Uvedomenie si

Ahojte,

chcela by som Vas poprosit o radu. Moja mamina ma diagnostikovanu schizoafektivnu poruchu. Bola hospitalizovana dva krat, avsak sama si nepripusta svoju chorobu. Takze mojou otazkou je: za akych okolnosti ste dospeli k vyzretiu (uvedomeniu si) svojej choroby? Ako by si mohla sama uvedomit ze je chora, kedze doposial odmieta?

Velmi pekne dakujem

Ahoj Ozivena,
ja som si dlho nepripustal ze som chory, ale naplno som si to uvedomil ked som si zhanal pracu a nedokazal som ist ani na pohovor, pretoze som mal taky vystupnovany vnutorny boj az to bolo nenormalne. vtedy som si povedal, ze budem sa poctivo liecit a brat lieky.
Ono psychicka choroba je velmi zvlastna choroba, lebo akokeby ani nebol chory, nic mu nie je, nic ho neboli, ale pritom je lebo predsalen ho "boli" mysel a vnutorny zivto a prezivanie je ztazeny, prip. vystupnovany a je iny ako u zdraveho cloveka.
Je to o tom, ze vnutorne clovek inak preziva udalosti, a toto prezivanie je u neho zatazujuce. Treba byt trpazlivy a casto sa pytat na nazor, pocity a stav mysle. Potom si clovek mozno uvedomi, ze u neho je to inak ako u ostatnych.
U mna to bolo tak ze to co zdravi ludia bezne zvladaju, tj. ist na pohovor atd. Bola u mna otazka zivota a smrti, bral som do uvahy vsetko, vsetkych ludi v mojom okoli a myslel som si ze moje rozhodnutia silno ovplyvnia osudy ostatnych ludi. Bolo to samozrejme vsetko velmi prehnane.
Nu, takze asi tak, vela stastia

Ahoj Ozivena,

ja som si tiez nepripustala, ze som chorá. Po prvej hospitalizácii som verila, ze to nie je nadozivotie a ze antipsychotiká nemusim brat stále, ze mi postacia anridepresíva. Podarilo sa mi presvedcit i moju ambulantnú doktorku, no pri druhej hospitalizácii mi v nemocnici povedali, že prestať brať antipsychoriká bola velká chyba, ze ich musim uzívat pravidelne, inak tam budem casto a priebeh choroby bude horsí. Odvtedy si uvedomujem svoju chorobu. Avsak aj preto, že velmi dobre viem ako nenormálne sa chovám v prípade jej ataku. Mozno treba mamicke vysvetliť a pripomínať ako rozmýšľala a ako konala pred hospitalizáciami, čo bolo dôvodom jej hospitalizácií, prečo sa liečila a že ak bude spolupracovať s lekármi a brať lieky pravidelne, príp. konzultovať ich zmenu s lekármi jej stav sa stabilizuje a viac menej bude môcť normálne zvládať život. Mne sa to už darí niekoľko rokov /klopem pritom na drevo /.

Vieš, chápem mamičku, možno jej nesedia lieky, mozno majú neprijemné vedľajsie úcinky (co bolo napr. dovodom niekdajsieho vysadenia antipsychotik u mna), no ako hovorim pri trpezlivosti sa vhodná kombinacia liečiv dá najsť. A potom napr. cukrovku si kazdý skor prozná ako psychickú poruchu. Iste chápeš ako to myslím. Zmieriť sa s tým, že su obdobia kedy patrím na psychiatriu je ťažké, hoci pre mna to bolo jednoduchsie ako skutocnost, ze som sa stala invalidnou a ze v záujme znizovania stresu som musela zanechat svoju vtedajsiu prácu.

V casoch ataku choroby (pred hospitalizáciou) som si neraz nepriznala, že sa moj stav zhorsil. 3-krát z piatich hospitalizácii som bola hospitalizovaná nedobrovolne, dostali ma tam moji blízki pod nejakou ľsťou a aj teraz ti mozem povedat, ze sama neviem coho je schopné moje zmýslanie a konanie v case ataku choroby. Sama sa uz toho stavu obávam, hoci ked je moj stav stabilizovaný, navonok by do mna nik nepovedal ze som psychicky chorá. Zijem v harmonickom manzelstve, mám dve deti, zvládam domácnosť, zijem ako kazdý druhý, no ked nastane tá nerovnováha v mozgu, mením sa na nepoznanie .

Preto si myslím, že je dôlezioté aby si tvoja mamicka uvedomila rozdiel medzi tým aké bolo jej chovanie a myslenie pred hospitalizáciou, ze bolo iné a tá inakosť sa nazýva schizoafektívna porucha a musí sa liecit. Čím skor sa to podchytí, tým lepsie. Dúfam, že sa vám to spoločným úsilím podarí. Držím Tebe i Tvojej mamicke palce !

Ahoj Ozivena,
všeobecne je uznávané, že psychickou chorobou celkovo dosť trpí okolie postihnutého. Želám Ti veľa trpezlivosti a pochopenia pri žití s človekom so schizoafektívnou poruchou a to obzvlášť ak si nepripúšťa, že je chorý.

K pochopeniu, že som psychicky chorý došlo u mňa pomerne rýchlo. Po prvý krát som bol s týmto v strete s depresiou, dosť hlbokou, a vlastne som si mohol vybrať už len medzi alternatívami smrťou sebevraždou, alebo psychiatriou. Do nemocnice som sa potom dokonca pýtal.

Pri schizoafektívnej poruche je najproblematickejšou zložkou bipolárnosť a to konkrétne manická al. hypomanická fáza. Postihnutému sa vtedy práveže zdá, že je úžasne zdravý, spokojný a šťastný. Problémom býva dostať takto fázovaného na hospitalizáciu. Dosť tak trpí okolie. Často maniak narobí veľa škôd v podobe "rozhadzovania" peňazí, zbavovania sa "nepotrebného", nadmernosť a nepatričnosť sexuálneho a spoločenského charakteru. Racionálne sa mu však jeho správanie vôbec nezdá nenormálne, práve naopak ostatní sa mu javia ako neschopní, pomalí, pasívni... Maniak začne mnoho aktivít, málokedy ich však dokončí. Má veľké plány do budúcnosti, ale s prelietavým charakterom. V akútnom stave je aj jeho vyjadrovanie výrazne zrýchlené, minimálne spí, pôsobí chaoticky. Manická aj depresívna fáza môže byť podfarbená schizofrénnymi znakmi rôzneho okruhu.

Ja sám trpím schizoafektívnou poruchou zmiešaného typu (F25.2). Ak máš otázky, môžeš sa pýtať. V sekci kauzy je môj príbeh TU

Doporučujem Ti tradičnú cestu k maminmu pochopeniu poruchy. Je ňou psychoterapia. Je možné navštevovať psychológa (zdr. pois. hradí), alebo psychiatrický stacionár (taktiaž). Porozumenie poruche je zložitou záležitosťou a nedá sa ľahko vyriešiť jednoduchou radou na fóre.

S pozdravom Tuto.

Veľmi pekne Vam vsetkym chcem podakovat, ze ste mi napisali k mojmu prispevku.

Problem s mojou maminou spociva v tom, ze ona absolutne nepripusta, ze je chora. Chori su vsetci ostatni, lieky nechce uzivat. A toto vsetko sa deje ani nie cely tyzden po nedobrovolnej hospitalizacii. Vsetci ju prenasleduju, vsetci ju chcu obrat o majetok. Snazila som sa jej vysvetlit logicky, ze musi brat lieky, avsak na moje rady nereaguje prip. nereaguje na ne dobre (uz mi vytykala aj to ze bola hospitalizovana - ze to bola vlastne moja chyba).

Zakladny problem spociva vsak v tom, ze byva sama. Jej rodicia su v zasade nevladni. S ocom sa rozviedli a ona sa odstahovala do ineho mesta. Moj brat odisiel pracovat do zahranicia a ja byvam u starych rodicov z ocovej strany. Nemozem si ju preto vziat k sebe. Teraz po prepusteni odmietla na cas odist k rodicom a ostala sama v byte. Nakolko tato situacia bola neriesitelna, navrhla som jej ist na cas ist do zariadenia, ktore je velmi benevolentne. Su tam len opatrovatelia, ziadni doktori ci sestry. Ti by dohliadli na lieky, stravu a vo vseobecnosti na jej bezpecnost. Avsak toto riesenie sa jej ani z daleka nepaci... Ostava teda sama v byte. Pricom pri mojom odchode mi povedala, ze medikamentaciu brat nebude. Bohuzial, nepripusta si svoje ochorenie, a ked pride dalsia vlna, moze opat ohrozit najma seba (zastavovala iduce auta). Neviem, co si mam pocat....

No ako to popisujes tak to je dost tazka situacia, ked mamca odmieta brat lieky a ani neni nablizku nikto kto by na nu dohliadal. Mozes jej skusit pravidelne telefonovat a pytat sa na to co robi a ako to preziva. Treba hlavne trpezlivost. Tazko niekoho presvedcit ked sama nechce brat lieky. Ale tym ze by si jej telefonovala by si ju mohla mat aspon ako tak pod kontrolou.
Zelam vela sil, pre rodinu choreho to tiez nie je lahke.