Ako sa dnes máš? 14

Ahojte kamaráti, Vianoce sa blížia a tým mi odpadáva akosi chuť do šachov. Myslím už na štedrý deň (nie že by som čakal veľké dary). Darčeky budú asi decentné, lebo ja mám všetko, čo potrebujem. No nič šachy musia ustúpiť Vianociam, ale som zvedavý, že ako budem po Vianociach trénovať. Bude treba robiť totiž aj rôzne práce. Dnes som musel pomáhať mame s niečím. Trochu sme začali upratovať a ku tomu musel som skladať aj dokumentáciu. Bolo to príjemné. Zatiaľ sa udržiavam len vo forme. Riešim šachové diagramy 6 diagramov denne a prehrávam si jednu partiu denne zo šachovej knihy. Tiež musím sa pochváliť, že hrávam už bleskovky s rozumom max. 1-2 denne.

Na rok 2022 nechávam si šachové analýzy vlastných partii a prácu nad otvoreniami. Dúfam, že to novoročné predsavzatie budem plniť.

Ahojte kamaráti, v kalendári som sa dočítal dnes, že náš Dušan (vrana) má narodeniny. Tak týmto by som mu rád poprial len to všetko najlepšie. Som rád, že si tu medzi nami a robíš nám spoločnosť.

Ako sa mám? Mám sa naďalej veľmi dobre. Myslím už na Vianoce, že aké bude to. V posledných dňoch bolo práce už pomenej (vlastne žiadna práca nebola). Ten čas som nevyužil najlepšie. Väčšinou som sedel na internete, čo nie je dobre. Šachy som nechal už na rok 2022. Verím, že nabehnem už 1. 1. 2022. Musím urobiť aj tréningové plány konkrétne na 3 mesiace, čo zaberie mi veľa času. Chcel by som naplánovať pekne týždeň po týždni, že čo budem robiť. Uvidím však, že či budem schopný to dodržiavať.

Rád by som sa pridal ku Kimimu a zagratuloval nášmu kamošovi Dušanovi.

@vrana,
Všetko najlepšie k narodeninám. Prajem Ti do nového roka života hlavne veľa zdravia a mnoho úspechov vo veci Tvojho sebavzdelávania a osobného rastu. Drž sa!

Dušan, 

rád by som sa pridal so želaním všetkého dobreho, hlavne teda zdravia a pokoja.

Dobrý deň prajem.

Vidieť, že aj tu na fóre sa nám zvianocnieva. Mam rad túto atmosféru. Spomínal som, že si užívam ten pokoj a rodinu počas Vianoc. Teším sa vopred, o to rýchlejšie, ta pohoda cez Vianoce pominie.


Od utorka nerobím, takže v pondelok večer cestujem domov.


Dnes je deň, keď idem chystať vianočné pozdravy/priania pre rodinu  a blízkych. Je to u mňa už taká tradícia, kedy napíšem nejaký citat, ktorý má oslovil a veľa pre mňa znamená. V počiatočných rokoch to bolo jednoduché. No teraz mi už dochádza inšpirácia, lebo chcem napísať stále niečo nové, aby som sa každoročne neopakoval. Momentálne mám blízko k stoickej filozofii, tak predpokladám, že citat bude od Marca Aurelia. 


Všetky darčeky sú pripravené. Veľmi mi robí radosť obdarovať. Mam z toho dobrý pocit. Potrebujem ich ešte pekne zabaliť. Zvláštnosťou je, že tento rok som nikomu nekúpil knihu ani ponožky. Co sú teda tradične darčeky.


Len toľko odo mňa.


Všetko dobré prajem. J.

Ahojte.

Hanbím sa trošku priznať, že sa mi v súčasnosti moc veru nedarí. Cítim hanbu preto, lebo vnímam vo svojej mysli veľa vyčítavých a útočných myšlienok, ktoré mi navodzujú pocit viny, že si za všetko môžem sám. Veľmi by som potreboval okúsiť niečo ako nepodmienenú lásku, nepodmienené prijatie, kde budem cítiť, že sa nemusím stále snažiť výkonmi ospravedlniť svoju existenciu.

Knižka "Nedostateční pocit vlastní hodnoty" od nemeckého autora Rohra je úplne o mne. Veľa som sa v nej našiel, hoci teraz ju spomínam iba na okraj, nakoľko som ju čítal v skutočnosti už dosť dávno. Myslím si, že som dosť neurotický človek najmä v tom smere, že ma ustavične prenasledujú pocity hanby, menejcennosti, potreby sa stále v jednom kole ospravedlňovať, že som sa vôbec narodil, a silného tlaku v hlave, že sa musím pri druhých ľuďoch strašne moc snažiť, aby ma prijali a aby ma vôbec mohli aspoň trochu mať radi. Je to ako nejaká krutá hra, kde ide o to zaslúžiť si lásku. Kolegyňa, s ktorou si občas trochu povieme aj čosi bližšie, tak mi vraví stále, že nesmiem tak visieť na tom, čo si druhí o mne myslia. Hovoria mi to dokola aj mnohé knižky.

Je to strašne ťažké si toto neurotické nastavenie vyhodiť z hlavy. Knižky mi poradili počas rokov mnoho konceptov a prístupov, ako sa z toho "vyliečiť". Myslím si, že som skúšal aj poctivo väčšinu, no akosi nakoniec sa aj tak presadil časom späť tento môj zažratý negatívny program, ako to nazýva Rohr. Rohr aj vraví, že snaha sa ospravedlňovať alebo ospravedlniť svoju existenciu nejakými výkonmi, snahami a podobne, že to je všetko antiprogramom voči pôvodnému nastaveniu, a on ako taký nie je skutočným riešením. Prejavuje sa to v tom napríklad, že keď sa v rámci antiprogramu človeku dostane toho, po čom v rámci pôvodného programu túži (napr. ja lásku, prijatie, uznanie a pod.), tak v tej chvíli sa aktivuje pôvodný program a človek to v sebe všetko poprie. Nedokáže daný neurotik prijať niečo také ako skutočnú pravdu. Napr. ak ma šéfka pochváli za niečo a povie, že som v niečom dobrý, tak sa zahanbím, neviem, ako na také niečo reagovať, neviem prijať ocenenie. Nerezonuje to s mojím "programom" v hlave. Na jednej strane sa viem z uznania neskutočne nakrátko dojať, na druhej strane v hĺbke mysle reaktivujem paradoxne silný pocit nedostatočnosti. Neviem to presne opísať... Rohr to vysvetľuje oveľa lepšie. Skrátka ale sedí to na mňa.

Konfrontovať sa so svojím programom a so svojím antiprogramom, to síce pekne znie, ale teda zatiaľ mi rôzne techniky, ako to urobiť, nepomohli. Dočasne možno áno, ale na ploche viacerých týždňov som bol vždy tam, kde predtým.

No a aby som sa vrátil späť k tomu, že ako sa mám, tak vlastne v duchu vyššie uvedeného sa hanbím teda otvorene písať, že sa mi vôbec nedarí. Mám strach, že sa všetky tie moje výčitky a pocity viny, ktorými na mňa útočí vlastná myseľ, že sa potvrdia v názoroch iných ľuďoch ako oprávnené. Inými slovami, tí, ktorí toto čítajú, že si povedia, prípadne rovno napíšu niečo, čo ma dá dole.

Mávam v súčasnosti viacej príznakov depresie, zápasím s ňou. Resp. čo budem okrášľovať príspevok, rovno poviem, že sa mám dosť zle duševne. Nejak som sa rozcitlivel, takže paradoxne už len v stručnosti poviem, že tým pádom ani nezvládam bežné starosti života - škola zle, niektoré predmety stratené, zápočty neurobené, pravdepodobne musím prerušiť štúdium; príprava na Vianoce žiadna, nemám ani jeden darček a je mi veľmi zaťažko čo i len rozmýšľať, čo mám vlastne kúpiť. S rodičmi hodnotím vzťah ako dosť zlý - niežeby sme boli pohádaní, to ani trochu, ale veľmi mám silný pocit, že si nemáme čo povedať. Moje odsťahovanie a už dlho trvajúca pandémia, kedy k nim chodím fyzicky naozaj sporadicky, nás výrazne odcudzilo. V práci sa množia konflikty a už čoraz viac nezvládam povahu mojej šéfky a nekompatibilitu s povahou mojou.

Vo svetlé chvíľky ma aspoň baví si buď čítať, alebo programovať. Programujem pomerne často už, ibaže to, čo ma aktuálne baví a zaujíma, a nie to, čo mi zadáva škola. Je v tom boj toho, čo ma odreagúva, s tým, čo ma povinuje. A to aj hoci ide v podstate o tú istú činnosť, teda programovanie. Je to v istom zmysle paradox, no tak či tak v tom spočíva jedno z mojich kľúčových zlyhaní.

Ďakujem Vám, priatelia, za vypočutie. Mohol by som tu vypisovať ešte veľa, mám "v srdci" ešte veľa odpadu a negativity. Ale už to je aj teraz dlhý príspevok, tak v tejto chvíli aspoň takto. Veľmi si vážim, že som sa tu mohol zdôveriť.

Prajem nám všetkým mnoho zdravia, duševnej stability. Mám Vás rád.

S úctou
matej

@Matej,

Len krátko by som napísal odpoveď, hoci viem, že ti nepomôže, s tým sa musíš vyrovnať sám a viem, že je to veľmi ťažké.

Vidím veľkú podobnosť. Aj ja som taky bol. Veľa sa v mojom živote zmenilo. Nechcem písať o sebe. Ale poradil by som, snaž sa nejakým spôsobom nelipnut na týchto svetských záležitostiach. Skus viac žiť duchovne. 

Postav svoje šťastie nie na tom, koľko máš kamarátov, aký úspešný si v škole, či práci, lež na tom, aký si vnútri. To by mal byť cieľ. Skus byť viac rezignivany a prijať skutočnosti také, aké sú. Jednoducho pokojný.

Lásku od nikoho nechceš, lebo láska bolí. Dávaj lásku ty iným. To neboli. 

Úspech v škole je plany. Dôležité je, aby si mal zručnosti v programovaní, ktoré naberas sám, lebo sa tomu venuješ. Škola ti prikazuje robiť to a to, a mnohé z toho ani nie je využiteľné.

A tak ďalej by sa dalo pokračovať. Musím ešte napísať jednu krásnu vetu od Marca Aurelia: " Akými myšlienkami sa budeš často zaoberať, taka bude tvoja duša, lebo myšlienky zafarbuju dušu." 

Je tam vyjadrené všetko potrebné. Len nie je napísané, ako myšlienky usmerňovať, ale to už nechám na teba.

Pozdravujem a prajem všetko dobré. J.

Ahojte,

nechcem kaziť vianočnú atmosféru, ale tiež sa mi moc nedarí.

V januári si potrebujem vybaviť invalidný dôchodok, ale bojím sa, že rodičia ma dostanú do nemocnice skôr ako stihnem od nich odísť a povybavovať veci aj napriek podstivo braných liekov. Absolútne s nimi nevychádzam a už som mala skrz jednu hádku upravenú liečbu cez otcov telefonát s doktorom, ktorá ma dostala asi do mánie a minula som ťažko zarobených takmer 2000€ na sprostosti. Pripisujem to k tomu, že okrem reagily som brala ešte 1mg rispen a alventu. Viem, že som musela v jeden deň zobrať 4mg rispenu a potom som si to zrejme hneď znížila na 2 mg. Nepamätám sa moc... každopádne som ako tak zastabilizovaná na 2 mg rispenu, reagile a alvente. Akurát po dnešnej hádke a priznaní o minutých vlastných peňazí ma zas nútia navštíviť psychiatra. Neviem čo mám robiť, už som invalidný mala vybavovať v decembri, ale skrz upravenú liečbu som toho nebola schopná. Bojím sa, že sa k tomu nedostanem ani v januári a ak sa ešte zle nastaví liečba, miniem aj posledné zarobené peniaze, chcem len dožiť do januára.

Ďakujem za prečítanie. Majte sa pekne

Ahojte. Matej citala som tvoj prispevok a ani nevies ako som sa v tom nasla. Mam to podobne ako ty presne tie myslienky aj tie tryznive podla ktorych stale malo robima stale malo zvladam. Mne pomaha ze si volam s ludmi co maju tiez psychicke problemy a vlastne az vtedy si uvedomujem ze kolko veci ja oproti nim zvladam. a to utisi aspon na nejaku dobu tie tryznive myslienky. *Pamatam si ako som mala pred tromi rokmi psychozu tri mesiace som sa v nej trapila a ked som sa dostala na psychiatriu pozbierala som sa za tri tyzdne. hned o tyzden ako som prisla z nemocnice som isla pracovat a robila som aj napriek tomu ze ma lieky tlmili a bolo mi casto zle. teraz jedna kamoska ani nema psychozu len jej je tazsie a uz 9. ty mesiac je na PN a nezvlada nic . Nevravim ze sa tu porovnavam ja iba chcem ukazat ako to funguje aj u mna. potom som pribrala 20 kg a tie tryznive myslienky mi to zase vyhadzovali na oci ze je to moja chyba a ze ostatni tolko nepribrali a podobne. a dostala som sa na toto schizoforum a pozeram ze tu su ludia co pribrali na 100 alebo 120 kg cize tych mojich 80 nebola az taka tragedia. ale ja mam pocit ze tie myslienky si vzdy najdu nieco co mi mozu vyhadzovat na oci. Teraz uz vazim 66 kg a casto sa zase prichytim pri tryznivych myslienkach ze na terapiach robim malo ze sa to nehybe ako by som cchela a podobne. Takze sa ucim tie myslienky ignorovat. Ide to tazko ale snazim sa je to kazdodenny zapas. drz sa a niesi v tom sam

Matej,
Aj ja som sa ciastocne nasla v tvojom prispevku.mame to tazke vsetci.aj mne psychologicka ked som k nej este chodila robila taku analyzu,a vyslo jej ze sa dost nemam rada.aj ja pocitujem iste tlaky a stresy. A takisto hoci chodim k nasim casto, aj teraz na vianoce s nimi budem,vztahy nie su bohvieco.
Tak sme v tom s tebou asi viaceri. Aj ja sa snazim na to nemysliet a nepripustat si to,a dari sa mi celkom.
Neviem co by som poradila,ale velmi sa mi paci,co napisal Kubko a stotoznujem sa s tym.
Nie sme na svete pre to,aby sme robili dojem na druhych. Mali by sme si to uzivat a byt vnutorne spokojni aj pokojni. Stastie to su malickosti,ktore zazivame kazdy den.
Vsetkym prajem,aby bolo tych kazdodennych malickosti co najviac. Drzte sa

Ahoj Matej, pekne si opísal svoje myšlienky a pocity. Je mi ľúto že sa necítiš dobre. Držím ti palce, aby sa tvoj stav zlepšil.

Čo sa týka tvojej práce, viem si predstaviť, aké nepríjemné to musí byť, keď sú v nej konflikty, a to že ty a tvoja šéfka máte nekompatibilné povahy. Ja mám šťastie, že s človekom pre ktorého pracujem, si veľmi dobre rozumiem.

Z toho že si sa odsťahoval od rodičov a že sa s nimi málo stretávaš, si nič nerob. Si dospelý človek, máš svoj život. Keď je niekto na otca alebo matku príliš naviazaný a stále za nimi chodí, tak je to, myslím si, oveľa horšie.

@Matej, musíš dávať hlavu hore a nie dole. Takto robia to skutoční víťazi. Viem, že nie je to jednoduché, ale dôležitá ja skutočne správna mentalita. Niekedy nejdú vecí tak, ako by sme chceli. Vlastne mne nejde veľmi veľa vecí, ale využil som súčasnú COVID situáciu najlepšie ako som mohol a otvorilo mi to nové obzory. Napr. ja a nemocnica? To je triedny nepriateľ a povedal som si, že nepáchnem tam tak skoro. Nebol som tam už 5,5 roka. Myslel som, že ku psychiatrovi budem chodiť už večne, ale COVID zmenil všetko a nebol som tam už skoro celý rok. Život bez stacionára som si nevedel už ani predstaviť, ale už rok a pol je zatvorený. Pre mňa sú najdôležitejšie v súčasnosti dobre lieky, ktoré som našiel a fungujú tak, ako by mali. Aj keď ja nemusím aj vďaka svojim blízkym riešiť žiaden problém, čo sa mi páči. Teda je tu najnovšie jeden problém. Chcel by som sa po novom roku ísť zaočkovať konečne. Ani nie tak kvôli výhodám. Ja som taký typ, že nevyužijem ich ani, ale len pre zdravie. Mám aj obavy, predsa len mám dosť teraz nežiaducich účinkov z našej liečby a bojím sa ďalších… Risknem to asi...

Drž sa kamarát, a kľudne sa ozvi...