre mňa. Ale ani to mi nestačí? Toto naozaj nechápem. Vyplýva z toho, že stále idem za niečím, čo nemám. Prečo sa nezastavim? 

Pozdravujem. J.

@lacobus netráp sa, že cudzí by to pre teba nespravili, resp. nevieš, pre mňa to vlastný chlap nespravil, najbližšia osoba sa zachovala totálne sebecky, musela som sa doprosovať, aby ma prišiel pozrieť do nemocnice, aj ja mám pocit, že nie som až tak obľúbená ako by som chcela, ale verím, že sa to zmení