smutno mi je...

Ahoj Matej,

viem si predstaviť aké to máš ťažké s tým, že nevieš chodiť von. Nemusíš sa cítiť za to vinný, ak by si aj vynechal omšu, ak je to kvôli tvojmu ochoreniu. Doporučujem ti, aby si sa o tom porozprával s kňazom. A možno by si mohol využívať takú monžnosť, že sväté príjmanie sa niekedy zvykne nosiť aj priamo domov k ľudom, čo trpia nejakou chorobou, takže by si možno mohol skúsiť aj túto cestu, kým sa tvoj strach z vonkajšieho sveta nezmení.

A určite o tom hovor s kňazom pri spovedi, povedz mu, že máš nejakú chorobu, ktorá ti znepríjemnuje kontakt s vonkajším svetom a aj so svätými omšami. Je to veľmi závažná poľahčujúca okolnosť v tvojom prípade.

Čo sa týka mňa, od negatívnej fázy psychózy mám aj ja problémy občas na omši v nedeľu. Ale svoj stav už hodnotím ako dobrý. Jedine mám trochu problémy so štúdiom, že mám voči nemu odpor, ale snáď sa aj to zlepší. Dnes som si trochu poplakal, kvoli jednému predmetu v škole, nechce sa mi to učiť vobec a je to povinný predmet . Pred psychozou som so školou nemal problém. Ale aj keby sa mi tá škola nepodarila, v auguste nastupujem do práce a na to sa veľmi teším .

Ahoj Matej, to ma mrzi, ak v Tebe nejaky knaz vyvolal pocity viny kvoli omsiam, na ktore Ty ocividne nemozes  chodit. Mal by si mu naozaj povedat, ze si chory a ak to nepochopi, kaslat na to, aj knaz je iba clovek a nemusi chapat vsetko, ale to neznamena, ze ma pravdu, ak Ta sudi.

Moja starka pocuvala inak vzdy radio Lumen, a pocuva to aj moja mama. Myslim, ze to je pre Teba prave najvhodnejsia forma udrzovania kontaktu s Tvojou vierou.
Ak by si mal naozaj trpiet kvoli tomu, ako sa knaz citi, ked kaze, alebo ako sa ludia mrvia a deti behaju, na co je to dobre sediet tam. Doma si mozes v pokoji omsu v nedelu vypocut bez tychto negativnych pocitov.

Ist sa vonku prejst je ale prospesne, skus ist, ked je na ulici menej ludi, pripadne si sadni na balkon, ak mate? Aby si bol na slnku.
Slnko, trochu pohybu, mozno si zacvicit - to by Ti pomohlo, podla mna. Ak sa Ti teda cvicit da, ak sa prinutis. Ale budem Ti drzat palce.

Aj ja sa snazim cvicit, posledne teda 5 dni uz dost neuspesne, ale ak sa mi to podari,  je to uzasny pocit a cerpam z toho cely den. najhorsie je naozaj zacat, po par minutach si v tom a naskocis. Cez tyzden sa Ti mozno nebude vzdy dat, lebo pracujes, ale cez vikend by Ti to podla mna zdvihlo naladu.

Ak by sa Ti teda cvicit dalo, dufam, ze sa Ti bude dat.  

Ja uz zajtra cvicit musim, uz viem, ze mi to chyba. Dufam, ze aj v sobotu. Dam vediet, ako sa mi co podarilo.

Je mi smutno, že možno budem musieť mamu rozosmutniť. Žiaľ, presolila rizoto a nejako mi až tak nechutí. Ona sa tešila, že mi toto obľúbené jedlo navarila, no nezjedol som celý tanier, vyhovoril som sa, že som plný ešte z džúsu. Krátko predtým som vypil takmer liter šťavy. Už prešli tri hodiny odvtedy a k tanieru som sa ešte dojesť nevrátil. Strašne nechcem, aby bola smutná, jej smútok a to, že ho spôsobím ja tým, že nemôžem pochváliť jedlo, mi robí veľmi veľké pocity viny. Zatiaľ som ho pochválil, ale je toho ešte plný hrniec a neviem dopredu povedať, či to budem schopný zjesť. Najradšej by som to zjedol a nepovedal jej o presolenosti nič, aby si nič nevyčítala. Snáď sa zapriem a nejak to zjem, skúsim si do toho dať viacej kyselých uhorkov, čo tú slanosť zmierňuje. Ma to mrzí celé, aj keď je to asi banalita pre väčšinu z Vás, ale všetko, čo sa týka pocitov viny, je pre mňa vec silno osobná. A mamu mám veľmi rád, nechcem jej kritizovať jedlo, keď ho tak statočne vyvára zadarmo pre nás s otcom, stále každý deň musí vymýšľať, čo urobiť, no nemajú to tie gazdiné ľahké. Zvykol som si jej nekritizovať jedlo, skôr keď nemôžem pochváliť, tak potichu zjem a mlčím, len aby mala radosť, že spravila dobre. Ona sa veľmi teší, keď nám chutí, ale tiež si vie vyčítať, keď náhodou nie. Obzvlášť otec si nedáva servítku pred ústa a otvorene vie skritizovať. Vidím potom, ako ju to trápi, že sa snaží, varí, nakupuje, a nemá z toho žiadnu pochvalu. Nechcem sa k takémuto správaniu pridávať...

Matej nie je to banalita. Asi za všetky "kuchárky" poviem, že pochvala a najmä od najbližších na jedlo padne veľmi dobre. Ja sa vždy pýtam, či im chutí a známkujú ma tak keď mi dajú 1 tak to veľmi teší na srdiečku
Ale to naozaj dobre vnímaš, že radšej nič nepovedať... takže za všetky matky, čo sa snažia každým dňom vymýšľať a variť niečo chutné ti ďakujem

Ahojte všetci, mne je teraz smutno za mojím malým chlpáčom, ktorého sme museli včera dať utratiť....je tu doma bez neho taká prázdnota veľmi mi to je ľúto, aj som si poplakala..... bol s nami skro 13 rokov a bol to veľký bojovník, ale už je v psom nebi tak mu je dobre snáď ....