Ilúzie a pseudoilúzie

Ahoj priatelia,

Dnes som urobil rozhodný krok. V izbe mám totiž od asi 12. roku veku jeden obraz, ktorý detailne zobrazuje tvár. A ten obraz behom rokov na mňa čoraz viac a viac negatívne začal pôsobiť. Keďže podľa mojej viery sa na úctu k tomu obrazu viažu určité prisľúbenia, tak som sa tešil, lebo som vnímal aj mnohé dobrá, ktoré tá úcta podnecovala. Ale ododnes som ho zvesil a dal som namiesto neho obraz, ktorý je vlastne presne ten istý, lež akurát zobrazuje celú postavu, takže tvár je veľmi maličká a mimika nie je rozoznať. Čiže z hľadiska viery sa princíp uchová - stále budem mať úctu k tomu obrazu. Ale už nebudem mať vyvesenú zväčšenú tvár z toho obrazu.

Totiž, ako postupovala moja choroba, tak som si uvedomil, že často žijem v ilúziách a pseudoilúziách. Tá tvár sa veľmi často na mňa mračí, keď robím niečo zlé, alebo sa na mňa usmieva, keď niečo si myslím dobrého - čiže vie o mojich myšlienkach a reaguje na ne celkom evidentnou zmenou mimiky. Nie sú to myslím halucinácie, sú to ilúzie, ktoré sa stali po uvedomení situácie pseudoilúziami. Niekedy som videl aj žmurknutie, ale oveľa častejšie to bol výraz tváre, mimika, mračenie, úsmev, tajomný úsmev, náznaky, odkazy, symbolická komunikácia. A potom celá jedna kapitola je zase to, že ma ten obraz stále sledoval. A najhoršie na celej situácii je, že má priamy vplyv na zhoršenie kvality môjho duchovného života, nakoľko som si jeho tvár (Ježiša) stotožnil s Bohom, a teda keď ma ten obraz znervózňoval alebo mi niečo mimikou vyčítal, tak som to automaticky spájal s Bohom, že to Boh mi robí a že On ma prenasleduje.

Sú to strašné ilúzie, ktoré neraz išli do absurdných záveroch a dôsledkov.

Dnes som ten obraz zvesil a dal som tam iný, taký kde niet dobre rozpoznateľnej tváre.

Princíp úcty zostane, ale pritom môže dôjsť k zlepšeniu psychického zdravia v tejto oblasti.

matej

Prešlo niekoľko hodín novej situácie a je neuveriteľné, ako veľmi som sa oslobodil!

Normálne už teraz ma nikto v izbe nesleduje! A ani mi nikto nekritizuje moje myšlienky. Je to úžasná zmena!

Dal som napokon dole aj ten druhý obraz, ten s celou postavou, lebo aj voči nemu som začal pociťovať určitú vzťahovačnosť a tendenciu k ilúziám. Odstránil som všetky náboženské obrázky a sošky z izby. Teraz som veriaci pacient, ktorý vzhľadom na svoje ochorenie, musí vyznávať vieru bez "pomôcok". A je to nenormálne lepšie, ľudia! Tak strašne sa cítim slobodný a fajn. Neuveriteľné, ako ma to toľké roky zotročovalo a riadilo.

Keby som smel byť trošku nadnesený, tak poviem, že je to podobné, ako keď niekto halucinuje väzniteľa, a náhle nájde spôsob, ako ho "odexistovať". Viem, je to nadnesené, ale cítim sa podobne.

Prešli už takmer 2 týždne od odstránenia všetkých náboženských predmetov, voči ktorým som bol dlhé roky vzťahovačný a ovládali ma k nim ilúzie a pseudoilúzie.

Situácia je teraz taká, že mám vnútri pocit, akoby som stratil niečo významného zo svojho Ja alebo zo svojho života. Nehodlám síce navrátiť dané predmety, ale ich absencia mi neprináša zrovna také oslobodenie, aké som chcel. Je to totiž zrazu oveľa silnejšie oslobodenie, než som dúfal, a to ma istým spôsobom mrzí. Totiž opantáva ma akási odpútanosť od náboženstva, akoby som si uvedomil, čo ma v ňom trápi a zároveň si uvedomil, že mi to ubližuje a že už touto cestou ja osobne ísť nemôžem. Necítiac zášť alebo nenávisť voči viere, iba proste si uvedomiť, že to nie je pre mňa osobne cesta, lebo mi to psychiatricky ubližuje. A zvýrazňuje mi to rôzne psychiatrické neduhy.

Je to smutné, lebo ma to mrzí. Som touto novou situáciou trošku zmätený. Je to prerod môjho svetonázoru, ktorý nemám dobre psychicky spracovaný a neviem, kam ma situácia až ďaleko dovedie. Možno ma privedie späť, kde som už bol celé roky, alebo ma privedie až za horizonty nevídaného...

Matej

V tejto téme som spomínal zrakové ilúzie a pseudoilúzie.

Chcel by som sa Vás, priatelia, ale spýtať na názor ohľadom terajších mojich sluchových ilúzií.

Totiž často sa mi posledné 2 týždne, čo som zamestnaný, stáva, že počas večerného vyčerpania počujem akési ozveny. Napr. často počujem zvoniť telefón, konkrétne tie zvučky, ktoré máme v robote. Telefón v práci ma stresuje a vždy mi cibrí pohotovosť reakcií na 200%. A potom doma hocikedy akoby na pozadí počujem, že kdesi vzdialene zvoní ten služobný telefón a že ho treba zdvihnúť a vybaviť.

Tiež počujem často akúsi slabú ozvenu vlastného mena, niekto ma volá, akoby ma v práci volali, aby mi zadali úlohu alebo sa niečo spýtali.

Tiež počujem myšlienkové ozveny, niečo na spôsob ozvučených myšlienok - skrátka prehrávajú sa mi v hlave mnohé rozhovory z práce a ja akoby potichu a "na pozadí" tlmene počujem tie slová tých diskutujúcich kolegov a kolegýň, čím sa mi daný, zväčša stresujúci dialóg z práce znovu prehráva v sluchu v mysli.

Tieto skúsenosti sú pre mňa čosi nové. Máte s tým niekto skúsenosti? Občas tiež počujem štekať psov, tlmene akoby "na pozadí" hlavy, vnútri. Je to akási ilúzia. Zdanie. Idem po ulici a otáčam sa, lebo ktosi na mňa volá. Alebo treba zdvihnúť telefón. Aj keď počúvam hudbu, tak v tej hudbe rozoznávam všelijaké zvuky, ktoré sú konkrétnymi zvukmi a ako také akoby nepatrili do kontextu danej skladby. Nazval by som to akousi vzťahovačnosťou na základe sluchovej ilúzie, kedy isté zvuky vnímam inak, než čím skutočne sú.

Nechcel by som, aby ste si povedali, že sa v sebe vŕtam alebo sa mám sústrediť na niečo iné. Iba som sa chcel poradiť, že či niekto podobné sluchové ilúzie pozná alebo niečo podobné zažil. Alebo či má na to nejaký názor.

Vďaka, priatelia.
Matej

Ahoj Matej,

rozumiem týmto zvukom, ktoré prežívaš. V podstate už od čias strednej školy sa mi v hlave večer pred zaspaním prehrávali rozhovory ci v inú chvíľu veci, ktoré mám vybaviť či stihnúť. Akonáhle som bol v novej práci, tým pádom aj viacej v strese ako si aj teraz ty, takéto myšlienky alebo prehrávanie rozhovorov, často len úseky viet naberali na intenzite. Dokonca si predstav, že niekedy sa stane, že sa cez deň rozprávam so susedkou, ktorá ma výraznejší hlas a večer mám v hlave tú intonáciu či vety ktoré povedala. Tento týždeň som sa skúšal zamestnať, bola to kombinácia prevažne manuálnej práce a angličtiny, keďže šéfovia boli rakúšania. Samozrejme večer väčší stres, prvé dni horšie zaspávanie, a teraz hádaj, rozhovory v angličtine ktoré išli dokola v mojej hlave, aj v zmysle čo im povedať a ako vyriešiť situácie, ktoré boli len imaginárne možnosti a v podstate nenastali.

Napriek tomu, ja osobne si myslím že toto nie je prejav žiadnej psychopatológie a že takéto veci sa dejú aj "zdravým" ľuďom, čo som v podstate aj ja, už rok aj 15 dní bez akéhokoľvek lieku na psychiku. Ja osobne mám na to takú teóriu, že istotne aj ty ako aj ja budeš svedomitý človek a preto tvoj mozog intenzívne rozmýšľa nad tým, ako byť čo najviac pripravený. Často sa ľuďom stáva, že sa im sníva niečo z reality či minulosti, a mozog si tým chce doriešiť situácie ktoré potrebuje spracovať. A preto aj vo fáze akéhosi zaspávania, ktoré u nás s našimi diagnózami niekedy trvá hodiny, mozog už svojim spôsobom zaspáva a sníva...aj keď je stále ešte pri vedomí a ty môžeš tieto snomyšlienky vedome dotvárať. Samozrejme, s novou prácou sa v každom hromadí špecifický druh stresu a verím, že zaspávanie i takýto druh myšlienkového smogu je o to vyšší, v tom pozrieš na hodiny a vieš že si už chcel dávno spať na koľko ráno musíš byť svieži a stáva sa z toho kolotoč. Držím palce, istotne sa zapracuješ a bude to časom OK.

Ahoj Dreamer. Veľmi Ti krásne ďakujem za Tvoje skúsenosti, názor, povzbudenie. Mnoho si ma upokojil a pomohol. Zároveň sa teším, že sa Ti darí fungovať bez psychofarmák - na to si ja ešte netrúfam osobne. Prajem Ti veľa zdravia, pohody a pokoja, díky kamoš!

Matej

Matej niečo podobné mám aj ja.
Telefón nezvoní, ale ja "ako keby" som ho počula, tak toto mám naozaj veľmi často, tak isto je to s telefónom v práci. Dokonca prechádzam z jednej miestnosti do druhej, či aj naozaj nezvoní. Niekedy som mala pocit, že mi z toho preskočí, teraz to už beriem len ako stres z práce. Horšie to je doma, keď počujem zvonenie ktoré nie je, ale je to v hlave, je to stres, nie je to prejav začínajúcej psychózy, teda tak mi to povedala doktorka.
Prežívam aj ďalšiu spoločnú vec s tebou a to sú tie rozhovory. Normálne sa mi prehrávajú v hlave, dokonca niekedy do nich ako keby zasahujem, čo som mala povedať, čo som nemala povedať. Ako keby sa mi znova a znova opakovali. Tiež mi doktorka povedala, že to nie je nič vážne, kým to neohrozuje môj pokoj. No niekedy ohrozuje, potom mám úzkosti, úplne stiahnutý žalúdok, ba až bolesť. Niekedy sa opýtam, či ma volali, lebo ja som počula svoje meno, ale len pozrú na mňa, že nie... Niekedy to je ťažké, ale je to naozaj tak, že keď som v klude, nemám žiadny stres a nepociťujem tlak okolia, tak to "vymizne" , takže z môjho pohľadu to je naozaj zo stresu.
Hlavne si nič nepripúšťať a ono to pôjde...