Ako sa dnes máš? 14

Ahojte

tak píšem, len tak z dlhej chvíle....ani extra nemám nič nové....jo, až na tu vojnu na ukrajine....nechcem sa nejako politický k tomu vyjadrovať....len napišem to, že áno je to zle....môj osobný názor/predpoklad je že to bude ešte horšie....ale, čo som chcela napisať je to aby ste nepodľahli informáciám v správach, radiach, na nete, na FB proste ja to nečitam iba sem tam niečo ...a ako hovorím to podstatné sa ku mne dostane a som pokojnejšia kludnejšia....treba si v tejto dobe držať duševný pokoj respektíve nepodliehať panike....možno je dobre vyjsť von, zistiť že život beží ďalej....inak to nie je môj nejaký vyplot duševný....ale to priamo na tuto situáciu povedala psychologička niekde v rádiu.... si myslim, že príznačné pre tuto dobu....ako jasne, keď chcete vedieť ako to zvládam v tejto dobe....tak som rada za prácu....aj keď sef ma občas dosť naštve....plus šef svoje chyby hádže surovo na mna....aj keď ja s tým nemam nič spoločné.....ako piatok som mu už povedala aj o gastrolístkoch dlží mi ich za pol roka....tak sa tato situácia trochu vyostruje....ako nie je to teda ani v práci lahke....a v podstate neviem čo bude ďalej....šef už nadhodil tému vojny a že autoškola sa zavrie.... po pravde mala som dosť v tedy inej práce...tak som nič nepovedala....no, uvidi sa....čo bude....asi tak....tiež si rada prečítam aj vaše pocity a nálady, postoje....

S prianim pekného víkendu

Ahojte, priatelia.

Nejaký ten mesiac som sa odmlčal a nič nepísal. Vaše príspevky som si však chodil poctivo čítať a zaujímal sa o ne. Mal som teraz akosi náročné prežívanie a túžil som sem vždy prísť s tým, že napíšem príspevok v určitom optimistickejšom duchu. A práve táto túžba ma viedla k ustavičnému odkladaniu príspevku, nakoľko som zakaždým, keď bol čas, sa necítil tak, aby som optimistickejší príspevok vedel napísať. Nechcel by som ani teraz ísť do podrobností svojich februárových dní - v krátkosti šlo o depresívne príznaky a keď sa to takto povie, tak my tu všetci dobre vieme, čo sa má na mysli. Preto to nie je treba rozpitvávať. V istých chvíľach som si už plánoval zájsť za psychiatričkou, u ktorej som už nebol... no hádam aj viac ako rok. Vždy si prídem len vybaviť predpis liekov a teraz som mal pocit, že je už treba riešiť aj inak veci. Zatiaľ som napokon k nej predsa len nešiel. Nejako sa to ututľalo občasnými výkyvmi smerom k normálu. Naďalej mi dosť pomáha aj svojpomocná literatúra - február mi v tomto priniesol do života prelúskanie ďalších troch kúskov. Špeciálne spomeniem knižku "4000 týždňov", ktorá ma veľmi príjemne prekvapila a je to jedna z najlepších svojpomocných knižiek za posledné obdobie pre mňa. Mám ju aj skonspektovanú a prípadne časom poskytnem z nej tento jej výcuc niekam na fórum, ak by ste ktosi mali záujem o kľúčové myšlienky z tejto knižky (spísal som to do Wordu asi na 5 strán).

Istým spôsobom bojujem v súčasnosti o to, aby som robil to, čo chcem robiť, aj napriek tomu, že na to aktuálne nemám chuť či podmienky. Vždy som doteraz bol vystavený na milosť a nemilosť toho, či mám zrovna dobrý deň, alebo zlý. A podľa toho sa odvíjalo všetko ďalšie. Vzhľadom na to, že tých zlých dní ("zlých" - teraz to myslím v zmysle lenivých, pasívnych, možno mínusových, možno depresívnych) bolo a je vždy podstatne viacej než tých dobrých, tak moje ciele a túžby sa zakaždým posúvali priveľmi pomaly, až vôbec. Píšem to síce v minulom čase, ale samozrejme, žiaľ, platí to aj naďalej, ibaže s tým rozdielom, že kde-tu už zdvíham vlajku tvrdohlavosti a snažím sa o robenie vecí navzdory tomu, či sa na to cítim, alebo nie. Mal som dni, kedy sa to fakt darilo, potom to opäť miestami zlyhalo v niektorých bodoch. Celkovo sa mi to za posledných 10 dní zdá tak, že to svoje výsledky prináša a je fajn, ak pri tomto prístupe zostanem (hoci občasné regresy sú asi nevyhnutné). Novým prvkom na tejto myšlienke, ktorá samozrejme ako taká vôbec nie je nová ani svetoborná, je pre mňa to, že si ju volím v každej minúte vedome, cielene. Vedome si priznávam svoju nechuť, nepohodu a ďalších kopec pocitov, myšlienok či podmienok, ktoré hrajú u mňa rolu polien pod nohami, a vedome sa ich snažím znášať. Niečo ako keď jeden citát hovorí, že odvaha nie je neprítomnosť strachu, ale konanie napriek strachu. Často to beriem ako také cvičenie, cvičenie trpezlivosti, tvrdohlavosti. To slovo "tvrdohlavosť", hoci sa používa ľudovo skôr ako záporná záležitosť, som si osvojil ako niečo pozitívne preto, lebo mi raz istá kolegyňka ním vysvetlila svoju "absenciu lenivosti". Pýtal som sa jej, ako to všetko zvláda, čo zvláda... (pracovala u nás na plný úväzok, popritom externe študovala), ako sa donúti potom ešte čosi robiť. Odpovedala, že to preto, lebo je tvrdohlavá... niečo si zaumienila, tak si ide za tým. Možno je to skôr o cieľavedomosti, húževnatosti... ona to opisuje skôr tamtým prívlastkom, pretože jej môže byť aj špatne, aj horieť strecha nad hlavou, ona proste ide písať seminárku, lebo si to tak povedala. To trošku odľahčene myslím.

Počas februára som doma príliš produktívny nebol... a to vlastne aj na poli IT-vecí. Vo voľnom čase som skôr odpočíval, čítal web a tiež teda tie knižky... Kus roboty sa podaril porobiť iba v práci, tá mi je naďalej veľkou mentálnou oporou vo veľa smeroch.

Čo sa týka vojny na Ukrajine, tak spočiatku som bol z toho hotový a priveľa času som trávil čítaním spravodajstva na webe. Súhlasím, čo písala Mischelll; v práci sme si povedali, že si tie informácie treba dávkovať zhruba na 5 minút denne. Poradil nám to aj jeden obchoďák, ktorý v minulosti bol očitým svedkom udalostí v Kosove (o ktorých nám prezradil, že sa z nich tam po pár hodinách povracal). Tak aj ja som si to zredukoval na iba niekoľko minút oboznamovania sa s novými aktualitami v tejto veci denne. Jednoducho sú to veci a v tých videách sú také výjavy, že to osobne, priznám sa, neviem spracovať. Neviem čeliť emočne a mentálne toľkej brutalite. Iste, môže si ktosi pomyslieť, že som slaboch, ok... priznávam takému človeku právo si to o mne myslieť, nemám mu to ako vyvrátiť, ba dokonca mu jeho názor aj potvrdím. Koniec koncov, to, že som precitlivelejší jedinec, vie hocikto, kto sa so mnou osobne stretol, neviem také niečo skryť, pryští to už aj z mojej tváre, už z mojich ustavične červených líc je každému prezradená moja neistota a slabosť, keď niekto ide okolo mňa. Vždy to tak bolo, od detstva. Takže, aby som sa emočne nezosypal úplne a fungoval aspoň vo svojom životnom kontexte, do ktorého som zasadený (napr. moje zamestnanie), tak si tie správy dávkujem na 5 minút denne - za ten čas zachytím najdôležitejšie informácie z vývoja udalosti.

Čo sa týka covidu, už to v mojom okolí mali asi všetci, a ja stále nič. Znie to, ako by mi to chýbalo, ale to skôr tak odľahčene vravím. Dvaja z nášho kolektívu to už mali nedávno dokonca druhýkrát. Aj rodiny mojich kolegýň to už z väčšej časti poprekonávali. Ja a šéfka sedíme vedľa seba 8 hodín denne a my nič. Už asi v januári sme si vraveli, že je to len otázka času, kedy to okúsime aj my dvaja... a hoci to už mali aj v jej rodinke, aj v jej súkromnom okolí, ona odoláva. A tým aj ja, lebo som si s ňou tak odľahčene povedal, že ak to ja dostanem, tak jedine od nej, lebo osobne nikam nechodím, stále lapím mimo práce doma vo svojej garsónke, zatiaľ čo ona chodí kade-tade. Ale to som samozrejme nemyslel vážne, lebo to, že by mohla byť zdrojom pre mňa len ona, nie je isteže úplne pravda. Ospravedlňujem sa, ak som týmto odľahčením niekomu spôsobil hnev alebo smútok - nechcem tým byť samozrejme nijak neúctivý voči tým, ktorí tomu podľahli.

Priatelia, ďakujem Vám za možnosť sa opäť trošku vyrozprávať a tiež za Vašu trpezlivosť.
Prajem nám všetkým veľa všestranného zdravia a pokoja v mysliach.

S úctou
matej

Je fajn že píšeš, Matej. Tvoje príspevky sa dobre čítajú.

Ahojte fórumáci! V týchto dňoch cítim akési nepohodlie súvisiace s malou úzkosťou a miernymi "strachmi". Pomenej som vonku, a teda hlavne doma. Svoje "akp." sa snažím čo najpoctivejšie vykonávať. Problém je však vo fyzických aktivitách, ktoré zostávajú až pričasto nevyplnené. Vnímam súčasné situácie a rozhodne mi to nie je jedno. Rád som na Zelle, kde slobodne hovoríme o všeličom pomerne otvorene. Dnes som bol s mamou na cintoríne a okrem prirodzenej piety som sa aj potešil prvými snežienkami povedľa chodníka. Som vďačný za každý deň a vždy sa snažím nájsť v ňom čosi potešujúce. Majte sa pekne! Tuto

Ahojte kamaráti, som rád, že ste sa ozvali a pochválili ste sa, že ako trávite svoje dní. Držím vám palčeky, aby bolo to také, aby ste boli spokojní. Ja sa mám celkom dobre, ale nie je mi teraz všetko jedno. Predsa len od Ukrajiny delí ma nejakých 33 km a je pravdepodobné, že môže tu niečo dopadnúť a raz v noci bolo počuť aj tanky z Ukrajiny, ako sa presúvali na front. Nechcem myslieť na zle vecí. Dúfam, že zavládne už čoskoro mier. Je mi jedno, že kto vyhraje. Radšej by som bol, keby obe armády sa zbalili a išli do kasární. Nemyslím si, že sa udeje to tak skoro. Predsa len vojna je len 10 dní a dá sa čakať, že potrvá to minimálne rok. Možno bude trvať to aj dlhšie.

No nič musím pouvažovať o svojom dennom režime, lebo v poslednej dobe sú to len správy. To bude iná téma.

Ahojte. Ja sa mam tak kadejako. V praci mam uz odrobeny mesiac a uz je to v pohode pre mna aj ked zacinam mat nejake konflikty s kolegynou mam pocit ze voci mne nieco ma aj ked neviem co kedze robim veci ako mam a snazim sa, ale mozno prave to je problem , zazila som to uz vo viacerych pracach ze na mna kolegyne ziarlili a robili mi preto zle takze nic nove. Ale na nalade mi to nepridava, mam casto problemy sama zo sebou nie este celit otrasom z vonka. No ale cchela som tu pisat o svojej socialnej fobii lebo ta mi prekaza velmi drzim si odstup od ludi alebo ich pustim az prilis blizko a zrania ma alebo niesom sama sebou a to ma zacina dost vytacat som z toho podrazdena. Odkedy som mala prvu psychozu pred tromi rokmi vtedy som sa dost zmenila a nechala som si do seba zasahovat velmi lebo som bola rada ze zijem takze som nic ine neriesila len prezit. Ale teraz sledujem ze sa to meni. dostavam sa opat k svojej sile a ak sebe samej a zacinaju mi vadit nejake veci vlastne dost vela veci. Sledujem ze pocas tych 3 rokov si ludia az prilis zvykli nato ze som bola dobrucke tichucke dievcatko ktore nemalo ziadne potreby a na vsetko prikyvovalo. Ano bolo to tak lebo mi vybuchla hlava a bolo mi tak zle ze som mala problem to ustat. Ako sa uz dava hlava trochu do poriadku prichadza s nou naspat aj moja povaha a to sa viacerym ludom nepaci. Takze etraz bojujem na mnohych frontoch aby som posunnute hranice voci svojej osobe opat vratila do normalu v akom boli pred psychozou. Je to tazke a mnohi ludia ma asi odmietnu ale nemozem ist proti sebe. drzte mi palce ... majte sa pekne

Ahojte. Som tu novy. Zaujala ma sprava od Katusky. Presne viem ako sa citis. Dnes som bol na kontrole a moja doktorka moje povahove vlastnosti otocila na to ze to su presne priznaky choroby. Kukal som na nu jak .... Od novembra od hospitalizacie kym na vsetko pritakavam je to fajn, ale uz sa zacinam ozyvat a byt sam sebou tak je problem. A tak som dnes z kontroly odisiel s tabletkami navyse Je dolezite byt sam sebou a tak drzim palce!

a co si jej povedal? si odpapuloval volaco?

Ano mali sme mensiu vymenu nazorov ja tvrdohlavy ona tvrdohlava. skoncilo to tym ze sa rutim do psychozy a ze bud ma nechaju v nemocnici na doliecenie alebo mi predpise dalsie lieky. Tak som odisiel s tabletkami. S rodicmi to iste. Cely zivot si ma nevsimali a nepocuvali ma a teraz ked u nich musim chvilu zit kym mi schvalia invalid tak im vsetko pride ako psychoza pritom vobec netusia aky vlastne som povahovo. To je cele zle ale nevzdavam sa

Ja sa dnes cítim mizerne. Moji nepodarení susedia počúvajú tupotiny. Ja počúvam spolu s nimi, lebo mi to hučí do bytu. Už som bol za nimi a prosil som ich aby si to stíšili, ale nemalo to žiadny účinok.

Ahojte

k tomu hluku čo ste písali....tak moja spolubyvajuca ma izbu pri izbe susedkiného potomka....a ten je asi dost malý a reve večne po 18:00 a ráno a vlastne stále....počula som to ...to pri tom sa ani neda nič robiť....ja mam tiez izbu na druhom konci bytu a tiez iná suseda tam ma dceru ale ta len sem tam skáče po posteli čo počujem....a dupe...sem tam kričí...ale inak sa na mojej strane bytu da žiť....

Prajem pekný večer

Čo sa týka dupania, tak toho sa pri mojich susedoch napočúvam dosť. Ich deti dupú a mám dojem že čím sú väčšie, tým viac dupú. Aj ich matka dupe. Ale iba niekedy. Napríklad keď trieska do stúpačiek, tak vtedy nedupe. Problém je že bývam v jednoizbovom byte, takže nemôžem ísť do žiadnej tichšej miestnosti.

Inak, mám spomienky ešte z čias keď som žil v Bratislave, kde som mal prenajatý jednoizbový byt. A v tom byte nado mnou bývala jedna žena, ktorej vadilo že som fajčil (vtedy som ešte fajčil). Tak mi začala robiť zle tým že bola hlučná. Ja som si o desiatej ľahol spať, ona prišla o jedenástej, začala so všetkým trieskať, potom začala vysávať, samozrejme že ma zobudila. Alebo keď mi prišla návšteva, tak začala vysávať. Bolo utrpenie tam žiť. Potom sa odsťahovala a do bytu po nej sa nasťahoval jeden párik. Obidvaja vyzerali úplne rovnako, boli strašne tuční a keď chodili po byte, tak dupali ako slony. To som v živote také dupanie nepočul. Oni keď dupali, tak to dunel celý panelák.