Ako sa dnes máš? 2

No príliš veľa tu toho nepribudlo...

Laura, neviem, či to vyvolal Tvoj príspevok, ale čoho sa bojíte... Poviem Vám, veď nie ste nejakí významní činitelia, aby ste sa schovávali za svoju anonymitu. Laura, aký by bol reálny rozdiel keby Ťa tu "odhalili" a ty by si mala svoje meno ako verejné? Podľa mňa nič. Najbližší príbuzní už dávno všetko vedia a tí ostatní majú v zásade všetko na háku. Prinajhoršom by sa o všetkom pokecalo a o týždeň by mali na pretrase Joža z Hornej, ktorý zbuchol na diskoléke Anču Hrkalovú. O čo vlastne ide?

Aj mne je pohodlné písať v rámci svojej anonymity. Je to menej zodpovedné. Nenesiem žiadnu záťaž za slová, ktoré tu uverejňujem. Maximálne sa môžem odvetilovať, prípadne pomôcť niekomu s obdobným problémom. Schovaný za anonymitou typu "Tuto" sa nemusím ničoho obávať. Neriešime tu problémy, o ktoré by sa mala zaujímať SISka alebo PZ. Máme svoje starosti a tie tu pretriasame. Podľa mňa to nič svetaborné nie je. Ak niekto chce, prečíta si príspevky a možno aj napíše.

Niekedy prispievam na fórum Topiek, a poviem Vám, že v niektorých príspevkoch je to už silná káva v podobe dehonestácie osobnosti, rasizmu, antisemitizmu a čo ja viem ešte. Myslím, že keď sa tam neriešia tvrdé ataky, tak tu nás perzekuovať nikto nebude.

Niektorí idú na trh z kožou na blogoch pod vlastným menom a zároveň sa štipľavo vyjadrujú aj na diskusiách. Pýtam sa: A čo sa deje? Odpovedám: Nič (negatívne).


...........

Čo sa týka mňa a otázky "Ako sa máš?", je to dosť na zamyslenie sa a aj na zahambenie. V posledných dňoch na mňa dopadla a to dosť výrazne pasivita a v menšom meradle apatia. Chuť niečo konať, fungovať je ta-tam. Konanie je priam bolestné a spojené s vôľou. Chýba mi radosť nadšenia a rozbila sa mi celá séria kladných zvykov. Som so seba sklamaný, celý deň sa venujem nanajvýš pasívnemu "tráveniu" voľného času, čo následne vyvoláva pocity silného nenaplnenia a márnosti. Tie veci, čo "tlačím" vôľou sa zdajú byť každým okamihom ťažšie a ťažšie, až nakoniec je to príliš...

Pripadám si menejhodnotný, a postupne mi aj to je jedno. Napredovanie stranuje, alebo sa až otáča smerom vzad. Namiesto aktívneho postoja prístupu k týmto problémom, volím taktiku: "Je mi to jedno". Je to taktika bez veľkej bolesti, ale aj zároveň upadania.

Filipka,Tuto,ďakujem za ukľudňujúce príspevky.Medzi paranojou a naivitou je niekedy tenká hranica.Ale už si z toho moc nerobím.

Ajajáj. Stále bez závažnejšej zmeny. Involúcia vo mne hrá prvé husle, tak si to užívam. Len dohovie do kedy. V podstate to mám však "na háku". Čo sa nad tým budem vzrušovať? Hlavné, že nie je horšie... Keby som nutne niečo musel, mám skúsenosť, že všetko snáď vykonám. Zatial si len užívam osobnú degeneráciu. Na môj vkus to však trvá akosi pridlho... Snažil som sa "zmátožiť" už kadečím, ale v zásade sa držím overeného: Ideme z kopca! Veď aj sánkovanie sa tak robí. Vyvlečieme sánky najprv na bezpečný kopec a potom huráá dole, následne to už zoberieme na niečo prudšie a zážitok z jazdy je o to lepší. Vždy je tu otázne aký kopec si zvolíme. Na lepší zážitok treba ten ostrejší a zároveň aj ťažšie vychádzajúci. Jazda je potom omnoho vzrušujúcejšia. Ja s momentálne nachádzam v jazde na dol. Avšak nevískam radosťou. Namiesto toho si uvedomujem, koľko sa zaje našlapem do kopca. Aj sánky mám už akési podozrivo odraté. Už ma samotné sánkovanie ani nebaví. Raz hore, raz dole. Krvopotne sa vyštverám kdesi na svah a následne sa to všetko spustí nadol. Už ma ide fakt roztrhnúť.

Spánok ako-tak. Už sa mi ani tu nechce moc vypisovať ako v noci. Radšej čítam, alebo čosi.

Tento raz už toho mám akurát tak dosť. V piatok som bol z jednej udalosi totálne mimo. Stále som zvracal, celý deň som prežil v posteli v návaloch tepla a chladu. Začala ma navyše veľmi prudko bolieť hlava. Posúvam sa stále smerom dolu.

Moje rozhodnutie je také, že zajtra idem k psychiatričke a pýtam si hospitalizáciu. Takto to fakt... Svoj život degenerujem veselo ďalej. Mení sa len posun smerom k horšiemu. Nechcem to ďalej znášať. Spanie je otázne. Raz tak raz onak. (Priznám sa, že som mal predstavy, ako si kúpim jed na krysy, predtým sa nadopujem sedatívami a liekmi od bolesti. A ak budem ešte schopný zalejem to otravou na potkany...) Našťasie som od predstavy upustil, ešte stále je veľa dôvodov byť. Taký život stojí momentálne za ----- a veľké. Dúfam, že mi v nemocnici aspoň trochu pomôžu. Chcem byť hodnotný, funkčný človek a nie taká ------... !!!!!



ÁNO, toto som momentálne ja:

minuly rok o tomto case som aj ja bola v nemocnici. ten jed na potkany by som neskusala... umiera sa niekolko dni, teda..zviera umiera niekolko dni. pri bezne dostupnych rodenticidoch kumarinoveho typu. clovek neviem. ale neskusala by som to. napis ako si dopadol u psychiatricky. urcite treba ist do nemocnice pri takychto naladach..

slnecnica napísal:dopadol u psychiatricky

Nespal som celú noc a v hlave sa mi to rozležiavalo. Ráno som sa cítil už lepšie. Moju nečakanú návštevu psychiatrička hodnotila v zásade dobre. Vzhľadom na postupné zlepšovanie od onej "udalosti" mi vymenila antidepresíva. Premýšlala aj nad tou nemocnicou, ale, že keby čosi mám reagovať. Trochu bola aj akási zlostná na mňa. V zásade sme však konštruktívne podebatovali a usúdila, že treba brať ohľad na emócie z "udalosti" a nové lieky mám až zajtra ráno... skúsim, možno sa mi polepšia aj ostatné problémiky.
Vzľadom na mierne sa zlepšujúcu tendenciu skúsime ambulantnú formu.

Cítim sa lepšie, čo ma teší. Niekedy sa ťažko odhaduje, čo je chorobné a čo normál. Bol som fakt na šrot, hlavne som potreboval nezávislý pohľad.
Tá moja odborná je vcelku dobrý terapeut. He. Tak sa mi zdá sme prežil ten exkrement a prešiel sme do voňavejšej formy.

Niektoré veci v živote sa zdajú horšie ako v skutočnosti sú. Niekedy to vie vlastná psychika ešte pritvrdiť. Často sa trápime nad udalosťami, ktoré nie sú príliš dôležité na to, aby nám závažne ovplyvnili život. Ničiť sa vlastným mozgom je jedna s výsad človeka. Rád by som sa tejto výsady zriekol. Sú veci, ktoré môžme zmeniť a ktoré nie, umenie je rozoznať medzi nimi.

Sánky pomaly brzdím a pozerám ktoru trasou ich bude najvhodnejšie ťahať.

ja planujem tento tyzden v stredu ist na polikliniku, potrebujem lieky na tlak od obvodnej a idem prvykrat pozriet noveho psychiatra, moja psychiatricka isla na operaciu a potom na starobny dochodok uz, od zaciatku septembra tam robi doktor, co sa vzdal primariatu vo VZ a robi teraz v stredu a piatok v Seredi a v ostatne dni v Galante, presne ako moja byvala doktorka. Naposledy som bol niekedy 13teho alebo 18teho augusta, uz je to vyse dva mesiace. Lieky este mam tak na cca dva tyzdne asi, ale ked uz idem kvoli Coronalu na tlak, tak si mozem ist aj po Seroquel na hlavu

Tuto> zelam Ti, aby sa Ti co najskor polepsilo...

Ahojte kamaráti. Dnes som bol na konkurze na post administratívneho pracovníka. Po osobnom pohovore ma budúci šéf prijal do pracovného pomeru na dobu neurčitú. Ešte neviem, kedy začnem pracovať, dajú mi vedieť telefonicky. Budem robiť ale na 6 hodín v pracovných dňoch. Nebudem robiť administratvneho pracovníka, ale marketingového pracovníka, tak mi to povedal ten budúci šéf. Je to chránené pracovisko, prednosť mali id. Okrem toho som aj nezávislý distribútor a výživový poradca vo firme Herbalife. Takže asi tak... Majte sa krásne, Robo.

Zdravím všetkých.

Ďakujem tomasovi za želanie, verím že sa to pomaly bude zlepšovať ... v podstate sa to aj deje. Spomenutá "udalosť" ma rozhodila a dala mi na vedomie, že musím si byť na pozore a dbať na seba.

Robovi fandím v práci, drž sa! Majte sa zatiaľ všetci podľa možnosti čo najlepšie. Keď sa zasa pripojím, trochu napíšem.

Ahoj priatelia

Dlhodobejšie som sa bál a hanbil prispievať po vytriezvení a uvedomení si, že mnohí z Vás sú citovo na tom oveľa mocnejšie než ja, a nanešťastie nemajú toľko pochopu pre citlivé duše, ako som ja. Ale už som sa nad to troška povzniesol a teraz som si našiel čas, aby som Vám napísal, ako sa mám a čo robím celé dni. To hodnotím ako pokrok, chi.

No, s čím začnem? Asi so školou, tá mi v ostatnom období veľa zamestnáva hlavu. Ale zaujímavé je, že už mesiac výučbového obdobia je za nami a ja som doma, chodím do školy iba na jeden jediný predmet v stredu poobede, keďže mám individuálny plán štúdia kvôli tomu, že som v ročníku sám, a mám pocit, že ubehol strašne dlhý čas a pritom som nič takého dokopy nespravil. Ak som aj niečo začal, tak som to nedotiahol do konca. Je to veľmi náročné. Cítim silné tlaky, časové tiesne, deadliny, proste fakt sa to sype na mňa. Ale zatiaľ som to nevzdal, držím sa, ibaže po jednom aktívnom dni potrebujem aj zo tri dni odpočinku a psychickej regenerácie. A to je veľké plytvanie času – som proste lenivý a slabý. Ten Escitil mi už tak nezaberá, ako voľakedy cez prázdniny, beriem ho až 20 mg, a pritom hoci prevažujú dni, kedy smutný nie som, na druhej strane však nie som ani aktívny a činorodý, čo je pri štúdiu môjho typu dosť dôležité. Chcel som sa zapojiť aj do ŠVOČ, teda študentskej odbornej činnosti, a asi z toho nebude nič, lebo nestíham ani rámec svojich aktuálnych povinností, a nie ešte nad rámec veci.

Ale prišla aj dobrá správa. Rektor univerzity mi na základe sociálnej situácie a na základe faktu, že moja nadštandardná dĺžka štúdia bola a je spôsobená zdravotnými dôvodmi, odpustil v plnom rozsahu školné vyše 600 eur. Takže tento rok nemusíme vôbec platiť. To je najsam super.

Mal som už aj kúsok pedagogickej praxe v rámci povinného pedagogického minima. Konkrétne som odučil jednu vyučovaciu hodinu, ešte 4 ma čakajú. Bolo to také všelijaké, tatino vraví, že najdôležitejšie je, že som sa dokázal takmer bez trémy postaviť pred tých žiakov a pomerne normálne im tam hovoriť učivo. Problémom bola moja desivá neskúsenosť, ktorá sa prejavila v tom, že som nevedel, či mi to učivo vyjde časovo, preto som robil zopár aj dosť závažných didaktických chýb. Napr. na začiatku rýchle hovorenie, nevytváranie priestoru pre otázky na zrekapitulovanie úseku učiva, žiadna spätná väzba (nepýtal som sa ich, či si stíhajú robiť poznámky), takisto som nedbanlivo zotieral tabuľu, ku koncu som už spomalil s hovorením, ale zase to išlo na úkor systematickosti a ucelenosti prednesu, tiež problémom bolo vyjadrenie svojho názoru na učivo, čo didaktikárka povedala, že to vlastne nikoho nezaujíma, chichi.

No bolo to veselé teda. Príprava na tú hodinu je strašne náročná, to mi robí veľa problémov, je to ťažšie ako samotné odprednášanie učiva. Ešte, ako som vravel, štyri hodiny mám pred sebou, tak uvidíme, či sa zlepším ohľadom didaktickej stránky. Dúfam, že hej. Bola to predsa len pre mňa prvá hodina v živote naostro a ja som mal didaktiku naposledy pred dvomi rokmi kvôli prerušovaniu štúdia. Zároveň som si však uvedomil, že zrejme učiteľom byť nemôžem, nemám na to patričné kapacity a talent, no rodičia mi vsugerúvajú, že nemám hodnotiť všetko na základe jednej vyučovacej hodiny. Budem Vás informovať, ako dopadli ďalšie učiteľovské pokusy.

Polka semestra za nami, školiteľka bakalárky mi doteraz neodpovedala na maily, a to som jej už poslal aj časť mojej práce určenej na jej zhodnotenie, či som sa vybral správnym smerom. Asi budem musieť ísť priamo za ňou do Bratislavy. Hm.

Dva dôležité predmety ešte nemám ani vybavené, lebo mi učiteľ povedal, že mi napíše mail, a ešte nenapísal. Teraz po prázdninách ho oslovím znovu. Z ďalšieho predmetu mám robiť elaborát z dvoch knižiek, z toho jednu už mám a druhú nemôžem zohnať, takže super. Je to náročné, Lapaj dokáže prečítať v lepších dňoch toho skutočne veľa, ale pre mňa je tých 300 strán tých dvoch knižiek problém veru. Ale čo už, sú pekné, páči sa mi obsah tej, čo som už rozčítal. Ale ako z toho spraviť elaborát? To bude fuška, hm. A samozrejme kopec ďalších vecí, sú vysoké školy, kde nemusí človek pomaly celé výučbové obdobie ani prstom pohnúť, no môj odbor k týmto nepatrí. Ja som mal vždy a aj mám furt kopec roboty. Ale baví ma to študovať, ibaže som sa Vám chcel zveriť, že to pre mňa nie je ľahké, verím, že máte pre mňa pochopenie a príjmete moje slová ako dôveryplne sa zdôverujúce.

Fórum sledujem, len som občas prišiel neprihlásený. Aj som aktualizoval niektoré veci na svojom webe schizoafektivna-porucha.webnode.sk ... napr. aké lieky a doplnky výživy teraz beriem (je to v sekcii „Môj príbeh“), alebo ako sa mám teraz. Musím web aktualizovať častejšie, lebo to dlhujem svojich pravidelným návštevníkom, denne navštívi totiž web asi v priemere 17 ľudí, z toho väčšina sa ihneď presunie na fórum, lebo už majú všetko na prezentácii prečítané. Nič nové. Najnovšie teda chystám novinku – príbeh o svojom chudnutí.

Veru, kúpili sme v celkom dobre cene kvalitný eliptický trenažér, ktorý chce okrem mňa používať aj môj tatino. Je dobrý, skvelý, v poslednom čase však dosť vŕzga, ale dávam si do uší tampóny, zapnem nahlas správy večer o siedmej a celú hodinu počas správ na rôznych staniciach na tom cvičím. Snažím sa každý deň, ale som v tom dosiaľ nepravidelný, takže výsledky vskutku ešte nebadať. Viac sa dozviete v novej sekcii, ktorú založím v blízkej budúcnosti na svojom webe (alebo prípadne ak mi dáte konkrétne otázky na vec, chi).

V sekcii Môj príbeh si prečítajte, že už neberiem vôbec žiadne béčka, a to ani niacín, vôbec mi totiž dlhodobo nepomáhali vzoprieť sa depresii, útlmu aktivít, únave, a navyše som začal doslova žrať chladničku večer o takej deviatej, pol desiatej. A to pravidelne. Takže som s tým skončil. Čo beriem teraz, nájdete v tej sekcii.

Nuž, čo Vám ešte napíšem? Mrzí ma, že Ivan odišiel z fóra, ale jeho ochorenie mu umožňuje našťastie mať kvalitnejšiu životnú filozofiu, takže vidí v našom fóre skôr krok dozadu. Ja to chápem. Ale poteším sa, ak sa vráti a dačo občas napíše.

Chcel by som byť skutočne pracovitý a usilovný človek, študent, ktorý dokáže skvelo plniť rámec svojich povinností, ba ešte aj nad rámec občas vie. To by bolo super. No je to ťažké a učím sa robiť zo svojich intelektuálnych a zdravotných obmedzení srandu, keď trebárs poviem: „Nuž, nemôžem prekročiť samého seba, svoje obmedzenia, inak by som explodoval.“ To ma učí pokore a nelietaniu v oblakoch. Aj tá pedagogická prax je takým dobrým úderom po hlave, aby som sa spamätal a pristál opäť na zemi, chi.

Najviac mi vadí v týchto dňoch to, čo som Vám už povedal, a síce že na jeden aktívny deň pripadajú aj tri dni regenerácie psychiky. To strašne zdržuje a nemám na to čas, ale keď sa nezregenerujem, tak po prvé, aj tak nič užitočného proste nespravím, alebo spravím veľmi nedbanlivo, a po druhé, sypem sa do depresie hneďka. To je o ničom. To sú také najväčšie príznaky mojej lability v súčasnosti. A vážne ma to štve.

Dneska ideme na hroby uctiť si zosnulých príbuzných. Tak sa trochu vyvetrám. Držte mi, prosím, palce, aby som pevne uchopil do rúk svoje školské aj iné povinnosti a skutočne sa ich ujal a vykonal ich s prehľadnou výkonnosťou.

Aj ja Vám držím palce, Asi som Vás už unudil a uspal týmto dlhým príspevkom, tak radšej pobežím, chi. Želám Vám veľa síl do Vašich bojov a dní. Ahooooj.

Ahooj

Práve som prišiel z Bratislavy od psychiatričky a predstafte si, ona mi úplne vyhovela!

Rozmýšľal som totiž, aké by to bolo sa vrátiť znovu k Abilify, pri ktorom sa mi dobre, kvalitne a na fantáziu bohate rozmýšľalo, a tiež som dokázal chudnúť. A tak som išiel na to strategicky. Išla so mnou dovnútra aj mama, aby bola doktorka taká trošku prístupnejšia (ony dve sa vedia porozprávať). A potom som sa jej zveril, že som pri Rispene 3 mg stále unavený, zničený, lenivý, že sa mi zle rozmýšľa a že mám vlastne evidentne potlačenú fantáziu, asociatívnosť, keďže mi nedochádzajú súvislosti a takisto neviem dobre tvoriť bakalárku a seminárky. Mamina a ďalší mi hovoria, že mojou prednosťou vždy bolo, že som vedel písať dobré články, seminárky, trefné výcucy a referáty, tiež aktívne aj blog. A teraz nula bodov vo všetkom. A práve pri Abilify sa mi rozmýšľalo najlepšie, dokonca ten web schizoafektivna-porucha.webnode.sk som spráskal za pár dní práve za vlády Abilify. A tiež som vtedy dosť blogoval.

A tak doktorka začala vravieť: "No môžme znížiť ten Rispen na 2 mg, možno 1 mg". A ja: "Uhm, viem, že predminule ste uvažovali nad výmenou celého lieku, a tak...," v tom skočila ona do reči: "No áno, môžme skúsiť aj nejaké iné antipsychotikum," a začala sa hrabať v stole, či nenájde nejakú krabičku. A ja som ale pokračoval približne takto: "No práve to som sa chcel spýtať, aký by bol Váš odborný názor na kombináciu Risperdal Consta a Abilify, pri ktorom sa mi veľmi dobre učilo aj rozmýšľalo. Je možná?" A ona potvrdila, že je možná, a že hoci minule Abilify mi nestačil a ja som sa dostal do relapsu na jeseň 2009, tak že teraz pri istení situácie Risperdalom Consta injekciou sa to vyskúšať môže. Veď o 2 týždne prídem vraj na včeličku znovu, tak poviem, ako sa veci vyvíjajú.

No nie je to skvelé, ľudkovia? Takto mi ešte asi nikdy nevyhovela. Snažil som sa, aby to nevyzeralo, že jej ako laik voľačo podsúvam a starám sa o odborné otázky, niečo na spôsob Filipkinej rady, takže nakoniec to vyznelo, že to ona zrežírovala. A to je veľmi fajn. Som strašne z toho happy.


Napíšem čoskoro, či sa mi lepšie učí, sústredí a rozmýšľa, a vymýšľa... a tiež či chudnem. Veľmi sa nádejam takejto dobrej kombinácii Risperdal Consta verzus Abilify. To by už mohla byť tá kombinácia priamo vyšitá pre mňa.

Držte sa a držím palce Tutovi. Myslím na Vás. A píšte voľačo! Chi. Jak sa máte, čo robíte celé dni, ako prežívate skoré stmievanie, krátke dni, chladné noci? A tak... šup šup.

Pa.

Ahojte kamaráti aj príjemné kamarátky.

Posledné dni to síce nie je práve najúžesnejšie, ale na druhej starne začína sa vo mne zobúdzať optimizmus, takže by sa to všetko mohlo už aj pohnúť kdesi, kde to bude mať ako tak zmysel a dynamiku.

V posledné dni je to tak na doma, vybehnem do obchodu, zapálim si na balkóne. Aký si som stále unavený obzvlášť pri vstávaní, ktoré čato trvá a trvá... Režim spánku mám už totálne na píííp a tak. Klasickú depku však nemám, chýba úzkosť, smútok, beznádej.

Máte nejaké typy na pomoc? (Ešte nemyslím tie, ako dostať z klobásy botulotoxín)